Záhady pod nohami
Nadpozemská krása a história metropoly Francúzska je všeobecne známa. Prekvapivo aj podzemná časť Paríža v ničom nezaostáva. Je rovnako zaujímavá, len málo propagovaná. Občas turisti zablúdia do sprístupnenej časti katakomb. Všetko ostatné je zahalené rúškom tajomstva. To, čo je publiku zakázané vidieť na vlastné oči, to vám priblížim v nasledujúcich často šokujúcich riadkoch. V podzemí veľkomesta sa totiž nachádzajú opustené kameňolomy, monumentálne sály a chodby po vyťaženom kameni, tmavé labyrinty a celá pavučina chodieb a kanálov. Sú rovnako ohromujúce ako mesto nad zemou. To všetko má až neuveriteľných 300 kilometrov!
Podzemné kameňolomy
Vznikali kontinuálne s osídlením Paríža. Od počiatku bol potrebný kvalitný stavebný materiál. Či to boli Kelti, Rimania, Frankovia, všetci potrebovali budovať. Počas storočí sa postupne zväčšovali nároky na ťažbu kameňa a podzemné kameňolomy sa rozprestierajú na ohromných plochách. Najväčšie sú na juhu metropoly už od 12. storočia. Vtedy nastalo búrlivé budovanie mesta za vlády kráľa Filipa II. Napríklad v centre mesta sa na ostrove v rieke Seine začala budovať katedrála Notre Dame. Bolo potrebné doviezť ohromné množstvo kvalitného kameňa. Našťastie sa nachádzal v blízkom okolí, čo výrazne zjednodušovalo výstavbu.
Vápenec výbornej kvality sa nachádzal všade okolo. Tak postupne vznikali počas storočí ohromné priestory podzemných kameňolomov. Robotníci v nich nechávali nosníky a stĺpy tak, aby sa celé priestory nezavalili a nepochovali ich za živa. Stalo sa to jediným obmedzením, ktoré dodržiavali všetci, aj keď vyťaženého kameňa bolo o čosi menej. Asi 40 % objemu kameňa muselo zastať na mieste. Šírka štôlne sa mala rovnať šírke podporného stĺpu, no niektorí chytráci sa to snažili oklamať. No zákonitosti statiky oklamať nedokázali. V 18. storočí sa štôlne dostali do zabudnutia. Mesto sa medzitým rozrástlo a malo pol milióna obyvateľov. Stav opustených štôlní sa tak zhoršoval, že v roku 1774 prišlo k prvému veľkému prevalu. Na Rue Saint Jaques vznikol 25-metrový kráter. Obyvatelia boli vyľakaní. Ľudovít XVI. musel konať, aby sa niečo podobné nešírilo ďalej aj na iných miestach. Zriadil špeciálnu komisiu na sanáciu podzemných priestorov, ktorá sa rozhodla pre jednoduché riešenie. Na miestach výraznejších prasklín – v často až 6 metrov vysokých stropoch podzemných priestorov – začali budovať nové dodatočné podporné stĺpy. Najmä však pod verejnými záhradami, nie pod budovami. Preto sa začali množiť prepadnutia stavieb pod zem, aké poznáme aj z našich banských oblastí. Museli odvolať predsedu komisie Du Ponta, ktorý ako matematik nebol spôsobilý riešiť problémy so statikou. Preto v roku 1777 vytvorili nový úrad a nazvali ho Generálna inšpekcia podzemných priestorov. Na ňu čakala ohromná úloha spevniť 800 hektárov podzemných priestorov. Napríklad pod Rue Saint Jaques, čo bola niečo ako míľová, veľmi frekventovaná obchodná ulica v centre mesta, sa nachádzal dvojposchodový podzemný kameňolom v hĺbke až 25 metrov. Ulicou prechádzal aj vysoký nadzemný akvadukt a to všetko hrozilo zrútením. Na stavbách sa zjavovali prvé výraznejšie trhliny. V podzemí museli zamerať presnú polohu ulíc, aby vedeli, aká záťaž sa nachádza na povrchu. Postupne vytvorili nové štôlne, ktoré kopírovali ulice na povrchu. Trvalo to roky. Zjavil sa aj ďalší problém. Podzemný labyrint objavili pašeráci najrôznejšieho tovaru, ktorý podzemím pašovali tovar na mestské trhy, aby sa vyhli poplatkom a clu. Preto museli v podzemí vybudovať paralelné mestské múry tak, ako viedli na povrchu. Tak ochránili mestský rozpočet a zamedzili činnosti pašerákov.
