O vybraných vojenských otázkach vývoja zástupnej vojny USA proti RF na Ukrajine
Pre medzinárodné spoločenstvo bola ŠVO prekvapujúcou akciou, hoci západný hlavný prúd bol ku koncu roku 2021 plný rôznych informácií o prípravách útoku RF proti Ukrajine. Moskva obviňovania z príprav na útok odmietala.
ŠVO sa stala akciou, ktorá nie je v súlade s medzinárodným právom, hoci RF sa ju pokúšala zdôvodniť v jeho duchu ako svoju sebaobranu. Základným problémom medzinárodného práva je, že vo vojenskej oblasti prestalo platiť od barbarského bombardovania Juhoslávie letectvom štátov NATO na jar 1999. Nasledovali útoky USA a ďalších štátov NATO na Afganistan v októbri 2001, Irak v marci 2003, Líbyu v marci 2011 a Sýriu v septembri 2014, ktoré tiež flagrantne porušovali medzinárodné právo. Ako tieto štáty ohrozovali vojensky USA a Západ sa nedá nijako dokázať. Uplatňovanie dvojakého metra Západu pri hodnotení politických a bezpečnostných udalostí sa stalo trvalým javom.
Vojna na Ukrajine je o to krutejšia, že hlavnými protagonistami sú štáty, ktoré majú spoločnú minulosť a ich národy sú si blízke (slovanské). V oboch vojskách zostali ešte niektoré prvky zo sovietskych časov. S vedomím nástrah zjednodušenia načrtneme niektoré udalosti, ktoré tento vývoj všeobecne charakterizujú.
Pohyb ruských vojsk na začiatku ŠVO sa stretol s ťažkosťami, ale postupovali na štyroch hlavných smeroch. Už v marci 2022 sa začali mierové rokovania v Istanbule. Na konci marca sa ruské vojska stiahli z niektorých častí Ukrajiny a svoje aktivity sústredili na jej východnú časť, Donbas. Mierové rokovania sa skončili neúspechom, lebo Kyjev v apríli pod tlakom Západu ich závery neprijal.
V priebehu leta 2022 sa vytvorila patová situácia, keď sa pohyby frontu takmer zastavili. Od septembra do novembra 2022 však ukrajinské vojská získali späť tisíce km2 územia obsadeného RF. Po útoku Ukrajiny na krymský most v októbri 2022 Rusko začalo systematicky bombardovať aj energetickú infraštruktúru Ukrajiny, v čom pokračuje doteraz.
V júni 2023 sa začala ukrajinská protiofenzíva. V decembri 2023 ohlásil ukrajinský prezident jej neúspech a zdôvodnil ho predovšetkým nedostatkom zbraní a síl. V júni 2023 došlo k podivnej vzbure ruskej súkromnej vojenskej spoločnosti Vagner, ktorá však priebeh bojov neovplyvnila.
Vo februári 2024 ruské vojská začali zimnú ofenzívu s dôrazom na donecký smer. Od marca často prenikali na územie RF najmä do Belgorodskej a Kurskej oblasti diverzné skupiny z Ukrajiny. V máji ruské vojská zaútočili na sever Charkovskej oblasti.
V auguste 2024 Ozbrojené sily Ukrajiny prenikli do Kurskej oblasti, kde obsadili vyše 1 000 km2 územia. Nezmenilo to však vývoj bojov, ale viedlo len k ďalším stratám ukrajinského vojska a jeho oslabeniu na ďalších úsekoch frontu. Časť dobytého územia Ukrajinci neskôr stratili. Ide o zásadnú politickú zmenu, lebo ak sa dovtedy formálne dala vojna Ukrajiny nazývať obrannou, týmto krokom tento charakter stratila. Z vojenského hľadiska je cieľ akcie nejasný.
Ukrajina útočila na územie Ruska aj bezpilotnými prostriedkami, pričom ich cieľom bola aj Moskva. V novembri 2024 ukrajinské útoky eskalovali použitím rakiet dlhšieho doletu dodaných Západom. Nezískali síce masový charakter, ale pokračujú doteraz a chcú Rusko a jeho obyvateľov zastrašiť. Moskva upozornila západné štáty, že v prípade pokračovania týchto útokov s ich zbraňami prijme protiopatrenia.
Pri niektorých ukrajinských akciách s obmedzeným vojenským významom na územie Ruska sa zdá, že ich cieľom je vyprovokovať Moskvu k odvete. Kyjev by to chcel využiť na „zdokonalenie“ svojho obrazu ako obete vojny a dosiahnuť zvýšenie vojenských dodávok zo Západu.
