K 49. výročiu úmrtia Ladislava Novomeského (4. 9. 1975) a k 65. výročiu úmrtia Ivana Horvátha (5. 9. 1960)
Koncom októbra minulého roka (presnejšie sa pri príležitosti 120. výročia narodenia dvoch velikánov slovenskej literatúry, Ivana Horvátha a Ladislava Novomeského, konala vedecká konferencia o ich živote a diele. Podujatie organizovala Matica slovenská, Klub Nového slova patril medzi spoluorganizátorov. Pri tejto príležitosti odhalili organizátori na historickej budove Slovenskej národnej rady na Župnom námestí v Bratislave pamätnú tabuľu Ivanovi Horváthovi s jeho bustou.
Na podujatí som predniesol príspevok o väzenských rokoch Ladislava Novomeského a Ivana Horvátha, ktorý teraz ponúkam čitateľom pri príležitosti 65. výročia úmrtia Ivana Horvátha a 49. výročia úmrtia Ladislava Novomeského.
Ladislava Novomeského a Ivana Horvátha nespája len rovnaký rok narodenia, 1904, vzťah k Senici, rodisku Ivana Horvátha, odkiaľ pochádzala aj rodina Ladislava Novomeského a sám básnik tu prežil časť detstva, ale aj miesto v slovenskej literatúre. Ladislav Novomeský patrí k najväčším slovenským básnikom 20. storočia a Ivan Horváth zase k prozaikom. Zaujímavé je, že kým Ivan Horváth rodné mesto vo svojom diele takmer nespomína, Laco Novomeský vo väčšine zbierok vyjadruje k Senici svoj vrúcny vzťah. V debutovej zbierke Nedeľa Senicu spomína len náznakovo, ale v ďalších knihách poézie Romboid, Otvorené okná, Svätý za dedinou sú viaceré básne inšpirované Senicou. Mestu dokonca venoval celú zbierku – Do mesta 30 minút. Túto knihu pripomína na železničnej stanici pamätná tabuľa.
Oboch, Ivana Horvátha i Ladislava Novomeského, spojil protifašistický odboj, podpis pod Vianočnú dohodu, ale, žiaľ, aj proces proti buržoáznym nacionalistom. A práve o pozadí a priebehu tohto procesu budem hovoriť.
Obdobie po februári 1948 je v znamení tvrdých perzekúcií proti skutočným i domnelým oponentom režimu, ktoré často vyústili v politicky motivované procesy. Keďže sa vraví, že revolúcia požiera vlastné deti, nepriateľ sa začal hľadať nielen medzi odporcami komunistických myšlienok, ale aj medzi ich prívržencami. Medzi takéto súdne tribunály patrí aj spomínaný proces proti buržoáznym nacionalistom. Ale každé pravidlo má svoje výnimky. Kým obvinení tzv. buržoázni nacionalisti Husák, Okáli a Holdoš nesú spoluzodpovednosť za nástup tzv. diktatúry proletariátu a v istom aspekte aj za potláčanie ľudských práv, Ladislav Novomeský sa za tie dva roky vo funkcii povereníka školstva a informácií výrazne zaslúžil o kultúrny rozvoj a rozkvet Slovenska. Najmä jeho zásluhou vznikli Slovenská filharmónia, pre ktorú získal za dirigenta v Čechách perzekvovaného Václava Talicha, Slovenská národná galéria a ďalšie kultúrne inštitúcie. Pomáhal aj literárnym druhom, ktorí sa za svoju činnosť počas Slovenskej republiky dostali do nemilosti, napr. Valentínovi Beniakovi, Emilovi Boleslavovi Lukáčovi a Františkovi Šubíkovi, čiže Andrejovi Žarnovovi.
Ďalej pomáhal aj svojmu dobrému priateľovi Jánovi Smrekovi, ktorý mu dával počas Slovenského štátu priestor v časopise Elán a po februári 1948 sa tiež ocitol v nemilosti. Ladislav Novomeský škrtol síce návrh z konca roka 1948 na udelenie štátnej ceny Jánovi Smrekovi za „rozvíjanie socialistického realizmu“, ale to asi z pragmatického dôvodu. Vedel, že Smrek by túto cenu z hrdosti odmietol a ešte by si zhoršil už aj tak zlé postavenie. Volil preto inú cestu. Približne v tom období sa Ján Smrek dožíval päťdesiatky. Ladislav Novomeský mu z titulu svojej funkcie povereníka školstva a osvety poslal blahoprajný list a finančnú odmenu 25 000 korún, približne rovnakú sumu dostali aj ocenení umelci za rozvoj socialistického realizmu. Smrek sa listom Novomeskému poďakoval a zároveň mu oznámil, že peniaze venoval sirotincu v Modre, kde vyrastal.
