Keď Zarah Sultana v júli oznámila, že odchádza z britskej strany Labour a spolu s Jeremym Corbynom zakladá novú socialistickú stranu, vyzeralo to ako historický okamih. Pre mnohých, ktorí roky sledovali, ako sa Labour odvracia od svojho ľavicového krídla, to bola nádej na niečo skutočne nové – projekt, ktorý by mohol nadviazať na energiu corbynizmu, ale tentoraz bez toho, aby bol udusený v straníckom aparáte. Následne sa zdvihla vlna nadšenia, médiá venovali projektu obrovskú pozornosť a tisíce ľudí sa pripravovali pridať, nasledovať ich a budovať novú ľavicovú alternatívu.
Fotozdroj: Facebook
Optimistická nálada však dlho nevydržala. Namiesto konsolidácie prišiel verejný škandál. Minulý štvrtok sa v strane rozpútal spor o členský portál, ktorý spustil tím Sultany. Corbyn ho označil za neautorizovaný a „falošný“ a podal podnet na Information Commissioner’s Office (Úrad komisára pre informácie). Zarah Sultana naopak tvrdila, že bola blokovaná, odstavená od prístupu k účtom a odsunutá „sexistickým chlapčenským klubom“. Tu sa ukazuje, že teda nešlo len o nedorozumenie pri otázke technickej procedúry, ale je to boj o legitimitu, o to, kto bude vnímaný ako skutočný vodca hnutia a akú podobu dostane nová strana.
Tesne pred týmto konfliktom však prepukol aj iný spor: verejná výmena medzi Sultanou a Adnanom Hussainom o otázke trans práv. Právnik a poslanec Hussain sa priklonil k názoru, že strana by nemala nekriticky preberať „neoliberálnu gender ideológiu“ a navrhol vytvoriť tzv. „tretie priestory“ pre trans ľudí. Sultana reagovala jednoznačne: „Trans práva sú ľudské práva. Naša strana ich bude brániť. Bez akýchkoľvek výnimiek.“ Tento spor teda odhalil ďalšie napätie v strane: do akej miery bude Vaša strana sociálne radikálna, ako sa vyrovná s otázkami identity a či bude schopná udržať konzistentný progresívny kurz.
Oba prípady ukazujú, že problém nie je len technický či osobný. Ide o otázku identity strany, o smerovanie celého projektu a o schopnosť ľavice udržať vnútornú jednotu.
Prečo sa ľavica triešti viac než pravica
Historická skúsenosť ukazuje, že ľavicové hnutia sú štrukturálne náchylnejšie na rozkoly než pravicové. Indický historik, novinár a kultúrny teoretik Sumanta Banerjee vo svojom článku Why Is the Left More Divided Than the Right? (Prečo je ľavica viac rozdelená ako pravica)(2013) poukazuje na to, že pravica hoci je exkluzívna, sa dokáže mobilizovať okolo niekoľkých jednoduchých a ľahko komunikovateľných princípov, ako je národ, tradície, náboženstvo alebo hierarchia. Aj keď sa pravica líši vzhľadom na krajiny, a medzi jednotlivými pravicovými prúdmi existujú rozdiely, napríklad medzi ekonomickým liberalizmom a konzervatívnym protekcionizmom, hnutie poskytuje jasné body súdržnosti. Skutočný „národ“ sa odlišuje od „cudzincov“ alebo migrantov. Ten, kto nerešpektuje „naše“ tradície či hodnoty, je outsider. Hierarchia a nerovnosti v spoločnosti sa chápu ako prirodzené a ten, kto ich spochybňuje, sa automaticky stavia mimo hranice „normálneho“ spoločenstva. Negatívna identita „oni“ verzus „my“ je jednoduchá, a poskytuje pocit spolupatričnosti.
Ľavica naopak stavia na pluralite, inklúzii a kritike moci. Nepochybne to je jej sila, pretože dokáže artikulovať spravodlivosť naprieč triedou, rasou, rodovou identitou či sexualitou. No práve táto mnohovrstevnatosť je aj jej slabinou. V jednom hnutí sa stretávajú ľudia s odlišnými identitami, skúsenosťami a prioritami, čo prirodzene prináša množstvo možných bodov konfliktu. Nedôvera k centralizovanému vedeniu vedie k častým sporom o procesy. Rozdiely v taktike sa rýchlo menia na spory o princíp, kde sa súperi nevidia len ako odlišne zmýšľajúci, ale ako nepriatelia demokracie či zradcovia ideálov. A pretože ľavica zvykne vnímať politiku ako morálnu otázku, je kompromis ťažký, často nemožný.
Spor medzi Corbynom a Sultanou to ilustruje dokonale. Portál nebol len otázkou riešenia členského portálu na úrovni IT, ale skôr symbolom legitimity: kto má v hnutí právo definovať členstvo, kto je garantom demokracie. Podobne ani diskusia o trans právach nebola len „kultúrnou“ otázkou, ale lakmusovým papierikom, či bude strana konzistentne progresívna, alebo povolí sociálne konzervatívnym prúdom.
