„S každou radou si poradíme,“ napísala som ešte v roku 1993 do Nového slova. Vládna väčšina vtedy potrebovala znásilniť STV (a SRo), ale Rada – vtedy bola jej šéfkou už zosnulá nepodkupná Emília Boldišová – nie a nie pochopiť, že treba vyčistiť STV a SRo, tak zabral parlament. Odvtedy po každých voľbách, s výnimkou – a to sa podržme –, keď vládla strana Roberta Fica, sa scenár opakoval. S každou Radou (ak mala v kompetencii odvolávať a voliť riaditeľa média) si vládna väčšina vždy poradila. Masaker to bol, keď bývalý redaktor Markízy a potom Sulíkov minister Krajcer prišiel s návrhom zlúčiť rozhlas a televíziu. Bola som vtedy členkou Rozhlasovej rady, rozhlas nebol až taký problém, ale Štefana Nižňanského nevedeli dostať z kresla v STV, lebo Televízna rada nie a nie poslúchnuť. No tak si zmenili zákon, rady zrušili, kreovali nové a dosadili svojich ľudí, od ktorých nehrozilo, že by neposlúchli.
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Súčasný návrh zákona je v trende predchádzajúcich. Novinkou je v ňom ukotvená Programová rada. Ale nie celkom, Programová rada fungovala vždy, zastrešoval ju programový riaditeľ a tvorili šéfovia jednotlivých vysielacích okruhov. Lebo Rozhlas – to je 7 rádií, každé so špecifickým obsahom. (Podobne televízia – len s menej vysielacími okruhmi, no programovo špecifickými). Programová rada sa vždy venovala programu, za ktorý zodpovedali jednotliví šéfredaktori. Šéfredaktor mal vždy zodpovednosť za vysielanie, v Rádiu Devín sme mali odborné redakcie (literárnu, publicistickú, dokumentárnu, zábavných programov, populárnej hudby, ľudovej hudby, klasickej hudby) a dramaturgie (rozhlasových hier pre dospelých, rozhlasových hier pre deti a mládež, dramaturgiu seriálov) a potom Slovesnú umeleckú tvorbu (SUR). Spolu tam pracovalo 118 odborne pripravených redaktorov, dramaturgov, režisérov, majstrov zvuku. Na Programovej rade som za toto všetko každý týždeň skladala účty, ostatní šéfovia rádií zas za svoje vysielanie. A, samozrejme, vrchným manažérskym postom bol generálny riaditeľ, ktorý tiež raz týždenne zvolával Riaditeľskú radu a za celé vysielanie sa zodpovedal parlamentom volenej Rozhlasovej rade. Nemyslím si, že sa dá vymyslieť nejaký nový mechanizmus, ktorý by vysielanie kontroloval. Problémom boli vždy financie, tí ľudia, ktorí pracovali v Rádiu Devín, mali možno trikrát menšie platy ako redaktori v súkromnom médiu. A pritom boli špičkoví odborníci! (Ranu do financovania zasadil Sulík, keď zrušili mirnix-dirnix koncesionárske poplatky, lebo tak či tak vysielanie zaplatia ľudia, no už zo štátneho rozpočtu, t. j. médium Sulík zoštátnil.) Povedzme si pravdu, o čo ide teraz: Robert Fico po prvý raz ako premiér súhlasí s metódou, ktorú uplatňovali pred ním Mečiar, Dzurinda, Radičová… – teda zmenou zákona vymeniť riaditeľa RTVS. Hymna o polnoci a pod. – to sú nepodstatné kudrlinky. Riaditeľ sa vymeniť dá, no podstata média sa určite nezmení, sú tam predsa živí ľudia.
Ak by bolo na mne, siahla by som celkom inde: médium v službe pre verejnosť by nemalo suplovať to, čo môžu robiť a robia súkromné médiá. Raz v Rozhlasovej rade sme mali na túto tému debatu, povedala som, že poslucháč by nemal mať pocit, že bojuje s dopredu vyhraneným názorom redaktora/moderátora. Kolega za SDKÚ sa (správne!) opýtal, či teda nemá mať názor. To nejde, sme ľudia. Takže pripusťme – aj moderátor prizná farbu. Problémom je, ak sa na rovnako zafarbí celé médium, no zo zákona má povinnosť byť hlasom celej pluralitnej spoločnosti. A to je už zodpovednosť manažérov.
(Status na FB 13. marca 2024)
