Prezident USA Donald Trump s prezidentom Ruskej federácie Vladimírom Putinom nešli na Aljašku ryžovať zlato; preto sa nenaplnili pomýlené očakávania európskych lídrov o „zlatej horúčke“, ktorá by vyriešila európske problémy a dotlačila Putina k ústupu či akémusi prímeriu, počas ktorého by Západ posilnil Ukrajinu. Z výsledkov stretnutia sú sklamaní všetci nedočkavci, tí, čo nereálne očakávali prílet mierovej holubice, rovnako ako vojnoví jastrabi v EÚ i na Slovensku, ktorí boli zaslúžene mimo hry.
Európski potentáti prekrývajú svoju neschopnosť a frustráciu degradáciou a znevažovaním výsledkov samitu. Jednotne hlásajú – samit na Aljaške bol zbytočný a nič nepriniesol.
K stretnutiu na Aljaške sa vyjadrovali európski i naši politici, pravda, každý zo svojho uhla pohľadu. Niesli sa v tóne veľkohubých vyhlásení a nemennej podpore vojny na Ukrajine. Dovolím si preto i ja povedať svoj krátky, dúfam, že i triezvy názor z pohľadu obyčajného občana.
Rusofóbi v EÚ a v Kyjeve, osobitne vo východoeurópskych krajinách vrátane Česka a Slovenska, sú dezorientovaní z „abstinenčného“ šoku, ktorý im pripravili Trump s Putinom. Kto nezmyselne očakával prevratné dohody o ukončení vojny na Ukrajine, ten je sklamaný. Podstatné však je, že Trump a Putin sa začali vzájomne rešpektovať a dohodli sa na pokračovaní dialógu, hovorili o „otepľovaní“ vzájomných vzťahov, o bezpečnosti vo svete, o spolupráci v ekonomike, ale i o ďalších rokovaniach o podmienkach (tých ruských) ukončenia vojny a o mieri na Ukrajine. Stretnutie tak malo mimoriadny geopolitický význam.
Duel na Aljaške sa konal z iniciatívy amerického prezidenta Donalda Trumpa a bol obojstranne užitočný tak pre USA, ako i pre Rusko – a tým i pre svet. Ukázalo sa, že len títo dvaja rovnocenní partneri rozhodujú o globálnej politike a všetci ostatní vrátane EÚ sú až na druhej koľaji. Ako sa ukázalo, na samite nešlo o samotnú Ukrajinu, čo mnohí očakávali. V prvom rade išlo o hospodárske záujmy USA a Ruska, o zlepšenie vzťahov, a to najmä ekonomických, medzi dvoma veľmocami. Zrazu neplatili ultimáta USA voči Rusku o okamžitom ukončení bojov, ani uvalenie 100 či až 500 %-ných sankcií na Rusko a krajiny, ktoré s ním obchodujú. Protiruské šialenstvo tak Donald Trump zmiernil.
Výstižne charakterizuje situáciu na samite Ivo Šebestík v Slove v článku Na Evropu a na Zelenského přišel mráz z Aljašky. Donald Trump sa zbavil zodpovednosti za vývoj situácie na Ukrajine a horúce gaštany nechal vyťahovať z pahreby EÚ a samotného Zelenského.
Stroho a zjednodušene o výsledkoch samitu na Aljaške
1. Jasným víťazom je Vladimír Putin, ktorý sa vymanil z medzinárodnej izolácie. Stal sa partnerom Trumpa a pre Rusko dosiahol medzinárodnú akceptáciu. Pokiaľ ide o Ukrajinu, k ničomu sa „ruský medveď“ nezaviazal a naďalej trvá na svojich podmienkach ukončenia vojny. Putin zároveň odsunul EÚ do ústrania a upozornil ju, aby nezasahovala do riešenia prebiehajúceho konfliktu.
2. USA si posilnili svoje líderské postavenie a „mierotvorný“ charakter. Trumpovi nejde primárne o Ukrajinu, pretože je to viac biznismen ako politik. Ide mu o presadzovanie ekonomických zámerov USA pod známym heslom Amerika na prvom mieste! Trump urobil to, čo nedokázal urobiť silou, začal vyjednávať s Ruskom. Svetoví lídri sa dohodli na istých, dnes pre nás, smrteľníkov, nejasných pravidlách koexistencie USA s Ruskom a na tom, že rokovania o mieri na Ukrajine budú pokračovať.