Túto podzemnú činnosť ukončili v roku 1807. Podzemné kameňolomy sú dnes skryté pred očami zvedavých návštevníkov a laická verejnosť ich nemôže navštíviť. Nachádzajú sa pod 5.,6.,14. a 15. mestským obvodom, jeden menší je východne pod 13. obvodom. Aj na severe mesta pod Montmartrom sa tiež nachádzajú podzemné priestory opustených kameňolomov. Celkovo je to okolo 300 kilometrov podzemných štôlní v rôznych úrovniach pod zemou až do hĺbky 27 metrov. Prístup majú povolený len požiarnici a údržbári kanalizácie.
Mesto mŕtvych
Vo februári 1780 sa v mestskej časti Les Halles začal šíriť neznesiteľný zápach. Muselo to byť ozaj hrozné, lebo mestskí obyvatelia boli vtedy zvyknutí na všeličo. Mesto nemalo kanalizačný systém a odpadky a fekálie sa vylievali len tak na ulicu. Tu kdesi je odpoveď na to, prečo sa mesto stalo voňavkárskou veľmocou. Z núdze cnosť. Čoskoro odhalili príčinu. Bol ňou neďaleký najstarší parížsky Cintorín nevinných „Cimétiere des Innocents“ s množstvom spoločných hrobov pre chudobných i bohatých. Bol už dlho využívaný ako centrálny cintorín pre neuveriteľných 22 parížskych mestských obvodov. O hygiene sa v tých časoch nedá hovoriť. Po rozhádzaných častiach mŕtvol na povrchu sa prechádzali prasce a hodovali na nich potulné psy a mačky. Z podzemných častí cintorína vychádzal neznesiteľný zápach hnijúcich mŕtvol. V okolitých uliciach sa preborili pivnice niektorých budov a do vnútra sa pomaly posúvali zvyšky mŕtvol. No horor. Sťažnosti občanov sa dostali až k samotnému Ľudovítovi XVI., ktorý dal celý cintorín neodkladne zatvoriť. Otázkou bolo, čo s takým ohromným množstvom mŕtvol? Za úlohu to dostal policajný prefekt Lenoir, ktorý aj snašiel riešenie. Spomenul si na ohromne podzemné katakomby v hĺbke až 22 metrov. No tisíce skeletov bolo treba nejako previezť z jednej časti mesta do druhej. V apríli 1786 sa začal prevoz zostatkov. Aby to celé nevzbudilo protesty Parížanov, prevozy maskovali ako náboženské procesie. Trvalo to celé až 15 mesiacov, kým sa zvyšky bývalých generácií obyvateľov mesta konečne dostali na definitívne miesto odpočinku. V 1700 m dlhých chodbách pod Parížom bola ukrytá monumentálna kostnica. Nekropola je umiestnená čiastočne v starých podzemných kameňolomoch. Mnoho tisíc lebiek a kostí , ktoré sú spôsobne poukladané pri stenách hlbokého labyrintu. Ženy, muži, deti, chudobní aj bohatí, známi aj úplne bezvýznamní. Celkovo to majú byť zostatky až šiestich miliónov ľudí, ktorí tu zomreli počas mnohých storočí. Pomiešané spolu do jednotnej masy kostí a lebiek. Katakomby boli potom dlho uzavreté pred verejnosťou. Až v roku 1804 dal Napoleon povel, aby bola nekropola s rozlohou 11 000 m2 znova sprístupnená verejnosti. Vytvorili z nej svojrázne múzeum smrti v duchu neogotických ideálov. Poukladali kosti a lebky do rôznych obrazcov, doplnili ich oltármi s nápismi ako „Mlčte, vy smrteľníci“ vytesanými do kameňa. Tak vzniklo jedinečné gigantické podzemné umelecké dielo. V roku 1809 boli katakomby konečne otvorené. Odvtedy žiadny zvedavý turista či návštevník Paríža nevynechal túto strašidelnú „atrakciu“ hodnú neogotickej literatúry.
