Festival kultúry v Sozopole od 29. augusta do 6. septembra 2025
Vyvrcholením umeleckej a turistickej sezóny v Bulharsku je nesporne festival Apollónia, ktorý mapuje aktuálne divadlo, film, literatúru, výtvarné umenie, vážnu i populárnu hudbu. Nedávno sa uskutočnil už jeho 41. ročník. O existencii festivalu som sa dozvedel až minulý rok, keď som bol po polstoročí znova v Sozopole. Návšteva bola impulzom, aby som napísal pre Nové slovo čiastočne nostalgický článok „Žiarivá hviezda Apollónie“. Dnes ponúkam jeho voľné pokračovanie.
Napriek tomu, že nie som fanúšikom festivalov a už vôbec nie masových podujatí, rozhodol som sa urobiť výnimku: Sozopol som navštívil znova, aby som sa mohol na festivale zúčastniť. Ten na rozdiel od trendu u nás nie je spojený s politickou propagandou; na vymývanie mozgu naozaj nie som zvedavý. Kedysi som dôsledne ignoroval u nás hojne propagovaný festival (komunistickej) politickej piesne Sokolov a v poslednom čase podobný festival Pohoda v Trenčíne – podľa mňa rovnako zneužívaný niektorými súčasnými politickými kruhmi. V Bulharsku sa, našťastie, ešte držia zdravého rozumu – politické šarvátky a polarizáciu spoločnosti nechali mimo festivalových pódií. To je dobre, tak to má byť. Miešanie politiky a kultúry má devastačné účinky.
Do Sozopolu som pricestoval tri dni pred otvorením festivalu. Už na jar som sa pokúšal komunikovať s riaditeľkou festivalu a požiadal som ju o zaslanie aspoň základných informácií o dátume konania a programe pripravovaného festivalu. Potreboval som si zabezpečiť letenky a hotel v správnom termíne. Nedostalo sa mi žiadnej odpovede… do Sozopolu som preto prišiel radšej skôr. Ukázalo sa, že to bolo múdre rozhodnutie. Potreboval som nejaký čas na orientáciu, kde a kedy sa odohrávajú jednotlivé podujatia. Pochopil som, že organizátori nemajú záujem o propagáciu festivalu v zahraničí. Je a aj to má zostať výlučne bulharský festival a len pre Bulharov (čo však považujem za škodu). O tom svedčil aj bilbord s programom festivalu, napísaný len v bulharčine a cyrilikou. Čiže bežní cudzinci z Európy nemali žiadnu šancu. Mne sa znova zišla moja vysokoškolská príprava, teda päť rokov strávených s cyrilikou na akadémii v Belehrade.
Musel som akčne prispôsobiť svoju stratégiu. Vybral som sa do Sozopolskej turistickej kancelárie, kde som konečne naďabil na pochopenie a ústretovosť. Zachránili ma: poskytli všetky potrebné informácie a najmä mapu s vyznačenými miestami jednotlivých festivalových aktivít. (Na bilbordovom programe totiž neboli uvedené ani presné adresy.) Vďaka tejto pomoci som nič nezmeškal. Už deň pred oficiálnym začiatkom festivalu som sa zúčastnil na veľkolepej vernisáži s bohatým pohostením v Umeleckej galérii. Je umiestnená na najkrajšom mieste na samom konci polostrova starého mesta, priamo pri mori. Je v budove bývalej sozopolskej školy. Ozaj skvelé sekundárne využitie štátneho majetku pre službu vlasti.
V tomto priestore otvárali paralelne viacero výstav – výstavu scénických plagátov z 11. medzinárodného trienále a výber z komorných plastík a diplomových projektov študentov Národnej akadémie umení v Sofii. Boli umiestnené v exteriéri areálu galérie. Ďalšia výstava „Európa v Bulharsku“ v koncepcii kurátora Ljubena Domozetského bola priamo v priestoroch galérie. Zoznámil ma s ním vedúci grafického ateliéru prof. Vasil Kolev z Národnej akadémie umení v Sofii. Mladý, ale vzdelaný a rozhľadený kurátor mi podrobne vysvetlil svoju koncepciu a východiská pri zostavovaní výstavy. Inšpirovali ho zložité vzťahy bulharskej kultúry so zvyškom Európy v kontexte s pomerne nedávnou históriou tureckého panstva v Bulharsku, ktoré postupne končilo od r. 1877 – 8, teda po rusko-tureckej vojne. To napokon viedlo k obnoveniu bulharskej štátnosti. Výtvarné umenie malo vtedy úplne inú podobu a podmienky ako dnes, keď sú Bulhari súčasťou zjednotenej Európy.