3. Ukrajina nezískala vôbec nič. Bude donútená prijať podmienky, na ktorých sa dohodnú USA a Rusko. Už dnes je porazenou a zdevastovanou krajinou bez šance dostať sa do NATO. Časť jej územia bude ovládať Rusko a z ďalších častí budú ťažiť Američania. Ukrajincom zostanú vďaka Zelenskému a EÚ len oči pre plač.
4. Európska únia bola na hlavu porazená. Nik ju neberie vážne, preto sa nezúčastnila na rozhovoroch a nemôže reálne zasiahnuť do vývoja na Ukrajine. V porovnaní s USA, ale i s Čínou stratila akúkoľvek konkurencieschopnosť. Stovky miliárd eur vynaložené na vojenskú podporu Ukrajiny ju vyčerpávajú a výrazne ochudobňujú členské štáty EÚ, na čo dopláca životná úroveň jej občanov.
Lídri EÚ nepochopili, kde je ich miesto v konflikte s Ukrajinou, ani to, čo si môžu a čo nemôžu dovoliť. Nezmyselne trvajú na vojenskej podpore Ukrajiny a žiadajú len dočasné zmrazenie konfliktu, aby Ukrajinu mohol Západ vyzbrojiť modernou technikou, Patriotmi i raketami dlhého doletu s možnosťou útoku na ciele v Rusku. EÚ sa motá dookola a pripravuje ďalší, už 19. balík sankcií proti Rusku.
Naši a európski progresívno-liberálni lídri dostali asi úpal a nevnímajú realitu
Nedá mi preto nespomenúť zavádzajúce, až choré vyhlásenia bývalého diplomata, dnes progresívneho aktivistu Ivana Korčoka, podobne ako plagiátora a pôvodom obuvníka či kaderníka, predsedu SaS Branislava Gröhlinga, ako i predstaviteľa vojny v PS Tomáša Valášeka, ktorí tvrdia – samit nepriniesol vôbec nič. Aj „Vasilisa premúdra“, Veronika Remišová, vyhlásila: „Donald Trump berie rokovania o mieri ako showbiznis bez akéhokoľvek výsledku. Podľa nej sa USA pod jeho vedením podobajú na Slovensko pod vedením Roberta Fica.“ Tak neviem, ak by to tak bolo, boli by sme na tom dobre, či zle?
Podobne sa vyjadrujú opoziční vojnoví štváči, ktorí očakávali tvrdý útok Trumpa na Putina a ďalšiu neobmedzenú vojenskú podporu Ukrajiny. Európski lídri stále nechápu realitu a to, že Ukrajina prehrala a miliardy eur vynaložené Úniou na zbrane vyjdú navnivoč. Lídri EÚ nechcú mier ani rokovania s Ruskom. Chcú i naďalej riešiť konflikt na Ukrajine silou, chcú vraj zatlačiť Rusko do „kúta“, no to, ako sa ukazuje, na Rusko neplatí.
Vyhlásenia lídrov Friedricha Merza (Nemecko), Emanuela Macrona (Francúzsko), Keira Starmera (Veľká Británia) či Donalda Tuska (Poľsko) a predstaviteľov ďalších krajín „koalície ochotných“ sú len prázdnymi rečami, ktoré mier Ukrajine celkom iste neprinesú. Ak k menovaným lídrom pridáme Ursulu von der Leyenovú a Kaju Kallasovú, máme takmer kompletný prehľad úbohosti takzvaných európskych elít.
EÚ chce stále bojovať proti Rusku silou, nereálne sníva o akomsi práve Ukrajiny na členstvo v NATO. Aj po samite na Aljaške, ktorého výsledky môžu postupne viesť k urovnaniu vojnového konfliktu, je EÚ pripravená ďalej vyvíjať tlak na Rusko, prijímať protiruské sankcie, ktoré oslabujú aj samotnú úniu a vyzbrojovať Ukrajinu za peniaze svojich daňových poplatníkov a na úkor riešenia ich sociálnych problémov.