Cintoríny Paríža
Tí, čo čítajú moje občasné články, sa už zoznámili s mojím opisom prekrásneho nekatolíckeho cintorína hneď za Cestiovou pyramídou v Ríme alebo s rozsiahlym opisom Koptského cintorína v egyptskej Káhire. Aj v postupnom spoznávaní mesta Paríž sa budeme venovať hneď niekoľkým existujúcim cintorínom. Na rozdiel od ostatných sú tu pochované politicky a kultúrne významné a aj doposiaľ mediálne známe osobnosti. V meste Paríž sa nachádza celkom 20 cintorínov. Mnohé sepulkrálne objekty, teda náhrobné kamene či ozdobné umelecké objekty, sú zaujímavé, esteticky novátorské a originálne. Tým činom sú aj po mnohých rokoch hodnotné a aj v súčasnosti esteticky akceptovateľné. Iné zas nevkusné a zbytočne opulentné. Svedčia o dobovom vkuse v čase svojho vzniku, o záľubách, smerovaní a spoločenskom postavení svojho majiteľa či jeho intelektuálnej a kultúrnej úrovni.
Pére-Lachaise
Zvaný tiež Východný cintorín (Cimitiére de l´Est). Od roku 1804 je najväčším cintorínom v meste s rozlohou cca 48 ha. Je pomenovaný podľa jezuitského kňaza, spovedníka Ľudovíta IV. Na cintoríne sa nachádzal aj jeho dom. No už dávno bol zbúraný a kamene boli použité na stavbu miestnej kaplnky. Cintorín mal spočiatku charakter anglického parku. No rastúci tlak na hrobové miesta vzhľad a priestorovú koncepciu cintorína postupne menil. Napriek názvu sa tu dlho odmietali pochovávať katolíci, lebo nebol oficiálne vysvätený katolíckymi autoritami. Preto sú tu pochovaní zosnulí všetkých konfesií a sociálnych vrstiev; a spočiatku cintorín ani nebol veľmi obľúbený. Veci sa dali do pohybu až keď tu v roku 1817 pochovali bájkara La Fontaina a následne aj populárneho spisovateľa a dramatika Moliéra. Už v roku 1830 tu bolo pochovaných viac ako 30 000 ľudí. Naopak, povesť cintorína poškodila hromadná poprava komunardov v roku 1871, čo dodnes pripomína Stena komunardov (Mur des Fédérés).
V súčasnosti je to najnavštevovanejší cintorín na svete. Príjemná oáza pokoja v inak búrlivo pulzujúcom veľkomeste. Za vstupnou bránou hneď na začiatku sú umiestnené tabule s orientačným plánom jednotlivých sektorov a tiež mapa umiestnenia hrobov známych ľudí, ktorí tu našli miesto svojho večného pokoja. Vpravo od tabúľ len niekoľko desiatok metrov je hrob poeta, speváka skupiny Doors, legendy hippies éry v 60. rokoch a člena „elitnej“ skupiny 27 Jima Morrisona. V Paríži trávil posledné mesiace života na úteku pred svojimi démonmi a aj sebou samým. Hrob je prekvapivo jednoduchý a zanedbaný. Zdobí ho len občasná insitná tvorivosť fanúšikov. Ďalšou významnou kultúrnou legendou je Oskar Wilde. Jeho hrob treba hľadať v hornej časti cintorína na kopci a patrí k tým honosnejším. Celý je popísaný odkazmi fanúšikov, milovníkov jeho duchaplnej a vtipnej tvorby. Napriek tomu, že náhrobok je postavený v klasickom štýle, rôznofarebné nápisy mu dodávajú vzhľad, život a ducha súčasnosti.
Na cintoríne som videl aj miesto posledného odpočinku dlhoročného vodcu Komunistickej strany Francúzska Georgesa Marchaisa. Mňa ako výtvarníka zaujal aj náhrobok maliara a grafika Théodora Géricaulta, predstaviteľa romantizmu, ktorého najvýznamnejšie dielo „Plť medúzy“ možno obdivovať v obrazárni Louvru. Zdobí aj jeho náhrobok, avšak v reliéfnej podobe odliate do bronzu. Milovníkov hudobného umenia iste zaujme miesto posledného odpočinku skladateľa a herca Gilberta Bécauda, zvaného tiež pán 100 000 voltov, pre jeho neobyčajne temperamentný spev, významného poľského romantického skladateľa a klavírneho virtuóza Frederyka Chopina, popredného francúzskeho skladateľa Georgesa Bizeta, autora svetoznámej opery Carmen a oceneného vysokým štátnym vyznamenaním, Radom čestnej légie. To všetko stihol iba za 36 rokov plodného života. Sú tu aj náhrobky svetoznámych umelkýň Marie Calasovej a Sarah Bernhardtovej a mnohých iných. Cintorín funguje do dnešných čias a je otvorený rovnako domácim aj cudzincom, ktorí chcú byť pochovaní v blízkosti svetoznámych osobností.
