Dlhú dobu panoval v našej spoločnosti mýtus, že najvýznamnejší politici mocností – ako sú Spojené štáty americké, Rusko, či Čína – požívajú takú mieru ochrany, že je viac-menej nemožné im fyzicky ublížiť. K tomuto mýtu prispievali najrôznejšie hollywoodske filmy so zápletkami, v ktorých dáky darebák (zväčša s ruským prízvukom) plánuje zničiť ľudstvo alebo aspoň zabiť amerického prezidenta, no vďaka hrdinstvu a super schopnostiam príslušníkov tajnej služby sa to nakoniec nestane.
Od momentu, ako som videl videá, ktoré dokumentovali pokusy atentátnikov o zavraždenie Roberta Fica a neskôr Donalda Trumpa si však kladiem otázku, ako je možné, že dotyční úbožiaci vo všetkých možných ohľadoch (ľudsky, profesne, morálne… ba i strelecky) svoju vražednú misiu dotiahli až do úspešného pokusu. Vo svojej snahe o zabitie zmieňovaných politikov síce neuspeli, no ich neúspech nebol spôsobený protiopatreniami členov bezpečnostných služieb, ale skôr ich nešikovnosťou, kombinovanou s obrovskou dávkou šťastia ich potenciálnych obetí.
Aby sme mali jasno… som rád, že pokusy týchto atentátnikov o zabitie spomínaných politikov neboli úspešné. Považujem však za zaujímavé, že so zbraňami, ktoré atentátnici použili, sa im nepodarilo v ich vražedných úmysloch uspieť. Obaja politici mali z tohto pohľadu viac než obrovské šťastie a v oboch prípadoch sa ich ochranka dopustila vážnych chýb.
Jeden zo spomínaných atentátnikov strieľal na úradujúceho slovenského premiéra pištoľou kalibru 9×19 mm z bezprostrednej blízkosti a napriek tomu, že trikrát do premiéra Fica trafil, nepodarilo sa mu ho zabiť. Prežiť útok, ktorý predstavuje preletenie troch projektilov s energiou okolo 550 jaulov pre každý z týchto projektilov je priam neuveriteľné!
Druhý atentátnik strieľal na svoj cieľ dlhou puškou zo vzdialenosti cca 135 metrov, no opätovne kandidujúceho exprezidenta Trumpa netrafil vôbec, resp. zasiahol mu okraj ušnice. Ak by však Trumpa trafil ktorýkoľvek z projektilov, ktoré mu preleteli okolo hlavy, bol by ho s pravdepodobnosťou veľmi blízkou istote okamžite usmrtil. Projektily danej zbrane (kaliber 223) totiž letia rýchlosťou, presahujúcu 800 metrov za sekundu a nesú si so sebou energiu o sile približne 1 800 jaulov. Takýto druh munície má na človeka smrteľný potenciál až do vzdialenosti okolo 2 až 3 kilometrov.
Obe tieto skutočnosti považujem za vskutku neuveriteľné – a to práve kvôli tomu, že politici, ktorým boli tieto vystrelené projektily určené… prežili. U niektorých ľudí – ktorí však podľa môjho názoru nemajú žiadnu predstavu o streľbe zo zbraní – to dokonca vedie k ich vlastným úvahám o tom, či atentáty boli skutočné alebo išlo iba o dobre pripravené a zorganizované divadelné predstavenie s cieľom hrať sa na obeť. Odhliadnuc od absurdnosti takýchto scestných úvah, resp. práve kvôli nim by mohlo byť vhodné čo-to si o zbraniach a streľbe povedať.
Bez toho, aby som zachádzal do priveľkých teoretických podrobností, považujem za vhodné uviesť zopár základných informácií. Na úvod by bolo asi vhodné vedieť, aké sú rozdiely medzi streľbou z krátkych zbraní (bežne označovaných ako pištole) a streľbou z pušiek. Koho by to zaujímalo bližšie, stačí si pozrieť zopár videí na internete, prípadne preťukať wikipédiu.