V jeseni 2024 začal postup Ozbrojených síl RF a ukrajinské vojska na viacerých dôležitých miestach ustúpili a niekde im hrozí aj obkľúčenie. Podľa údajov Inštitútu pre výskum vojny (The Institute for the Study of War) vo Washingtone v roku 2024 ruské vojská obsadili vyše 4 000 km2 územia (v roku 2023 to bolo vyše 2 200 km2).
Aktuálne iniciatívu v bojoch držia v rukách Ozbrojené sily RF, čo nevylučuje na niektorých miestach dlhého frontu aj čiastkové ukrajinské úspechy. Vzhľadom na personálny stav Ozbrojených síl Ukrajiny a spôsob, akým vedie jej velenie boje (aj s pomocou „poradcov“ z NATO), nie sú vyhliadky na zmenu tohto stavu. Aj na Západe sa pripúšťa, že ruské velenie sa dokázalo lepšie zorientovať v podmienkach vedenia bojov a hoci tiež zápasí s ťažkosťami, má menej problémov so zbraňami i ľudskými zdrojmi. Ukrajinské sily sa to snažia využiť a aj s podporou „poradcov“ z NATO podnikajú stále pokusy niečo dosiahnuť a Rusov znepokojovať. 5. januára začal nový údajný ukrajinský protiútok v Kurskej oblasti, ktorý však nič na situácii v bojoch nezmení, len povedie k ďalším obetiam.
Nevojenské bezpečnostné aspekty zástupnej vojny USA proti RF na Ukrajine
Pripomenieme si slová klasika, že „vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami“. Vojna na Ukrajine je excelentným aj keď veľmi špecifickým prípadom prepojenia s politikou, ktorá má v súčasnej moci v USA agresívny a bezohľadný neoliberálny charakter. Jej ukrutnosťou je to, že USA bojujú proti Rusku Ukrajincami a vyciciavajú pri tom aj peniaze submisívnych spojencov najmä z EÚ, ktorej to znižuje konkurencieschopnosť. V tejto zvláštnej vojensko-politickej zmesi kyjevská moc na čele s V. Zelenským nie je rozhodovacím centrom.
Chápeme rozhodné (ale strojené) vystupovanie V. Zelenského v podmienkach vedenia vojny a jeho nesmierne ťažkú pozíciu. Avšak krvou podliate oči s rusofóbnym videním atavistického charakteru mu bránia pri reálnom hodnotení situácie. Možno sa mu zdá, že hrá najväčšiu rolu svojho života, ale nie je jej scenáristom ani režisérom a dokonca ani v hlavnej úlohe. O jeho súčasnom myslení svedčí trojhodinový rozhovor, ktorý 6. januára uverejnil Lex Fridman (*1983 v Čkalovsku /dnes Tadžicko/, pôvodným menom Aleksej Fedotov, v roku 1994 sa s rodičmi presťahoval do Chicaga). Rozhovor nebudeme komentovať, lebo je o ňom veľa informácii z rôznych zdrojov. Uštipačne poukážeme len na to, že V. Zelenskyj sa v ňom pri svojom miestami teatrálnom vystupovaní uchýlil aj k vulgarizmom.
Smola V. Zelenského je v tom, že skutočná politika je iná, ako bola v seriáli „Sluha ľudu“ a v praxi sa stal nástrojom v rukách domácich i zahraničných kruhov vrátane intrigánskych. Pripomenieme, že oklamal Ukrajincov aj tým, že vo voľbách kandidoval ako predstaviteľ „tábora mieru“ oproti Petrovi Porošenkovi, ktorý zosobňoval „tábor vojny“.
V. Zelenskému ako bývalému hercovi možno ani nevadí, že hlavnú líniu vývoja určuje z pozadia čoraz viac súčasná moc vo Washingtone. Môže sa však pri tom stavať do roly hrdinského spasiteľa Ukrajiny a veľa rozprávať. Západ ho vmanévroval do pozície, že bez jeho podpory nemá šance niečo dosiahnuť. Čím dlhšie je v tejto pozícii, tým je jeho situácia zložitejšia a z rozbehnutého vlaku nemôže vyskočiť. Strategicky poslúchal, aj keď mal rôzne poznámky na adresu USA i Západu. V politike mu nadbiehajú aj rusofóbne kruhy, kde vynikajú najmä vládne elity z Poľska, Pobaltia a Veľkej Británie. Do tohto šíku sa zaradila aj česká fialovsko-pavlovská moc. Čo bude s V. Zelenským a ním riadenou Ukrajinou po príchode D. Trumpa do Bieleho domu, sa dnes nevie.
Na Západe je V. Zelenskyj oslavovaný a do Kyjeva húfne chodia na jeho podporu západné návštevy. Veľa mu pri tom nasľubujú, ale nie všetko z toho príde a vo vojenskej oblasti to je neraz málo kvalitné. Otázne je vnímanie medzinárodnej pozície Kyjeva na globálnom Juhu. Po humbugu s mierovým samitom o Ukrajine podľa kyjevských predstáv vlani v júni, sa druhý samit nedarí zorganizovať, hoci sa mal uskutočniť už v novembri 2024.
