(In memoriam: Rozhovor s austrálskym sklárom Gerry Kingom)
V apríli t.r. svet opustil popredný austrálsky sklársky výtvarník Gerry King (1945), uznávaný pedagóg a zakladateľ hnutia Studio glass v Austrálii. Od roku 1973 vystavoval doma aj v zahraničí. Jeho diela sú zastúpené v mnohých významných svetových zbierkach a múzeách – Niijima-zbierka súčasného skla v Japonsku, Múzeum moderného skla v Dánsku, Aucklandské múzeum na Novom Zélande, Austrálska národná galéria v Canberre a v mnohých iných. Pred pár rokmi navštívil na pozvanie Združenia slovenských sklárskych výtvarníkov ASGA aj Slovensko.Vtedy sa zrodil aj tento rozsiahly rozhovor, ktorý bol v angličtine publikovaný na internetovom portáli Glass is more.
+++
Je veľmi zriedkavé, že nás navštívi výtvarník až z takej ďalekej krajiny. Naposledy tu bol pred rokmi austrálsky Slovák Stano Meliš, ktorý sa zúčastnil na sklárskom sympóziu. Čo vás privádza na Slovensko?
Prišiel som, lebo počas svojho života som sa stretol s viacerými zaujímavými slovenskými výtvarníkmi v Austrálii či nedávno v Holandsku. Aj s vami sme spolu tvorili na sympóziu a výstave GlasHart Symposion Gorichem. Keď ste boli na prednáškovom turné v Austrálii, bohužiaľ sme sa nemohli stretnúť, lebo ste boli 1 300 kilometrov od môjho bydliska v Tasmánii. V júni som prednášal v Istanbule o odlievaní skla. Využil som túto príležitosť aj na spoznávanie Európy. Slovensko som navštívil po prvý raz. Z Austrálie sa do Európy letí viac ako 24 hodín, čiže pozrieť si len jednu krajinu by bol príliš veľký luxus. Vrátim sa ešte k spomínanému Stanovi Melišovi. Pracoval v Jam Factory, remeselnom a dizajnérskom stredisku v mojom rodnom meste Adelaide. V roku 1970 tu uviedol európske spôsoby fúkania skla. Jeho prínos k rozvoju techniky bol značný. V tých časoch bol vplyv amerických remeselných zručností v Austrálii dominantný a mnohé sklárne sa zatvárali. Len niektorí umelci pokračovali v sklárskej tvorbe. V tejto situácii sa konala prvá konferencia sklárskeho združenia AUSGLASS v roku 1979. Počas nej účastníci navštívili aj mnohé významné sklárne. V roku 1980 som zvolal prvý celoštátny workshop v mojom ateliéri blízko Adelaide. Dvaja z majstrov fúkačov Julio Santos (pôvodom z Portugalska) a Michael Mulholland (Austrálčan) tu tvorili spolu s austrálskymi výtvarníkmi. Len málokoho vtedy zaujímala Európa. Stále prevládal vplyv amerických sklárov, ktorí však obmedzovali rôznorodosť remeselných zručností. Meliš mal znalosti a skúsenosti, ktoré boli v tom čase v Austrálii málo známe. Jeho prínos k rozvoju súčasného austrálskeho sklárskeho umenia je významný. Meliš tiež pracoval s iným slovenským sklárskym výtvarníkom, Ivanom Polákom. Ten sa prisťahoval do Austrálie v roku 1981. Polák predstavil zase znalosti práce za studena, najmä brúsenia. Momentálne je u nás aktuálny benátsky spôsob fúkania, čo ukazuje ďalšie smerovanie do budúcnosti, nielen u nás, ale aj v ostatných krajinách sveta. Austrálčania sú notorickí cestovatelia. Je to pravdepodobne preto, že pochádzame z ostrova. Ďaleko od našich európskych koreňov väčšinovej populácie. Austrália je najväčší svetový ostrov a zároveň najmenší kontinent. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nevidím dôvod, prečo by som pri návšteve Európy nezavítal aj na Slovensko.