Prvé spomínané – čiže krátke zbrane – sú pochopiteľne svojimi rozmermi výrazne menšie ako pušky a z toho vyplýva aj ich výrazne menšia presnosť. Z pohľadu presnosti streľby z určitej zbrane sú najdôležitejšími parametrami dĺžka hlavne, konštrukcia záveru zbrane a druh použitých mieridiel.
Na internete si môžete nájsť rôzne videá, v ktorých profesionálni strelci popisujú základy streľby, prípadne rozprávajú o praktickom využití toho-ktorého druhu zbraní. Relatívne presne sa podľa nich dá s krátkymi zbraňami – bežne nazývanými pištole – strieľať na vzdialenosť do 25 metrov. Bežný strelec s bežnou pištoľou (bez rôznych športových doplnkov) by bol pravdepodobne veľmi spokojný, ak by bol schopný na vzdialenosť 15 metrov opakovane trafiť predmet vo veľkosti pomaranča. Väčšina strelcov by však bola rada, ak by na takúto vzdialenosť bola schopná opakovane trafiť predmet vo veľkosti melóna. Na väčšiu vzdialenosť, napr. spomínaných 25 metrov, by bolo možné považovať za celkom dobrý výkon aj opakované trafenie samotnej siluety človeka. Niekto si možno povie, že 15, resp. 25 metrov nie sú veľké vzdialenosti. Treba si však uvedomiť, že ide o ekvivalent výšky 5-, resp. 8-poschodovej budovy – a to je už celkom slušná výška. Obzvlášť, ak máte svojím okom zamieriť na niečo malé hore na streche.
V prípade praktického obranného použitia krátkej zbrane je logické predpokladať, že strelec bude v strese, pod časovým tlakom a pre neho v neobvyklej situácii. Za takýchto podmienok by bolo celkom úspechom, ak by takýto strelec na 10 metrov trafil do priestoru o rozmeroch 1 x 1 meter. V prípade záujmu o túto problematiku je na internete množstvo videí, či textov, napr. TU alebo TU.
Streľba z dlhých zbraní je teda oproti krátkym zbraniam omnoho presnejšia. Je to dané najmä tým, že spätný ráz – ktorý vzniká po výstrele zo zbrane – je eliminovaný tým, že strelec si zbraň oprie o rameno, vďaka čomu je zbraň omnoho stabilnejšia. Významná je samozrejme taktiež dĺžka hlavne, nakoľko platí, že čím dlhšia je hlaveň zbrane, tým presnejšia, resp. stabilnejšia je rotácia strely po opustení hlavne.
Pre presnosť streľby sú popri uvedenom veľmi dôležitým parametrom aj mieridlá. Tie môžu byť takpovediac klasické – čiže muška a cieľnik, ktoré si musí strelec pri zamierení na cieľ z pohľadu svojho oka zrovnať do jednej úrovne. Dnes sú však omnoho častejšie používané moderné mieridlá, ktoré sa pevne uchytia na zbraň ako jej príslušenstvo. Pri streľbe na vzdialené ciele je preto najlepšou voľbou klasický puškohľad, ktorým sa dá cieľ z pohľadu strelcovho oka výrazne priblížiť, a tým aj lepšie zamerať. V prípade profesionálnych strelcov a na to určených pušiek s dlhými hlavňami možno triafať predmety vo vzdialenosti prekračujúcej 1 kilometer s presnosťou +/- 5 centimetrov. Profesionálni strelci dokážu na takúto vzdialenosť opakovane triafať do cieľa o veľkosti dvojeurovej mince.
Pre mnohých ľudí bude pravdepodobne prekvapujúce zistenie, aké najrôznejšie zbrane je možné legálne si zaobstarať. Popri bežných poľovníckych guľovniciach je u nás – podobne ako aj v mnohých ďalších štátoch EÚ či Spojených štátoch amerických – možné zakúpiť si aj profesionálne ostreľovacie pušky. Cena takýchto zbraní bez príslušenstva sa zvykne pohybovať na úrovni od 3 000,- až do 10 000,- eur, pričom kvalitná optika ku takýmto zbraniam – čiže puškohľad – môže stáť približne toľko, čo samotná zbraň. Sú teda približne dva- až trikrát drahšie, ako poľovnícke guľovnice, ktorých cena sa začína niekde málo nad úrovňou okolo 1 000,- eur.