Mal som šťastie, lebo zaujímavé komorné plastiky na veľmi dobrej úrovni, ktoré boli inštalované v záhrade galérie len počas vernisáže, nasledujúci deň naozaj zmizli. Na prezentovaných absolventských prácach rôznych odborov bol asi najrukolapnejšie demonštrovaný cieľ festivalu. To je úsilie zachovávať miestnu kultúru a tradície a zároveň podporovať mladé talenty. Bolo zaujímavé porovnať, ako aktuálne umenie kontrastuje s permanentnými výstavami klasikov prezentovaných v galérii. Prvým z nich je reprezentant klasického maliarstva prof. Alexander Mustafov (1879 – 1957), ktorý študoval na počiatku 20. stor. v Mníchove a po prvej svetovej vojne sa stal profesorom na Akadémii výtvarných umení v Sofii. Jeho hlavnou inšpiráciou bolo more. Druhým je miestny rodák Giorgos Gounaropoulos (1889 – 1977), ktorý už svojím menom potvrdzuje prítomnosť pretrvávajúceho gréckeho vplyvu v Sozopole. Vyštudoval výtvarnú školu v Aténach a po prvej svetovej vojne pokračoval v štúdiách v Paríži na Académie de la Grande Chaumiére. Tam smal možnosť zoznámiť sa a vystavovať so slávnymi francúzskymi kolegami-maliarmi, ako Georges Braque, Raul Dufy či Pablo Picasso. Je neuveriteľné, aký je umelecký svet malý!
Oficiálne otvorenie festivalu Apollónia sa uskutočnilo nasledujúci večer v miestnom otvorenom amfiteátri. Prítomný bol aj minister kultúry Marian Bačev, ktorý v úvodnom prejave uviedol, že festival Apollónia existuje vďaka vernému publiku a že na obdobie festivalu sa Sozopol stáva hlavným mestom bulharskej kultúry. Na úvodnom koncerte spievali stálice bulharskej jazzovej scény Hilda Kazasian s Vasilom Petrovom. Vystúpenie sa konalo v sprievode s Big Bandu Národnej hudobnej akadémie pod taktovkou Michaila Josifova. Časť koncertu bola vysielaná aj v celoštátnych večerných televíznych správach.
Paralelný hudobný program sa konal v Archeologickom múzeu. Bol to inštrumentálny koncert kontrabasistky Margarity Kalčevovej, gitaristu Cvetana Nedialkova a bandoneonistu Stojana Karaivanova. Dali priestor aj nádejným mladým huslistom, vedených uznávaným pedagógom a huslistom Svetlinom Rusevom. Prezentácia vyvrcholila spoločným vystúpením. Ja som v sobotný večer dal prednosť koncertu tria Theodosila Spasova v miestnom jazzovom klube mimo rámca oficiálneho programu festivalu. Trio som poznal už zo slávnostného koncertu Veľvyslanectva Bulharskej republiky v SR 22. septembra minulého roku, Dňa nezávislosti Bulharska. Zmesou balkánskych melódií v jazzovom štýle urobilo vtedy na mňa dobrý dojem. Nie som iste jediný, lebo trio úspešne koncertuje po celom svete.