Ivan Horváth bol pôvodne členom sociálnodemokratickej strany, komunistom sa stal až po jej zlúčení s komunistami počas SNP a až na krátke členstvo v ÚV KSS v roku 1945 nebol členom žiadneho vyššieho komunistického orgánu. Po voľbách v roku 1946 sa stal za komunistickú stranu podpredsedom Slovenskej národnej rady a od jesene 1948 pôsobil ako vyslanec Československa v Maďarsku.
Tzv. buržoázni nacionalisti boli pozatýkaní medzi 4. decembrom 1950 a 6. februárom 1951. Prvý bol zatknutý Ivan Horváth, keď cestoval autom z Bratislavy do Budapešti, poslední boli 6. februára 1951 Gustáv Husák v kancelárii generálneho tajomníka ÚV KSS Štefana Bašťovanského a Ladislav Novomeský, keď si chcel v Luxorke kúpiť cigarety. S Vladimírom Clemenisom zahrala ŠtB pri zatýkaní cynické divadlo. V rámci tzv. akcie Kameň predstierala, že ho uniesli Američania do Nemecka a ponúkajú mu pomoc. Clementis kategoricky žiadal o návrat do Československa. Keď o provokačnej akcii ŠtB čítal hlásenie Clementisov dlhoročný priateľ Klement Gottwald, údajne sa veľmi dobre bavil.
Daniela Okáliho 4. februára 1951 chceli zatknúť na ulici a strčiť ho do pripraveného auta; Okáli sa im však vyšmykol a utiekol domov, tam si však poňho prišli eštebáci. Keď sa Okáli začal oháňať poslaneckou imunitou, vysmiali ho.
Scenár politických procesov sa menil. Napríklad Clementisa preradili z procesu proti buržoáznym nacionalistom do hlavného procesu proti Rudolfovi Slánskému a spol., naopak, Ivana Horvátha, ktorý mal byť pôvodne súdený v tzv. Akcii Monaco, čiže proti francúzskemu konzulátu (tam padli dva rozsudky smrti), presunuli do procesu proti buržoáznym nacionalistom. Holdoša mali pôvodne súdiť ako interbrigadistu, neskôr tiež v rámci Akcie Monaco, až ho neskôr presunuli medzi buržoáznych nacionalistov. Keď sa Holdoš po amnestii pýtal Bacílka, prečo ho zaradili medzi buržoáznych nacionalistov, s ktorými nič nemal, ten odpovedal: „Ná, ked sme ta už zavréli, už sme ta museli nékde pichnút!“
Holdoš vydržal výsluchy na francúzskej polícií, nepriznal sa ani po mučení na gestape, ale ako neskôr spomínal, najkrutejšie s ním zaobchádzala komunistická Štátna bezpečnosť. Tú totiž vôbec nezaujímala pravda, ale snažila sa z obvinených vytĺcť za každú cenu priznanie, ktoré vopred vykonštruovali nadriadené orgány. Aby sme si urobili obraz, aké to boli metódy, prečítam vám spomienky Gustáva Husáka: „Tri dni a tri noci neustále stáť na nohách, raz v mraze, raz v horúčave, pod fantastickým nátlakom troch sviežich ľudí, pri minimálnej strave, bez sekundy odpočinku – tak mi vyčerpalo celý organizmus, že mi prestávali fungovať zmysly, nohy som mal opuchnuté, omrzli, srdce vynechávalo, záchvaty mdloby. Vynechával mi zrak i sluch.“
Represálie sa nedotýkali len obvinených, ale prenasledovaní boli aj príbuzní. Rodiny Ladislava Novomeského a Ivana Horvátha vysťahovali z domov, manželky internovali, manželku Ivana Horvátha na 25 mesiacov a dvanásťročnú dcéru Janu na pol roka, o syna Ivana, neskoršie významného skladateľa populárnych piesní, sa starala jeho stará mama. Deti tzv. triednych nepriateľov boli vystavené šikane svojich vrstovníkov a ťažko si hľadali priateľov. Jana Schillerová, dcéra Ivana Horvátha, spomína, že jej spolužiačku strašne zbil otec, keď zistil, že sa s ňou priatelí a zakázal sa s ňou stretávať. Manželku Ladislava Novomeského Karlu aj so sedemročnou dcérkou Elenou vysťahovali z bratislavského bytu, zhabali všetok majetok a internovali na tri týždne v podzemí kaštieľa v Budmericiach. Po internácii sa nesmeli vrátiť do Bratislavy; museli sa vysťahovať do Šumperka, kde bývali u sestry Karly Novomeskej. Malá dcéra tam napr. v základnej škole na hodine češtiny musela pred celou triedou vyskloňovať slovo „velezrádce“.