Na nákup profesionálnej tzv. ostreľovačky sa z pohľadu slovenského práva vyžaduje získanie zbrojného preukazu a súčasne je nutné byť členom nejakého športového streleckého klubu (ide viac-menej o formalitu, keďže jedinou podmienkou členstva v športovom streleckom klube je bežne iba držba platného zbrojného preukazu). V prípade registrácie v športovom streleckom klube je držiteľ zbrojného preukazu oprávnený nechať si do zbrojného preukazu zapísať skupinu zbrojného preukazu kategórie E – vďaka čomu si dotyčný človek môže legálne zakúpiť temer akúkoľvek zbraň predávanú na našom trhu (výnimky podrobne uvádza zákon o zbraniach a strelive.
V kontexte uvedeného sa mi vidí zaujímavé, že atentátnici vo svojich zámeroch zavraždiť konkrétneho politika neuspeli. V prípade pokusu o zabitie Roberta Fica vieme, že atentátnikom bol ideologicky zradikalizovaný človek v dôchodkovom veku. Vraždiť sa pokúsil s krátkou zbraňou, ktorú mal v legálnej držbe. Bežné krátke zbrane u nás stoja približne od 500,- do 800,- eur. Ak k tomu pripočítame zopár nábojov, ktoré si atentátnik musel zabezpečiť, nemusel do svojej výbavy investovať viac ako tisícovku.
V prípade pokusu o atentát na Donalda Trumpa použil atentátnik taktiež legálne zakúpenú zbraň (hoci patrila jeho otcovi). Jednalo sa o klasickú pušku takzvane AR-kového typu – čo je takpovediac klasická západná útočná puška. Táto zbraň stojí v základnom prevedení na americkom trhu približne 500,- až 1 000,- dolárov v závislosti od výrobcu a príslušenstva. Ako strelivo najčastejšie používa kaliber muníciu, ktorá má relatívne vysokú rýchlosť letu presahujúcu 800 metrov za sekundu – čo, ako som už spomínal, predstavuje strelu s energiou okolo 1 800 joulov (kaliber 9×19 mm dosahuje energiu na úrovni cca 550 joulov). Zásah človeka do vzdialenosti 2 až 3 kilometrov tak môže byť smrteľný. Na vzdialenosť necelých 150 metrov predstavuje takáto strela v prípade zásahu hlavy či trupu viac-menej istú smrť. Na tomto videu názorne vidieť, ako leteli projektily, ktoré ho mali zabiť.
Z uvedeného teda odvodzujem, že v prípade oboch pokusov o atentát (z politických dôvodov) sa potenciálni vrahovia vyzbrojili relatívne lacnými a bežne dostupnými zbraňami. V oboch prípadoch títo atentátnici strieľali z adekvátne zvolených zbraní, vzdialeností a s použitím streliva, ktoré zodpovedali ich úmyslu. Napriek tomu však neboli úspešní – čo je však skutočne priam zázračný úkaz!
O to viac je však zrejmé, že nikto – čo i len trochu príčetný – by sa nevystavil riziku takejto streľby z marketingových dôvodov. V oboch prípadoch tiež platí, že ak by atentátnik dostal možnosť vystreliť o jedenkrát viac, než sa mu skutočne podarilo, mohlo sa veľmi ľahko stať, že by svoj smrtiaci plán úspešne dokončil.
Z uvedeného mi teda vychádza, že oba pokusy o atentát boli realizované amatérsky. Ak by sa do tohto vložil profesionálny ostreľovač s profesionálnym streleckým vybavením, mohli by sme dnes už iba konštatovať, že svet má o dvoch živých politikov menej, resp. o dvoch mŕtvych viac.