Spomenuli ste, že vaše očakávania sa líšili od získaných skúseností. Predpokladám, že vaše informácie o Slovensku pochádzajú z rôznych zdrojov, najmä však od slovenských vysťahovalcov žijúcich vo vašom okolí, alebo možno aj z austrálskych médií?
Moja umelecká a lektorská práca ma zaviedla do mnohých krajín. Bohužiaľ, príprava na túto konkrétnu cestu do Európy bola pomerne krátka, pretože som mal rôzne výstavné záväzky a počas predchádzajúcich týždňov som dokončoval ešte aj ďalšiu kapitolu v pripravovanej novej knihe. Vždy sa snažím naučiť čo najviac o krajine, ktorú hodlám navštíviť. Vedel som len málo o Bratislave a bol som veľmi príjemne prekvapený diskrétnym šarmom starého mesta. Slovensko ma nesklamalo. To, čo som bol schopný vidieť počas krátkeho pobytu, je očarujúce. Napríklad návšteva hradu Červený Kameň bol inšpirujúci zážitok. Taký veľký, starobylý a dobre zachovaný hrad je pamiatka na jeho staviteľov a kamenárov, ktorí dokázali s obmedzenými technológiami postaviť niečo, čo pretrvalo stáročia. Pocit kontinuity dlhého osídlenia odlišuje Európu od Austrálie. Briti ju osídlili pred viac ako dvesto rokmi. Stavby z tohto raného obdobia sú už na miestne pomery považované za staré. Domorodci zase zanechali kamenné štruktúry v nadväznosti na svoj životný štýl, ktorý primárne zachováva skôr povahu civilizácie. Sú tam jaskynné maľby, ktoré svedčia o 40 000 rokoch osídlenia. Dejiny domorodcov teda nie sú vyjadrené mostami, vežami a opevneniami. Sú na rozdiel od našich dejín pokojné, upierajú svoju pozornosť na obchodovanie, často na veľké vzdialenosti, na vývoj trávnatých pozemkov, selektívne spaľovanie či výrobu kanoe z kôry starých stromov. História Európy je teda zásadne iná. V porovnaní s ňou sa zdá, že Austrália je mladá a rozvíja sa.
V Európe je dlhotrvajúca a hlboká ekonomická a duchovná recesia. Aj preto sa umenie ocitlo mimo verejného záujmu a chýba aj podpora miestnej kultúry za strany štátu. Zdá sa mi, že vláda Austrálie pristupuje k týmto otázkam oveľa veľkorysejšie a naozaj podporuje umenie. Môžete nám priblížiť, ako je to v skutočnosti?
Austrálska vláda bola nezvyčajne dômyselná a odvážna pri zvládaní globálnej recesie. Požičiavala si zriedkavo a časť prostriedkov investovala späť do spoločnosti. To umožnilo ekonomike udržať si silu a v súčasnosti máme jednu z najstabilnejších ekonomík na svete. Samozrejme to ovplyvňuje aj výtvarné umenie, ktoré musí znášať zníženie tržieb z predaja a niektoré významné galérie boli zatvorené. Umelci vrátane tých, ktorí pracujú so sklom, majú znížené príjmy, ale väčšina sa naďalej drží nad vodou. Poprední austrálski umelci pracujúci so sklom predávajú väčšinu svojich diel do USA, ale prepad americkej ekonomiky zasiahol aj tento trh.
Počas pobytu v Tasmánii na univerzite v Launcestone som v porovnaní s európskymi štandardmi nenašiel veľa kvalitných múzeí a galérií. No miestny milionár David Walsch práve vtedy budoval v Hobarte veľké múzeum pre svoje zbierky. Ako to dopadlo a ako to ovplyvnilo miestny kultúrny život?