Iný pohľad na túto vojnu v štátoch EÚ a NATO má okrem Roberta Fica aj Viktor Orbán, ktorý hrá aj s kartou zakarpatských Maďarov. Západ a Ukrajinu svojimi vyjadrenia iritujú niekedy aj bulharský prezident Rumen Radev a chorvátsky prezident Zoran Milanović. Zdesenie neoliberálov vyvolal víťaz prvého kola prezidentských volieb v Rumunsku Calin Georgescu, ktorý sa označoval za proruského a bol proti podpore vojny na Ukrajine. Došlo k bezprecedentnému prípadu v dejinách liberálnodemokratických režimov, keď voľby zrušili na základe informácií tajnej služby, ktoré sa však dôveryhodne nedajú overiť. V tomto prípade bolo asi zdesenie väčšie v NATO ako v EÚ.
Medzi parlamentnými politickými stranami proti západnej podpore vojny na Ukrajine vystupujú spravidla konzervatívne, národné a antiglobalisticky orientované sily. Ich hlavným predstaviteľom sú krajne pravicové AfD (Alternatíva pre Nemecko) a Národné združenie vo Francúzsku. Nájdu sa však aj v ČR, Holandsku, Španielsku a inde. V Rakúsku bol 6, januára poverený zostavením vlády predseda Slobodnej strany Rakúska Herbert Kickl, ktorý je proti podpore Ukrajiny. Socialistické a sociálnodemokratické stredové strany verné svojej tradícii od prvej svetovej vojny, až na výnimku slovenských, vojnu na Ukrajine podporujú. Výrazne proti vojne však vystupujú krajne ľavicové Nepokorené Francúzsko a v Nemecku BSW (Aliancia Sahry Wagenknechtovej).
Od vojny je neoddeliteľná ekonomika. V zástupnej vojne ide asi o najzložitejšiu záležitosť, ktorá je málo priehľadná. Komplikovanosť pohľadu zvyšuje aj označovanie vojny za hybridnú vojnu, ktorú údajne Rusko vedie aj proti Európe.
Významným ukazovateľom sú údaje o celkovej pomoci Ukrajine, ktoré sa ťažko súhrnne sumarizujú. Podľa údajov Kielskeho inštitútu pre svetovú ekonomiku (IFW) z 5. decembra 2024 v čase od 24. januára 2022 do 31. októbra 2024 Európa vyčlenila pre Ukrajinu pomoc vo výške 241 miliárd eur, z ktorej prišlo 125 miliárd. EÚ chce posielať na Ukrajinu aj prostriedky zo ziskov zo zmrazených ruských aktív. USA vyčlenili 119 miliárd eur, z ktorých sa už odoslalo 88 miliárd. Stále sa uverejňujú nové sumy, ktoré sa poskytnú Ukrajine. Podľa médií je Kyjev znepokojený vyhláseniami predstaviteľov nastupujúcej Trumpovej administratívy, že sa urobí audit toho, ako sa použila pomoc z USA.
Druhým zvláštnym prvkom vojny na Ukrajine sa stali ekonomické sankcie proti Rusku. Ich dopady sú dvojstranné. Na jednej strane ide o to, ako ovplyvnili ruskú ekonomiku. Na druhej strane majú ťažké následky aj pre štáty EÚ a Veľkú Britániu. Sankcie ruskej ekonomike uškodili a hoci je v zložitej situácii, nedostali ju na kolená. Aj R. Fico poukázal na to, že zastavenie dodávok plynu cez Ukrajinu spôsobí škody nielen Slovensku, ale aj v EÚ zvýšením cien energií (čo sa už ukázalo) a Rusku uškodí oveľa menej. Profitovať budú zase USA, keď zvýšia dovoz drahého plynu do Európy. V. Zelenskému sa nemožno čudovať, že R. Fica obvinil z otvorenia akéhosi druhého energetického frontu proti Ukrajine, keď na potvrdenie uviedol, že vraj pre všetkých v Európe, vrátane Slovenska, je zo všetkých hľadísk výhodnejšie spolupracovať na zvyšovaní dodávok energetických zdrojov, najmä plynu z Ameriky a od ďalších partnerov okrem Ruska.
Na pokrytectvo, možno až babráctvo Západu poukazuje, že sankcie plnia len čiastočne svoj účel a majú chaotický charakter. Avšak to, čo by Západu, najmä USA, príliš uškodilo, sa do nich nezahrnie. Okrem toho sankcie sa rôzne obchádzajú, a to aj v štátoch, ktoré ich prijali. Uvalili sa aj sankcie na tých, čo sankcie nedodržiavajú. Rastie však aj nespokojnosť vo viacerých štátoch EÚ, ktoré odmietajú súhlasiť so všetkými novo navrhovanými sankciami.