V dnešnej dobe podľa môjho názoru platí, že vzhľadom na dostupnosť vysokokvalitných zbraní (či už na legálnom alebo čiernom trhu) je temer nemožné zaručiť stopercentnú bezpečnosť pre kohokoľvek s výnimkou ľudí, ktorým bezpečnostná služba poskytne niekoľkokilometrový okruh, v ktorom bude dodržiavať a vynucovať takzvaný ochranný perimeter. Takýto bezpečnostne zaistený priestor je totižto nutnou požiadavkou, ak má byť zabezpečená bezpečnosť chránenej osoby proti možnosti jej zranenia, ktoré by mohol spôsobiť vyškolený profesionálny ostreľovač. V slovenských podmienkach takúto úroveň ochrany nemá určite nikto a domnievam sa, že takúto úroveň ochrany má iba zopár ľudí na tomto svete – a logicky mi z toho vyplýva, že ak sa väčšina vrcholových politikov cíti dobre chránená, tak je to iba ich pocit, ktorý sa však míňa s realitou. Bezpečnosť ústavných činiteľov síce predstavuje komplexnú agendu, na ktorej sa podieľajú viaceré spravodajské služby štátu a spolu s nimi aj tých zopár viditeľných ochrankárov, ktorí sa popri nich motajú. Ak sa však do takejto hry na mačku a myš zapoja ľudia, ktorých by bolo možné považovať za profesionálnych ostreľovačov, bude prežitie nimi napadnutého cieľa skôr vecou náhody a obrovskej dávky šťastia, než prácou ich osobnej ochranky. Ich bezpečnosť je z tohto pohľadu podľa môjho názoru skôr ilúziou, než skutočnosťou.
Napriek tomu sa mi však javí, že okolnosti, ktoré umožnili dokončiť pokus o atentát na Donalda Trumpa, majú znaky čohosi viac, ako iba nedbalosti bezpečnostnej služby, ktorá sa mala o jeho bezpečnosť postarať. Skutočnosť, že na streche vzdialenej iba dákych 135 metrov od pódia, na ktorom Donald Trump rečnil, neboli žiadni príslušníci tajnej služby, ako aj skutočnosť, že prítomnosť podozrivého atentátnika so zbraňou na streche polícií hlásili prítomní civilisti, no bez adekvátnej policajnej reakcie… sú zásadné.
Vyjadrenia šéfky americkej tajnej služby (Secret service, ktorá sa má postarať o bezpečnosť ústavných činiteľov) v tom zmysle, že na strechu, z ktorej atentátnik strieľal, nikoho z bezpečnostných zložiek neposlali preto, lebo bola šikmá (čo by bol problém z pohľadu pravidiel bezpečnosti pri práci) – je podľa mňa súce na okamžitý „vyhadzov“ z práce a súčasne na začatie seriózneho trestno-právneho vyšetrovania. Šéfka Secret service, samozrejme, odstúpiť odmieta. Inak, len tak pre zaujímavosť spomeniem, že kdesi som čítal o tom, že to bola práve táto pani, ktorá mala v pláne zabezpečiť rodovú rovnosť v radoch zamestnancov tejto služby. Výsledkom týchto ideologických feministických nezmyslov sú potom „agentky“, ktoré po pokuse o atentát na Donalda Trumpa tasia svoju služobnú zbraň, no nevedia ju vrátiť do puzdra. Ale čo už. Takto a podobne to vyzerá vždy, keď ideológia preváži nad racionalitou.
Ale humor bokom! Zastávam názor, že v dnešnej dobe sa politické atentáty uskutočňujú takpovediac sofistikovanejšie, než to bolo v minulosti. Strelec samotný už nie je najdôležitejším atribútom politického atentátu, nakoľko ten sa môže zrodiť aj zo samotnej dobre premyslenej mediálnej kampane. Vďaka tejto skutočnosti tak nemožno nájsť konkrétne prepojenie medzi návodcom a realizátorom, resp. tento vzťah sa stáva komplexnejším.
Zdá sa mi, že v prípade dostatočného mediálneho výtlaku je tak možné dákeho atentátnika stvoriť aj bez toho, aby mu niekto presne povedal, ako má postupovať, či s akou zbraňou a akým spôsobom sa má atentátu dopustiť. Stačí, že sa na spoločnosť ako celok bude neustále propagandisticky vplývať a psychologicky jej podsúvať, že fyzicky odstrániť konkrétneho politika pre jeho názory je správne, nevyhnutné a dokonca morálne obhájiteľné…
Ak sa k takémuto systémovo-účelovému mediálnemu tlaku pridá aj možnosť podpory pre atentátnika zo strany spravodajskej služby napríklad tým, že tá mu dá pre takýto vražedný čin priestor…, tak o to horšie!
