Pamätáte si ešte, čo všetko sme si vypočuli zo strany Spojených štátov amerických a hlavných mocností NATO o ich zapojení do rusko-ukrajinskej vojny? Tej, ktorá vraj nebola ,,nijako vyprovokovaná“ a je iba potvrdením ruskej prirodzenej túžby po vojne a agresii voči všetkým navôkol?
- Na úvod sa verejnosti tvrdilo, že štáty NATO nemajú v úmysle dodávať ukrajinskej armáde útočné zbrane. A potom ich dodali.
- Potom sa verejnosti tvrdilo, že štáty NATO nemajú v úmysle dodávať ukrajinskej armáde tanky a podobnú bojovú techniku. A potom ich dodali.
- Následne sa verejnosť uisťovala, že štáty NATO nemajú v úmysle dodávať ukrajinskej armáde bojové lietadlá – obzvlášť nie stíhacie. A potom ich dodali.
- Neskôr sa verejnosť uisťovala, že štáty NATO nemajú v pláne zapojiť svoje armády do bojových operácií po boku ukrajinskej armády. A potom sa zapojili (príslušníci francúzskej Cudzineckej légie, Poliaci v role dobrovoľníkov…).
- Neskôr sa verejnosti prezentovalo, že štáty NATO nepovolia používanie svojich zbraní na bojové operácie smerujúce do vnútrozemia Ruska. A potom ich povolili.
- Iba krátko potom sa verejnosti prezentovalo, že štáty NATO síce povolili používanie svojich rakiet (nimi navádzanými i obsluhovanými) do vnútrozemia Ruska – ale iba do Kurskej oblasti, kam napochodovala ukrajinská armáda. A potom prišlo oznámenie o ich povolení kamkoľvek, kam dostrelia.
- Celý čas sa verejnosti prezentovalo, že štáty NATO rozhodne neplánujú začať tretiu svetovú vojnu s Ruskom. Rozjímať o možnosti zabezpečiť odpaľovanie jadrových rakiet na Rusko z územia Ukrajiny bolo prezentované z kategórie šírenia poplašnej správy. Nuž a aktuálne sa začala debata práve o tejto možnosti.
Predpokladáte, že ide iba o akademickú debatu? Tak to si prečítajte tento text ešte raz (a skúste prekonať svoju kognitívnu disonanciu).
Ilustračné foto: Pixabay
Pre tých naozaj málo chápavých… ak v médiách zaznela akákoľvek správa o tom, čo západné armády nemajú v úmysle ukrajinskému politickému vedeniu dodať, tak presne to, čo oznamovali, že nedodajú… už bolo zákulisne odsúhlasené alebo to už dodané bolo.
Táto situácia smeruje k záverečnému dejstvu. Rusko sa nie a nie rozpadnúť, nie a nie skrachovať a v žiadnom prípade nemá tendenciu túto zástupnú vojnu s krajinami NATO a ich satelitmi prehrať.
Aktuálne sa tak hľadá to, o čom sníval Adolf H. vo svojom berlínskom bunkri tesne pred koncom druhej svetovej vojny – čiže takzvaná ,,Wunderwaffe“, po slovensky ,,zázračná zbraň“. Protitankové strely totiž nestačili, tanky tiež nie, letecké stíhače situáciu nezvrátili, rakety stredného a dlhého doletu sa ukazujú ako zbraňové systémy, ktoré situáciu na bojisku rovnako nezvrátia (nanajvýš ju o čosi spomalia)… a tak tí, čo splietajú plány na definitívne vysporiadanie sa s ,,ruskou otázkou“ (ako už mnohí iní v dejinách) prichádzajú s nápadom vyskúšať nasadiť čosi ešte viac – napríklad aj svoj jadrový arzenál.
Obávam sa, že toto nie je iba ukážka velikášskeho silového zastrašovania… ale vážne myslená ,,stratégia“ infantilného, nekompetentného, nezodpovedného a realitu ignorujúceho idiotizmu s koreňmi kdesi pri nominantoch Demokratickej strany, ktorá si už má po správnosti baliť kufre a porúčať sa z mocenských orgánov Spojených štátov amerických. Týmto ľuďom očividne ušlo, že princíp zaručeného vzájomného zničenia, ktorý bol platný počas studenej vojny medzi Spojenými štátmi americkými a Sovietskym zväzom (dnes okliešteným iba na Rusko) sa nijak nezmenil.