Múzeum MONA je už dávnejšie otvorené a prilákalo mnoho návštevníkov. Má pomerne výstrednú zbierku, ktorá pravdepodobne priťahuje aj ľudí, ktorí doteraz nemali záujem o umelecké galérie. Veľkolepá architektúra podporuje vystavené diela. Hlavné priestory sú v podzemí, vytesané do pobrežnej skaly. Zbierky sa začínajú od egyptských artefaktov a siahajú až po súčasné avantgardy. Skvelý zážitok sa začína už v hobartskom prístave, odkiaľ ide trajektová lodná doprava do galérie. Táto súkromná iniciatíva vdýchla nový život výtvarnej scéne Tasmánie, ktorá je podľa austrálskych noriem malým štátom. Má len 68 000 kilometrov štvorcových. Hoci je väčšia ako Slovensko, má len zhruba 500 000 obyvateľov. Samozrejme, kľúčová umelecká činnosť sa sústreďuje v hlavnom meste Hobart. Tu žije takmer polovica obyvateľov ostrova. Sú tu najvýznamnejšie regionálne múzeá umenia a súkromné galérie. Mnoho umelcov a remeselníkov žije v Tasmánii aj preto, lebo ceny za pozemky a bývanie sú prístupnejšie.
Videl som aj veľmi pôsobivé predstavenie miestnej baletnej skupiny TASDANCE. No v Európe je zriedkavé vidieť moderné austrálske umenie akéhokoľvek druhu. Pred niekoľkými rokmi som bol na austrálskej výstave v múzeu Quai Branley v Paríži. Celá expozícia bola venovaná umeniu domorodcov, nie súčasnej výtvarnej scéne. Mohla by aj výstava austrálskeho moderného umenia získať toľko pozornosti v zahraničí?
Austrálske domorodé umenie bolo vytvorené pred najmenej 40 000 rokmi. Jaskyne a nové skalné maľby sa stále objavujú po celom kontinente. Od počiatočných malieb na eukalyptovej kôre sa dnes domorodé umenie presunulo na sololit či plátno. Všetky dávnejšie praktiky pokračujú nejakým spôsobom až do súčasnosti. Tradičná okrová farba sa nahrádza priemyselnými farbami. Ale všetky postupy vizualizácie i hudby ešte existujú, i keď sa používajú len na ceremoniálne účely. Neskúsené oko nemusí byť schopné rozoznať staroveké od súčasných domorodých umeleckých diel. Niektoré štýly, techniky a zámery dávnych umelcov sú stále v centre pozornosti tých dnešných. Niektorí domorodí umelci dneška zámerne pokračujú v rozvoji tradičnej kultúry. Aj ďalšia výstava v múzeu Quai Branley v roku 2012 ukázala obrazy komunity Papunya z centrálnej austrálskej púšte, ktoré vznikali v rokoch 1971 až 72. Domorodé umenie žne úspechy v medzinárodnom kontexte. Niektoré diela sa predávajú za vysoké ceny. Jeho hlavnou silou je individualita a priamy vzťah k dávnej kultúre. Najstaršia známa domorodá spoločnosť teda zabezpečuje, že sa tradičnému austrálskemu umeniu venuje mimoriadna pozornosť na medzinárodných prehliadkach, možno ozaj väčšia ako súčasnému austrálskemu umeniu západného typu.
Napriek tomu je medzinárodný prienik austrálskej sklárskej scény značný. Existuje veľa príkladov, uvediem len niektoré, na ktorých som sa osobne podieľal. Napríklad výstavy v Dánsku, Nemecku, Taiwane a Argentíne boli ozaj úspešné. Získali si podporu austrálskych ambasád v uvedených krajinách. Prečo nie v budúcnosti aj Slovensko? Neexistuje žiadny dôvod, prečo neprezentovať austrálske umenie aj v Bratislave. To môže byť začiatok plodnej výmeny, no podpora oboch vlád je kľúčovou podmienkou.
Snímky: Autor a FB G. Kinga