Iba prednedávnom sa na Slovensku v médiách preberali rôzne úvahy ohľadne neprofesionality postupu ochrankárov z Úradu pre ochranu ústavných činiteľov. Objavovali sa rôzne úvahy ohľadne toho, či sú títo ochrankári dostatočne dobre vycvičení a či počas atentátu na Roberta Fica reagovali tak, ako mali. Keď si však pozrieme výkon ochranky niekdajšieho a temer naisto aj budúceho prezidenta Spojených štátov amerických (ak sa ho nepodarí odstrániť ani na druhý, či tretíkrát), tak tí slovenskí ochrankári vyzerajú ako profesionáli. Pravdou však je, že ani výkon slovenských ochrankárov veľmi pôsobivý nebol, no na rozdiel od ich kolegov spoza veľkej mláky u nás niet dôvodu predpokladať, že spoluorganizátorom atentátu na úradujúceho premiéra bol aj náš Úrad pre ochranu ústavných činiteľov, či dáka jeho časť.
Domnievam sa, že ak sa Donald Trump stane prezidentom Spojených štátov amerických aj po druhýkrát, prebehne skutočne dôsledné vyšetrovanie toho, ako bolo možné, že k pokusu o atentát na neho došlo. Snáď sa potom budeme môcť skutočne dozvedieť, či bol atentátnik (20-ročný mladík) iba pomätený politický fanatik, ktorý sa rozhodol zaujať okolitú spoločnosť aj niečím iným, ako iba svojou bezvýznamnou existenciou, alebo mu v tomto jeho snažení aj niekto z vyšších miest napomáhal (pričom on sám o tom nemusel mať ani najmenšie tušenie).
Tak či onak, spoločenské napätie rastie zo dňa na deň – či už je to v Spojených štátoch amerických alebo v Európe, na Blízkom východe, v Afrike či juhovýchodnej Ázii. Ak sa nepodarí vrcholovým politikom rast tohto napätia zastaviť a následne zmierňovať, nie je ťažké predvídať, kam nás tento stav dovedie. Čas sa kráti a priestor pre skutočné riešenia tiež. Ktorý káblik prestrihnúť? Červený, či modrý? A či oba naraz?
To najdôležitejšie na záver: Ak chcete robiť poctivú politiku, čiže takú, že pri realizácii ktorej máte v úmysle plniť to, čo svojim voličom sľubujete, tak musíte byť ochotní za svoje presvedčenie umrieť. Ak nie ste, tak to, čo chcete v politike robiť, nie je skutočné presadzovanie vlastného politického programu, ale iba takzvané politikárčenie (pozdravujem obzvlášť do KDH). V zastupiteľskej demokracii parlamentného typu (ako je to aj na Slovensku) je samozrejmou súčasťou politiky aj politikárčenie. Ak sa však odchýlite od základných zásad, na ktorých stojí váš politický program, stratíte viac, ako iba zopár voličov – stratíte totiž zmysel svojej politickej existencie, a tým sa vo svojich dôsledkoch popravíte tak či tak – akurát, že sami.
Nie je dôstojnejšie umrieť s Galileovým pokrikom ,,A predsa sa točí!“ (pozdravujem plochozemcov) a vedieť, že máte pravdu, ktorú už nepôjde umlčať…, než sklopiť uši a tváriť sa, že s protistranou sa dá dohodnúť? Vojna nie je mier, Zem je guľatá, pohlavia sú iba dve a dva a dva sú štyri.
Plňte si svoj politický program! Ak je správny, dejiny a snáď aj voliči vám dajú za pravdu. Ak nie, budete ho musieť zmeniť. Vysvedčenie vám vydajú vaši voliči spolu s uplynutím vášho volebného mandátu. Držím palce!
Ilustračné snímky: www.wikimedia.commons