Filmová prehliadka sa konala v už presťahovanom letnom kine (pôvodne bolo na okraji sozopolskej pláže) v centre starého mesta. Postupne uviedli výber najnovších bulharských hraných a dokumentárnych filmov. Ako prvý premietli film „Vasko a husle“ v réžii Lory Krumovej a Márie Jotovej. Filmové predstavenia potom pokračovali celý týždeň, uvediem len niektoré: „Svadba“ režisér Magdaléna Ralčeva, „Divé jahody“ režisérka Tatiana Pangurská, „Triumf“ v réžii Kristíny Grozevovej a Petra Vlchanova, „Bez krídel“ v réžii Nikiho Ilieva a napokon dielo debutujúceho filmára Dimitara Stojanoviča „Telo“. Je určite škoda, že od čias bulharského historického veľkofilmu „Chán Asparuch“ z roku 1981 sa do slovenských kín veľa bulharských filmov nedostalo. Chcelo by to možno prehliadku bulharských filmov v Bratislave. (Spomenul som si na malú prehliadka filmov z pobaltských štátov, ktorú som navštívil v kine na Bvd. Sevastopol v Paríži v r. 2007. Nebolo to márne. Urobilo to na mňa pozitívny dojem napriek ponurej atmosfére mnohých filmov. Niektoré si pamätám doposiaľ.)
Súčasťou programu bolo aj uvedenie nového čísla kultúrneho časopisu LIK, venovanému 130. výročiu organizovanej turistiky v Bulharsku.
Večerné prezentácie aktuálnych literárnych diel sa začínali každý deň o 18., 19. a 20. hod. Počas festivalu sa predstavilo 22 nových kníh z 11 vydavateľstiev. Prvou bola prezentácia Krasimíra Dimovského s publikáciou „Som vo vlastnom labyrinte“ a o hodinu pokračoval novou knihou „Aj ja som padol“ Vladimír Zarev. Nasledujúce večery pokračovali prezentáciami nových diel autorky Isabely Šonovej „A čo Kórea“, ktorá preberala mne blízku a dobre známu genézu vzťahov severnej a južnej Kórey. Inými slovami, uvádzané boli nielen knihy s výlučne bulharskou tematikou, čo bolo istým obohatením programu. Nasledoval prof. Michail Nedelčev s publikáciou „Literárny personalizmus“ a „Etudy o Macedónii“, ďalej autori ako Martin Ivanov, Georgi Gospodinov, Radoslav Bimbalov, Nikola Petrov… nech mi prepáčia, nemôžem ich menovať všetkých, ani ich diela. Bolo ich počas týždňa veľa. Mňa najviac zaujala nosná téma jedného z dramatizovaných čítaní. Bolo o Georgi Markovovi; v pozadí premietali aj zachované ukážky z jeho korešpondencie. Bol to určite najznámejší kritik pomerov v Bulharsku počas vlády komunistického lídra Todora Živkova. Markov žil v exile v Londýne niekoľko rokov a pracoval pre bulharské vysielanie BBC. Jeho manželkou bola Angličanku a mali spolu malú dcérku. Idylka netrvala dlho, o čo sa postarali tajné služby, ktoré Markova zabili počas prechádzky Londýnom 7. septembra 1978. Ranou z dáždnika mu do nohy strelila malá guľka naplnená jedom. Ten postupne účinkoval a Markov na následky otravy o štyri dni umrel. Podľa tohto príbehu vzniklo aj niekoľko filmov.
V komunitnom centre Otec Paisij sa uskutočnila výstava scénografických návrhovy z produkcie Národnej akadémie divadelného a filmového umenia Krasťa Sarafova. Prehliadka súčasnej divadelnej tvorby sa odohrávala v sále, susediacej s otvoreným amfiteátrom. Program bol pestrý. Od malých divadelných foriem až k ambicióznejším projektom. Spomeniem aspoň Malé mestské divadlo za kanálom, hosťujúce Činoherné divadlo z Plovdivu či Mládežnícke divadlo Nykolaja Bineva.
Na záver môžem konštatovať, že to bola užitočná a reprezentatívna prehliadka asi 70 rôznych aktivít umeleckej elity z mnohých odvetví kultúry a umenia z celého Bulharska. Vďaka tomu na sklonku turistickej sezóny fenomén kultúry výrazne zabodoval. Festival významne prispel k oživeniu večerného života v prímorskom mestečku. Namiesto štandardnej večere a popíjaní v niektorej z mnohých reštaurácií na brehu mora v melancholickej atmosfére neskorého leta mal návštevník možnosť priamo nahliadnuť do vnútra súčasnej bulharskej kultúry. Výborná alternatíva.
Snímky: Autor