Styk odsúdených s príbuznými bol značne limitovaný, napr. Ivan Horváth sa na jednom výsluchu v máji 1955 sťažoval, že už vyše štyroch rokov nevidel svoje deti. Neskôr mu povolili návštevy tri razy do roka v trvaní 45 – 60 minút. Pre rodinu, ktorá mala výrazné finančné problémy, bolo náročné vycestovať do Jáchymova či Mírova. Ladislav Novomeský mal prvú návštevu po zatknutí na Štedrý deň roku 1954, čiže tri roky a takmer 10 mesiacov po zatknutí a až osem mesiacov po procese!
Súdny tribunál
Proces s buržoáznymi nacionalistami sa dlho odkladal, a to najmä z dvoch dôvodov – súdy boli zamestnané aj inými politickými kauzami, z hľadiska vtedajšieho vedenia komunistickej strany dôležitejšími, ale najmä preto, že jeden obvinený, Gustáv Husák, odmietol priznať svoju vinu a zodpovednosť, nerešpektoval stranícku disciplínu, nepodľahol ani brutálnym a surovým výsluchom, pripomínajúcim stredoveké metódy, ani presviedčaniu, že kajúcnym priznaním pomôže rodnej strane, ale aj sebe. Napokon až po troch rokoch a takmer piatich mesiacoch od zatknutia Ivana Horvátha sa začal 21. apríla 1954 proces s buržoáznymi nacionalistami. Scenár bol už hotový, dokonca aj rozsudky boli vopred pripravené. Proces s buržoáznymi nacionalistami neprenášal rozhlas priamo, organizátori súdnej frašky sa báli, že Gustáv Husák bude vinu odmietať a nebude sa kajať. Rozhlas odvysielal len 70 minútový zostrih, ktorý sa zachoval v jeho archíve. Dovolím si uviesť dve krátke ukážky. Robím to preto, aby ste vedeli, ako dokážu neľudské, stredoveké metódy zlomiť vzdelaného človeka. A ten, kto to neprežil, nemá právo súdiť, že to nevydržali. Najprv Ladislav Novomeský: „Činnosť buržoázne nacionalistickej skupiny DAV-u bola škodlivá najmä preto, lebo tento cudzou, nepriateľskou ideológiou ovplyvňoval najmä tú časť mladej slovenskej inteligencie, ktorá v podmienkach buržoázno-demokratickej republiky hľadala cesty k robotníckej triede a socialistickému hnutiu… Naša činnosť bola naďalej škodlivá preto, lebo sme nacionálne záujmy nadraďovali nad triedne, internacionálne záujmy proletariátu, a potom tiež preto, lebo sme záujmy Slovenska vyzdvihovali nad záujmy ostatných častí republiky, čím sme jednotu záujmov čs. proletariátu zastierali. Toto nepriateľské stanovisko priviedlo buržoázno-nacionalistickú skupinu DAV neraz do jednotného frontu s ľudáckym autonomizmom a separatizmom.
Ivan Horváth bol okrem buržoázneho nacionalizmu obvinený aj zo špionáže, za ktorú súd označil aj bežné diplomatické styky a vyšetrovatelia ho prinútili aj k takýmto priznaniam: „Clementis mi aj neskoršie niekoľko razy pripomínal a dožadoval sa, či som v dobrom styku s Etiennom Manachom a či na jeho požiadanie mu správy podávam, a týmto spôsobom sa stalo potom, že som nadviazal úzke priateľské styky s Etiennom Manachom a pri jeho návštevách u mňa som mu podal rôzne správy, jednak o vnútropolitických udalostiach v Československu, potom o ministerstve zahraničí, o niektorých vyslaneckých úradoch, správach a neskôr, a keď som bol vyslancom v Maďarsku, aj o niekoľkých vnútropolitických pomeroch v Maďarsku.“
O tom, že išlo na nabifľované výpovede vynútené brutálnym nátlakom, svedčí aj výpoveď Daniela Okáliho z rozhlasovej nahrávky. Okáli ako snaživý študent odpovedá na otázku prokurátora, a aj keď prokurátor je s jeho priznaním spokojný a povie, že mu to stačilo, Okáli ďalej pokračuje vo svojej sebaobžalovacej nadrilovanej výpovedi.
Nezlomnosť Gustáva Husáka v podstate zachránila aspoň holý život nielen jemu, ale aj ďalším odsúdeným. Nepadol ani jeden očakávaný hrdelný trest, pretože absolvent dvojročnej Právnickej školy pracujúcich, sudca Juraj Uhrín, udelil tieto tresty: Gustáv Husák – doživotie, Ivan Horváth – 22 rokov, Daniel Okáli – 18 rokov, Ladislav Holdoš – 13 rokov, Ladislav Novomeský – 10 rokov.
