„Už rúbu z nášho lesa,“ smutne skonštatoval ktosi po pohrebe našej spoločnej priateľky Katky Gerecovej, ktorá náhle zomrela začiatkom tohto roka. Na kare nechýbal ani Jožko Lysý. „Opäť sme sa tak fajne porozprávali, o živote, spoločnosti, budúcnosti a o vesmíre…“ zaspomínala si včera Anka Čemická. Kto mohol tušiť, že sekera osudu zatne 30. júna týmto smerom? A znovu nečakane.
Ťažko sa dá určiť, kedy som sa s Jozefom stretol prvý raz. Nieže deň či mesiac, ani s rokom nie som si istý. No zrejme to bolo už niekedy v roku 1990. Kým November mnohých priateľov rozdelil, ja som ich, veľa dobrých, získal. Jožko Lysý medzi nimi bol a vždy bude pevnou, ale nie tvrdou skalou.
Pri hľadaní sme sa našli
Tempom spoločenských premien zaskočená, rozbitá ľavicová inteligencia sa v Bratislave hľadala. Ja najprv v Klube ľavicových novinárov, potom pri formovaní Mladej demokratickej ľavice, Jozef medzi vedeckými a pedagogickými pracovníkmi z vysokých škôl, spolu na pôde Spoločnosti V. Clementisa a potom v Klube Nového slova. Časom sa stal na dlhé roky jeho predsedom a ja podpredsedom.
Zoznámil ma so svojím priateľom, filozofom Egonom Bondym a ďalšími osobnosťami ľavice, ja som k nemu priviedol najmä mnoho mladých ľudí, novinárov, študentov. Zväčša si s každým rýchlo potykal. Ako rovný s rovným, búral všetky bariéry.
Iste nás zblížilo aj to, že Jozef bol s mojím starším bratom profesne kolega, obaja to dotiahli na profesora politológie, hoci pôsobili na iných univerzitách. Jožko Svetozárovi neraz pomohol, najmä keď spolu odolávali novým vedúcim „politického školenia mužstva“ v školstve.
Bol aj rodinným priateľom
Hneď sme si padli do oka, akoby sme sa už sto rokov poznali. Na prvý šup si získal aj sympatie v kolektíve mojich priateľov (čo nebolo samozrejmosťou) a stal sa akoby členom našej rodiny, prirodzene, aj s manželkou Nanou.
Moji rodičia ho zbožňovali a tento vzťah bol, som si istý, obojstranný. Tato sa s ním vždy rád porozprával. Keď ho moja mama u nás vítala alebo sa o ňom hovorilo, vždy jej zmäkol hlas. S oboma sa Jožko v mene priateľov i rodiny rozlúčil na pietnych aktoch pred 17, resp.13 rokmi. Ako ten čas letí…
S Lysovcami a priateľmi som prežíval sladké dni predĺžených letných víkendov na ich chate v Příbrame na južnej Morave. A okrem oficiálnych akcií Klubu Nového slova a práci na spoločných zborníkoch to boli rozhovory vo dvojici, no častejšie vo väčšom počte kamarátov, malé oslavy u mňa, u Lysovcov, ktorí bývajú niekoľko ulíc nado mnou, u Katky a Milana Ftáčnikovcov.
Garden party u Jarky Kiczegovej síce ustali, podobne ako návštevy vinárov, pri ktorých Jožko trpezlivo robil závozníka. Ale každý prvý polrok vrcholil v rámci aktivít Klubu Nového slova na obľúbenom podujatí na Malom Slavíne v máji, dokonca aj počas Covidu, v decembri zase na vianočnej kapustnici. Pre pandémiu sme odkladali Jožovu sedemdesiatku (narodil sa 2. decembra 1950 v Spišskej Belej) i mojich šesťdesiatpäť.
Pridobrý pre tento svet
Niekoľkokrát sa prekrývali naše liečebné pobyty v Piešťanoch. Tam Jozef strávil aj posledné tri týždne. Návrat do rozhorúčenej Bratislavy mu neprospel. Takmer vzápätí ho previezli do nemocnice, kde naposledy vydýchol…
Je to prvý raz (a posledný) raz, čo mi nedodržal slovo, že sa zídeme ešte predtým, ako sa rozletíme na letné prázdniny. Na september sme v rámci KNS plánovali akcie k 80. výročiu SNP a založenia ľavicového týždenníka Nové slovo. A napokon sme sa chystali doriešiť omladenie vedenia klubu…
Za vyše tridsať rokov sme sa ani raz nepohádali, hoci polemizovať sme polemizovali. Najmä keď sme sa dlhšie nevideli a vnútorná i zahraničná politika Slovensko valcovala. Trocha ma škrelo, že tak verí ľuďom. Obyčajne brúsil hrany mojej kritiky do vlastných radov, na tých ostatných sme mali spoločný pohľad.
Niekoľkí kamaráti sa akosi vytratili. Pochopiteľne, hľadali si cesty, ako naplniť osobné či rodinné záujmy. Niektorí však uhli viac, ako sme mali postavené limity. Jozef, pochopiteľne, ostával zásadový. Ako tá prepevná skala. Hoci sa jej človek nemusí priamo držať, v rozbúrenom mori sa môže k nej obracať. Ako k majáku.
Keď som sa včera a dnes nezávisle od seba pýtal kamarátov, ako by charakterizovali Jožka Lysého, zhodli sa na tom, že to bol čistý človek. Dobrý zo svojej podstaty. Dokonca si myslím, že až pridobrý pre tento svet…
Stále sa mi nechce veriť tej bleskovej, smrteľnej správe. Keď ju dajako so slzami v očiach prežujem, chcel by som sa usmiať. Veď on sa pri stretnutiach s ľuďmi, najmä s mladšími, vždy usmieval. Usmejem sa pri predstave, ako Jožka tam niekde hore víta s úsmevom moja mama a tato mu ponúka pohár malokarpatského vína. Lebo to je určite lepšie ako rajské. Na zdravie, mládenci!
Snímky: Autor
(Status na FB 1. júla 2024)