Záver – Západu vedenému USA o Ukrajinu vôbec nejde
Vývoj vzťahov Ruska a Ukrajiny bol zložitý a bezpochyby ho ovplyvnili aj hospodárske záujmy. Kameňom úrazu sa stali bezpečnostné otázky a dosiahnuť, aby sa Ukrajina s Ruskom znesvárila.
Už dávnejšie bolo zrejmé, že pri západnom záujme o podporu Ukrajiny nešlo vôbec o ňu a blaho jej obyvateľov. Za vznešenými slovami o nezávislosti atď. bola snaha využiť pre západné zisky bohatstvo Ukrajiny – najmä úrodnú černozem, lesy, ale aj nerastné suroviny. Koľko tam už dnes čoho vlastnia západné spoločnosti, nie je súhrnne nikde uvedené. Stačí spomenúť len aktivity nenásytnej spoločnosti BlackRock. Spolupráca V. Zelenského s touto spoločnosťou sa začala v septembri 2022, keď rokoval o vytvorení špeciálneho fondu na obnovu Ukrajiny. Predstavy o nejakom novom Marshallovom pláne sú len planými úvahami, lebo Západ na to v „superkríze“ nemá prostriedky. Môže síce kde kade, najmä súkromne, investovať, ale musí to byť výnosné, ziskové a to čo najrýchlejšie.
Kyjev mal šancu vyťažiť zo svojej polohy medzi RF a EÚ. Dnes je to už preč. Platí známy záver, že pokračovanie bojov prinesie len škody a obete. Z hľadiska súčasnej „reálpolitiky“, ktorá vládne svetu, sa hranice Ukrajiny do stavu v roku 1991 nedajú vrátiť. Na tejto vojne, však okrem výrobcov zbraní stratili všetci a Ukrajina tým, že poslúcha cudzích, stráca najviac. A moralisticky možno dodať, že akýkoľvek mier je lepší ako vojna, čo je pre Ukrajinu v súčasnosti mimoriadne varovné najmä demograficky a ekonomicky.
P.S. Ospravedlňujeme sa za opakovanie viacerých známych vecí i dĺžku textu. Sme presvedčení o potrebe poukazovať v informačnej vojne okolo ukrajinskej krízy aj na iný pohľad, než aký sa v západnom hlavnom prúde deformovane, ale sofistikovane stále šíri. Aj keď je to pochmúrny pohľad (tobôž na začiatku roka), chceme sa aj takto prihovoriť za čo najskoršie skončenie bojov, ničenia a zabíjania.
František Škvrnda st.:
Západná bábka Zelenskyj je čoraz viac v úzkych (1. časť)
Jedna odpoveď
Článok nastoľuje a sumarizuje viacero aspektov, okomentujem len jediný, ktorý je v jeho titulku: rolu herca V. Zelenského, ktorý sa nie veľmi priaznivou „hrou osudu“ ocitol na čele svojho štátu v zložitej politickej, domácej i medzinárodnej, situácii, na ktorú nebol nijako špeciálne pripravený a ktorú ani nijako politicky nezvládol. Len mimochodom poznamenám, že takých „politikov“ je dnes väčšina, a práve v tom spočíva totálna a globálna kríza politiky ako takej (tých pár výnimiek a výnimočných politikov to zatiaľ nezachraňuje). Samozrejme, že tu nejde o Zelenského (preto je len „bábkou“), ba ani o Ukrajinu, ide o nepriateľstvo USA a hlavných krajín Západu k Rusku (takže „bábkou“ sa stala celá Ukrajina). Zelenský sám je predovšetkým a na celej čiare nekompetentným politikom, t. j. politikom, ktorý nepozná zmysel politiky a svojím konaním ho nenapĺňa, naopak, defrauduje a karikuje ho. Preto je zodpovedný za zlo, ktoré svojím konaním pácha na svojej krajine a svojich spoluobčanoch, ba dokonca svojim vystupovaním na medzinárodnej scéne ohrozuje svetový mier. Nevedno, či si je toho vedomý alebo nie (povedal by som, že skôr ani nie, to je otázka jeho inteligencie), lebo zaslepenosť a nenávisť nie je pre nikoho žiadna devíza, pre politika už vôbec nie. Dokonca sa možno domnievať, že jeho rozhodnutie o transfere plynu je reakciou na iné a autonómne názory nášho premiéra na jeho vojnovú politiku. Ak existuje spravodlivý „súd dejín“, tak sa pán Zelenský má na čo „tešiť“.