Javí sa mi to dokonca tak, že príslušníci tzv. administratívy Joea Bidena sa nikam baliť neplánujú. Ba čo viac, oni majú podľa všetkého skôr našliapnuté presadiť taký prístup, aby si svoje kufre narýchlo pobalili ich európski ,,spojenci“ a otestovali, či tie ruské hypersonické zbrane a zbrane ruskej jadrovej triády doletia aj ďalej, ako iba na Ukrajinu.
Tí fanatici pravdepodobne naozaj svojím propagandistickým bludom o ruskom hospodárskom zrútení, štátnom rozpadnutí, zaostávaní vo všetkom (od technológií cez kultúru až po ekonomiku)… skutočne veria. Tí najfanatickejší z nich určite dodnes veria aj tomu, že Rusi kradnú čipy z pračiek ukradnutých na Ukrajine, aby mohli vyrábať svoje hypersonické rakety a celá ruská jadrová triáda je iba mýtus, nakoľko už dávno zhrdzavela a predstavuje iba kopu šrotu.
Do 20. januára, kedy by sa mal chopiť úradu prezidenta v Spojených štátoch amerických opätovne zvolený Donald Trump ostáva ešte 53 dní. Je to dlhá doba. Uvidíme, čo všetko dovtedy súčasní vojnoví štváči dokážu ešte vyhrotiť a taktiež, kto všetko tú zmenu vôbec dožije.
Záverom dodám, že nepatrím medzi tých, ktorí veria, že Donald Trump dokáže vojnu na Ukrajine len tak ukončiť. Skôr som k takémuto scenáru skeptický – hoci by som sa veľmi rád mýlil –, no u Trumpa predpokladám aspoň toľko súdnosti, aby nerozpútal hroziacu jadrovú vojnu.
Žijeme v podstatne nebezpečnejšej dobe, ako bolo obdobie tzv. kubánskej raketovej krízy v roku 1962. Vtedy boli vo vedení štátov oboch jadrových superveľmocí ľudia, ktorí konali relatívne racionálne. Sovieti chceli vyrovnať čas, za ktorý by ich jadrové rakety doleteli na ich územie Spojených štátov – nakoľko americká armáda mala svoje jadrové zbrane rozmiestnené v Turecku. Z územia Kuby by tak bolo možné raketami zasiahnuť severnú Ameriku za podobný čas, ako by bolo v prípade amerických rakiet v Turecku letiacich do Sovietskeho zväzu. Hlavní aktéri tohto mocenského zápasu (Chruščov a Kennedy) medzi sebou komunikovali, rovnako ako ich štátne aparáty. Nakoniec títo politici našli kompromis a dohodli sa, že sovietske jadrové rakety na Kube nebudú, americké jadrové rakety z Turecka budú stiahnuté – čo sa aj udialo a potenciálna vojna týchto superveľmocí sa tak vyriešila diplomaticky.
K presadeniu takéhoto riešenia bolo treba viacero predpokladov – ako napríklad: vieru v možnosť dohody, prijatie zodpovednosti za možné dôsledky nedohody, ochotu skutočne s protistranou vyjednávať a považovať snahu o mierové spoluprežitie oboch strán za dôležitejšie, než všetko ostatné. Zdá sa mi, že nič z týchto atribútov dnešní politici západných mocností nemajú. Joe Biden o nich mentálne určite nie je ani len spôsobilý premýšľať a jeho viceprezidentka je známa skôr schopnosťou rozprávať nezmyselné vtipy, na ktorých sa následne hurónsky smeje… než tým, že by mala predstavu o pomeroch medzinárodnej politiky či diplomacie. Predstavitelia európskych mocností sú na tom obdobne – akurát s tým rozdielom, že nie sú senilní, takže pre nich neplatí možnosť pripočítať im dáku poľahčujúcu okolnosť, ako je tomu u dezorientovaného Joea.
Infantilizácia a idiotizácia západnej politiky v praxi je najväčším aktuálnym rizikom súčasného sveta.
A som presvedčený, že najväčším zlyhaním politiky je vojna. A bolo by vhodné mať na pamäti, že každá vojna sa začína jej prípravou a jej podporou… pričom jej samotné vypuknutie je už iba záverom tohto scenára, ktorí majú v rukách politici. Kiež by to boli oni, kto by v nimi rozpútaných vojnách aj skutočne bojoval a umieral.