Montparnaský cintorín
Tento cintorín (Cimetiére du Montparnasse) je rozlohou druhý najväčší. Nachádza sa na druhej strane Seiny, v južnej časti mesta. Vznikol v 17. storočí pri farnosti Saint-Jean-de-Dieu. Jeho rozmach však nastal tiež až v 19. storočí. Je obkolesený vysokou výstavbou v bezprostrednom okolí, od ktorej je oddelený vysokým múrom. Mal som šťastie, lebo keď som tam bol v jedno slnečné jesenné dopoludnie, zažil pohreb za života iste veselého zosnulého. Objednal si v rámci poslednej rozlúčky vystúpenie jazzovej skupiny v dobových odevoch a sprevádzanej veľkým bielym trombónom. Hrali jeden rezký rytmický černošský tradicionál za druhým. Na cintoríne možno nájsť náhrobky spisovateľov Charlesa Baudelaira, írskeho dramatika, autora absurdných divadelných a rozhlasových hier Samuela Becketta, filozofky a predstaviteľky existencializmu Simone de Beauvoir, populárneho divadelného a filmového herca Philippa Noireta a významného novátorského sochára, predstaviteľa abstraktného expresionizmu rumunského pôvodu Constantina Brancusiho a mnohých ďalších osobností kultúry a umenia.
Cintorín Montmartre
Je nazývaný aj Severný cintorín (Cimetiére du Nord). Vznikol v rovnakom období ako oba vyššie spomenuté cintoríny, teda okolo roku 1825. Má skromné rozmery, len 11 ha a priamo je križovaný premostením ulice, ktorá má jasný charakter mosta. V trocha stiesnenom prostredí našli miesto posledného odpočinku hudobní skladatelia Hector Berlioz a Jacques Offenbach, spisovatelia Stendal, Émile Zola a Alexander Dumas mladší. Mňa prekvapil nenápadný náhrobok poľského romantického básnika a dramatika Juliusza Slowackého, pretože už pol storočia mám ateliér na rovnomennej ulici v Bratislave. Ako ešte celkom mladý, 39-ročný padol predčasne na barikádach v revolučnom hnutí 1849 v Paríži. Je tu aj náhrobok slávnej speváčky narodenej v Egypte, avšak talianskeho pôvodu, Dalidy. Bola predstaviteľkou kozmopolitného sveta, spievala v jedenástich svetových jazykoch a už za života predala mnoho miliónov platní. Škoda len, že jej náhrobok nie je ako jej melodické a úspešné hity a je esteticky a koncepčne nezvládnutý.
Tu sa môj výber osobností končí. Je absolútne subjektívny, je to výsledok mojich osobných preferencií, záujmov a smerovania. Verím, že každý záujemca si v Paríži nájde tie „svoje“ inšpiratívne zákutia a obľúbené osobnosti, či ešte aktívne alebo už na miestach posledného odpočinku. Jima Morrisona už nemožno vidieť popíjať kávu v bistre na niektorom z parížskych bulvárov. Ale ja som mal šťastie: Stretol som náhodou jeho nasledovníčku, poetku a speváčku Patti Smithovú, ktorá v roku 2005 dostala od francúzskeho ministra kultúry vysoké štátne vyznamenanie a následne mala sériu koncertov v kostole Saint Germain des Prés v Montparnase v rámci kultúrneho festivalu Nuit Blanche. Už menej šťastia som mal so slovenskými osobnosťami kultúry, ktoré pôsobili počas svojho aktívneho umeleckého života v Paríži. (Už som zaznamenal aj celé publikácie na túto tému.) Na parížskych cintorínoch som ich však nenašiel. Ako príslušníci malého národa boli viac viazaní na rodnú hrudu a asi uprednostnili spočinúť na večné časy doma na Slovensku.
Koniec 2. časti
Snímky: Autor a www.wikimedia.commons