Predseda vlády Robert Fico zaujal jasné stanovisko k výsledkom dosiahnutým na Aljaške. Cesta podľa neho nevedie cez „osočovanie“ ruského politického vedenia ani cez sankcie, ale cez konštruktívne rozhovory. Zároveň uviedol: „Samit nastavil zrkadlo európskym i našim opozičným politikom, ktorí si želajú vznik novej železnej opony medzi EÚ a Ruskom.“
Naši i českí politickí diletanti, komentátori mainstreamových médií, politológovia, neraz odborníci na teplú vodu, strašia Ruskom. Rusko vraj chce po dobytí Ukrajiny okupovať i Slovensko a Česko. Tieto absurdity vyvracia nielen súčasná geopolitická realita, naše začlenenie do NATO, ale i história, keď bývalý Sovietsky zväz (teraz nástupnícky štát Rusko) mohol bez problémov ovládnuť Československo v roku 1968, no nestalo sa tak. Strašenie občanov a vyvolávanie nenávisti k Rusku je trvalou pracovnou metódou zúfalcov zo súčasnej opozície, akou je PS, SaS, Slovensko, KDH a Demokrati.
Slaboduchí lídri EÚ vo svojich militaristických zámeroch narazili na stanovisko Trumpa k Rusku, a tak môžu len tíško šúchať nožičkami, rovnako ako naša progresívno-liberálna opozícia. Lídri EÚ chcú mier, ale len ten „spravodlivý“ pre Ukrajinu. Títo politickí analfabeti zabúdajú na to, že mier sa dá dosiahnuť len kompromisom a kompromis nikdy nemôže byť spravodlivý pre všetky zúčastnené strany. To je dôkazom nekompetentnosti a mizérie čelných predstaviteľov EÚ ktorí ju vedú k úpadku.
EÚ a Zelenskyj sa snažia o reparát
Vybraní európski lídri idú s prosíkom do Bieleho domu za Donaldom Trumpom, aby ich začal rešpektovať. So Zelenským ide celá perepúť koalície ochotných, ktorá je však len formálnym spolkom vojnuchtivých lídrov a nemá žiadnu legitimitu. Títo samozvanci spolu so Zelenským prichádzajú s absurdnými návrhmi, ako zatlačiť na Rusko, zachovať územnú celistvosť Ukrajiny, funkčnosť a neobmedzenú pôsobnosť jej armády… Ak by sa tieto zbožné – no najmä nerealistické – želania mali naplniť, muselo by Rusko v tejto vojne prakticky kapitulovať a stiahnuť sa zo všetkých obsadených území na Ukrajine. To je však nemožné.
Ursula von der Leyenová potvrdila ochotu EÚ zaplatiť stovky miliárd dolárov za americké zbrane pre Ukrajinu a dokonca od Trumpa žiada, aby v rámci bezpečnostných záruk pre Ukrajinu mohol byť použitý článok 5 Severoatlantickej aliancie, pričom Ukrajina nie je členom NATO. Zbohom, zdravý rozum, takáto je „diplomatická, odborná a politická úroveň“ vrcholných predstaviteľov EÚ.
Možný vývoj situácie na Ukrajine naznačujú medializované vyjadrenia Donalda Trumpa, ktorý vylučuje návrat Krymu Ukrajine a jej prípadné členstvo v NATO. Zároveň vyzýva Zelenského, aby umožnil rokovania o mieri a nezabudol na to, že Rusko je veľmoc. Je tak pravdepodobné, že práve Ukrajina bude musieť ustúpiť a prenechať časť svojho územia, ako je napríklad Donbas, Rusku. Rokovanie medzi USA a Ruskom môžu v neďalekej budúcnosti smerovať k rozdeleniu vplyvu medzi USA a Ruskom, či inak, drsnejšie povedané, k istému rozparcelovaniu Ukrajiny. To je smutná, no reálna tragédia Ukrajiny.
Čo dodať na záver k samitu na Aljaške?
Možno sa stotožniť so slovami prezidenta Petra Pellegriniho: „Išlo o zásadný krok k hľadaniu mieru.“ Výsledkom je, že získalo Rusko a USA, stratila Ukrajina a EÚ. Nič iné sa nedalo ani čakať. Nuž, a ako sme si všimli, ulicami štátov EÚ už neznie to známe „Sláva Ukrajine“… asi je prirodzené, veď niet čo sláviť.
Nechcem nikoho pobúriť, ale to je realita, alebo „Vot vsjo, druzja“, ako hovoria Rusi.