Prenasledovanie a odsúdenie tzv. buržoáznych nacionalistov znamenalo, že z vedenia Komunistickej strany Slovenska boli odstránení predstavitelia inteligencie, na dlhé roky ich nahradili karieristi bez patričného vzdelania a s výraznou servilitou voči pražskému vedeniu. Akýkoľvek náznak snahy o riešenie tzv. slovenskej otázky bol vyhodnotený ako prejav buržoázneho nacionalizmu.
Tu si nemôžem odpustiť poznámku: Rozsudok, rovnako ako ortieľ iných politických procesov v tom čase sa v istom zmysle banalizuje. Zľahčuje sa nepoddajnosť Gustáva Husáka, ktorý sa nepriznal s vysvetlením, pretože vraj bol fanatik. O výške rozsudku sa hovorí, že po Stalinovej a Gottwaldovej smrti, v čase tzv. odmäku, sa už nepopravovalo, čo nie je pravda. Náčelník ŠtB Osvald Závodský bol popravený napr. mesiac pred procesom proti buržoáznym nacionalistom a popravy z politických dôvodov pokračovali aj po tomto procese, aj keď nie už s takou intenzitou. Je to také podprahové zľahčovanie brutálnych rozsudkov, bežný človek má získať dojem, že to vlastne nebolo až také zlé, keď to neboli rozsudky smrti. Uvedomme si, že piati odsúdení v procese proti buržoáznym nacionalistom si spolu odsedeli takmer 40 rokov, kým v normalizácii bol odsúdený na Slovensku jediný vyšší komunistický funkcionár Miroslav Kusý, v roku 1968 vedúci ideologického oddelenia na ÚV KSS, a to v novembri 1989 na 8 mesiacov podmienečne, keď už bol pred tým 3 mesiace vo vyšetrovacej väzbe. Aj to svedčí, že normalizačný valec išiel tak na desatinový výkon oproti tomu z 50. rokov. Zaujímavý je aj fakt, že zarytí bojovníci za slobodu a demokraciu počas normalizácie, ovenčení po roku 1989 všelijakými cenami a radmi, neprotestovali proti politickým procesom už v 50. rokoch. Vtedy v lepšom prípade mlčali a skôr sa venovali porušovaniu ľudských práv na „zhnitom“ Západe a v USA. Keďže múdro mlčali, niektorí sa stali podľa antickej pravdy filozofmi – „Keby si bol mlčal, bol by si zostal filozofom.“ Až v druhej polovici 60. rokov sa začalo s krotkou kritikou politických procesov, ako to bolo vtedy straníckym bontónom, a justičné vraždy a dlhoročné väzenia sa označovali orwellovským newspeakom ako kult osobnosti či deformácie. Napokon sám Miroslav Kusý sa ešte v roku 2000 vyjadril, že politické procesy u nás do roku 1950 neboli. „Gymnázium som skončil v roku 1950. To bolo vzrušujúce obdobie, prevratové, doznieval štyridsiaty ôsmy, politické procesy sa ešte nezačali (podčiarkol J. B:), ale doba nás už nútila politicky sa angažovať.“ (Zločiny komunizmu II. diel, s. 222, vydanie z roku 2000).
Nuž neviem, asi ani v roku 2000 slovutný súdruh profesor nepovažoval za politické procesy súdy s vedúcimi funkcionármi Demokratickej strany v apríli 1948, ani popravu generála Heliodora Píku v júni 1949, doživotný trest pre hrdinu SNP plukovníka Alexandru Kordu v septembri 1949, ktorý vo väzení zahynul, ani ďalších približne 30 nevinných ľudí, ktorí boli do júna 1950, keď Kusý maturoval, z politických dôvodov popravení. Nuž a v júni 1950 popravili okrem Milady Horákovej ďalších deväť nevinných ľudí. Ktovie, či Miroslav Kusý konečne zaregistroval politické procesy v roku 1954, keď boli súdení buržoázni nacionalisti. Samotný Kusý, rovnako ako ďalší exkomunistickí disidenti v normalizácii, podľa všetkého za nástup totality a začiatok skutočných represálií považoval zrejme až svoje vylúčenie z KSČ.
Koniec 1. časti
Snímky: Matica slovenská, www.wikimedia.org, FB stránka Veľvyslanectva SR vo Francúzsku, Oľga Gáfriková; na úvodnej snímke Ladislav Novomeský a Ivan Horváth v 20. rokoch minulého storočia