Historická pamäť: ako bola ľavica systematicky rozbíjaná
Tieto vnútorné slabiny by samy osebe stačili na konflikty. No realita je ešte tvrdšia: ľavica bola v 20. a 21. storočí systematicky terčom štátnych represií a tajných služieb. Tento historický kontext je nevyhnutný na pochopenie dnešnej paranoje, nedôvery a neschopnosti udržať stabilné inštitúcie.
V USA odhalila v 70. rokoch vyšetrovacia komisia Kongresu program COINTELPRO – sériu operácií FBI, ktoré cielene infiltrovali občianske hnutia, odbory, socialistické skupiny, hnutia za občianske práva aj Black Panthers. Agentúra šírila dezinformácie, falšovala listy, provokovala násilie a vedome prehlbovala vnútorné spory. Vodcov diskreditovala, organizácie paralyzovala a medzi aktivistov vniesla nedôveru, ktorá pretrvala celé generácie.
V Latinskej Amerike zas zasahovala CIA a jej spojenci do politického vývoja desiatky rokov. V Čile bol demokraticky zvolený prezident Salvador Allende ekonomicky a politicky destabilizovaný až do vojenského prevratu v roku 1973. Následne vznikla Operácia Kondor – koordinovaný systém diktatúr, ktoré s podporou zahraničných spravodajských služieb unášali, mučili a vraždili ľavicových aktivistov naprieč kontinentom. Cieľom nebolo len zničiť konkrétne vlády, ale celú infraštruktúru ľavicového hnutia.
Ani Európa nebola výnimkou. Tzv. stay-behind siete NATO (najznámejšia Gladio v Taliansku) mali pôvodne odolávať sovietskej invázii, no neskôr sa zaplietli do politiky, pravicového terorizmu a manipulácií s cieľom zabrániť komunistom dostať sa k moci. Vo Francúzsku či Nemecku boli odbory a ľavicové strany bežne sledované a infiltrované.
Táto skúsenosť zanechala dve dôležité stopy: jednak pretrvávajúcu kultúru paranoje – otázka, kto kontroluje členské databázy alebo financie, sa nevníma len ako administratíva, ale ako potenciálne otvorenie brán infiltrácii. A zároveň oslabenú schopnosť budovať inštitúcie: hnutia sa mobilizovali v krízach, ale keď kríza pominula, neostali po nich stabilné štruktúry schopné prežiť.
Čo nám hovorí prípad „Your Party“
Všetky tieto línie sa pretínajú v súčasnej kríze novej strany. Spor o portál je sporom o legitimitu, boj o dôveru v prostredí, kde inštitucionálne pravidlá ešte nie sú zakotvené. Spor o trans práva zas ukazuje, ako rýchlo sa otázky identity stávajú existenčnými, pretože vnímaná nejednoznačnosť v tejto oblasti podkopáva dôveryhodnosť celej strany.
Keď k tomu pridáme osobnosti ako Corbyn a Sultana, ktoré sú magnetmi pre svojich prívržencov, dostávame výbušnú kombináciu. Ak sa raz veci vyhrotia, spätný krok je ťažký – ide o osobnú prestíž, ale aj o vnímanie vernosti princípom. A v prostredí, kde ľavica historicky vie, že bola opakovane rozbíjaná zvonku, je pokušenie vidieť každého vnútorného rivala ako potenciálneho sabotéra obrovské.
Lekcia, ktorú nemožno ignorovať
Ak sa „Your Party“ rozpadne ešte predtým, než sa stihne skutočne etablovať, nepôjde o zlyhanie ideí. Pôjde o zlyhanie organizácie. O ďalší dôkaz, že ľavica berie štruktúry a pravidlá na ľahkú váhu, že podceňuje potrebu jasne vymedzených procesov, transparentného hospodárenia, spoločného vlastníctva dát a mechanizmov riešenia sporov.
Ľavica sa musí naučiť, že organizácia je rovnako dôležitá ako ideológia. Že hodnoty spravodlivosti a inklúzie musia byť nielen heslom, ale aj praktickým princípom zakotveným v štruktúre. Že otázky ako trans práva nemôžu zostať na polceste – lebo nejednoznačnosť je sama o sebe rozhodnutím, ktoré vyvoláva rozkol.
Prípad Corbyn – Sultana je teda ďalšia ukážka, prečo sa ľavica rozpadá: jej morálna vážnosť sa mení na sektárske čistoty, jej historická skúsenosť na paranoju, a jej slabá inštitucionálna infraštruktúra na sebadeštrukciu. Pokiaľ sa to nezmení, ostane socializmus v Británii – a nielen tam – večne odkladaným sľubom, zničeným nielen nepriateľmi zvonku, ale aj vlastnou neschopnosťou udržať jednotu.
Autorka je vysokoškolská pedagogička na Inštitúte pre kreativitu a inováciu na Xiamen University v Číne, aktivistka, a publicistka.
