Neďaleko Slovenska prebieha vážny vojnový konflikt, ktorý je rôzne interpretovaný, pričom sa zabúda na niekoľko súvislosti. Ide o to, že vojna je najnehumánnejší medziľudský vzťah orientovaný iba na zabíjanie a ničenie. Ďalšou súvislosťou je otázka ohraničenia vojnového konfliktu, čiže či zostane v existujúcich rozmeroch, zmenší sa, alebo sa rozšíri a v tom prípade do akej miery. Tretia súvislosť je najmenej prezentovaná verejnosti, no podľa mňa je veľmi silným zdrojom pokračovania vojny práve v takých rozmeroch, v akých sa doteraz rozvíja. Ide o zisky zbrojárskeho priemyslu.
V tejto súvislosti treba pripomenúť už jednu negatívnu skúsenosť z čias kovidovej pandémie v Európe. Bolo potrebné chrániť a brániť ľudské životy a tak bolo treba vyvíjať, vyrábať a distribuovať vakcíny proti kovidu. Toto všetko je v poriadku, no tie podivné konzekvencie. Európska únia objednala a nakúpila obrovské množstvá vakcín, ktoré neboli potrebné v takom rozsahu, takže milióny ich darovala a ďalšie milióny museli byť zničené. No a farmaceutické firmy mohutne zbohatli, také objednávky by nikdy inak vo svojej existencii nezískali.
Vojnový konflikt na Ukrajine si vyžaduje veľa zbraní. Najprv to išlo celkom pokojne dodávkami zbraní z arzenálov štátov. Tu sa ukázalo, že arzenály darcov nie sú bezodné, majú svoje limity pokiaľ ide o množstvo zásob, ale aj pokiaľ ide o obranné povinnosti armád jednotlivých štátov – to je ale objav! A tak nastal podobný prístup ako pri boji s kovidom. Tentoraz ide o boj s nepriateľom. Opäť to bola predsedníčka Európskej komisie, ktorá vyhlásila, že na Ukrajinu treba dodať milión kusov delostreleckých nábojov a zaviazala sa, že to zabezpečí. Pomerne rýchle sa ukázalo, že zbrojárske kapacity v Európskej únii nedokážu vyrobiť také veľké množstvo v pomerne krátkej dobe. Najprv sa začalo najprv šuškať, potom už aj nahlas hovoriť a napokon generál vo funkcii prezidenta Českej republiky vyhlásil, že munícia bude objednaná v zbrojárskych firmách mimo Európskej únie. Ide o takzvané tretie krajiny. Ktoré to sú? Na túto otázku zatiaľ nepadla otvorená odpoveď. Asi od počiatku predsedníčka Európskej komisie mala jasno, odkiaľ sa budú nakupovať náboje do ukrajinských zbraní. Nie je však jasné, odkiaľ sa vezmú peniaze na ne. Takzvané tretie krajiny určite nebudú ochotné dodávať zbrane na sekeru, takže Európska komisia zadlží Európsku úniu ešte viacej. Po vyhlásení českého prezidenta o objednávaní nábojov z tretích krajín, zainteresovaní politici hneď vyrátali, že bude potrebných asi 1 a pol miliardy eur. Odkiaľ ich vziať?
Ilustračné foto: Pixabay.com
Vlády niektorých krajín už avizovali neochotnú ochotu prispieť mnohými miliónmi na nákup zbraní.
Takže vlastne stále sa točíme okolo dôležitého komponentu každej vojny – okolo zbrojnej výroby a zbrojárskych firiem. Už americký prezident D. Eisenhower upozorňoval, že nesmie dôjsť k spojeniu politiky a armády s pozadím zbrojárskej výroby, pretože nastane situácia, ktorú označil pojmom vojensko-priemyslový komplex. Ide o to že zbrojárske firmy majú veľké prostriedky na „stimulovanie“ politikov, aby rozhodli o konkrétnej vojenskej výrobe, to znamená o množstve, druhu výroby a, samozrejme, kto bude vyrábať patričné druhy zbraní. To, pred čím varoval americký prezident, sa stalo skutočnosťou a neexistuje z toho cesta von. No jedna by predsa len existovala, ak by štáty dostali pod kontrolu zbrojársku výrobu. Pokiaľ to nebude tak, zbrojári budú v podstate tunelovať štátne rozpočty.
Vyzerá to, že sme sa stali vazalmi vojensko-priemyslového komplexu. Podobne ako v kovidovej pandémii farmaceutické firmy zistili, akým spôsobom môžu rozširovať svoje zisky, v súčasnosti zbrojársky priemysel zistil, že aj on môže rovnakým spôsobom rozširovať svoje zisky. Pritom na rozdiel od farmaceutov, ktorí nemohli predlžovať pandémiu, vojna sa dá predlžovať, hoci nie donekonečna, tak aspoň na niekoľko rokov, okrem toho možno taktiež „vyrábať“ zmluvy o budúcich dodávkach či už zbraňových systémov alebo munície.
Do tohto zdanlivého kolotoča patria aj podivné nákupy ťažších zbraní, ako sú tanky, obrnené vozidlá, húfnice a lietadlá. Zastavme sa na chvíľku pri lietadlách. Vojna na Ukrajine ukázala, že systém dronov je lacnejší, mobilnejší a efektívnejší ako lietadlá. Samozrejme, že to platí len do určitej miery nasadenia. No a tu sme pri vážnom probléme, ktorý nebol vysvetlený. Ide o nákupy lietadiel. Slovensko si objednalo a dokonca aj vopred zaplatilo dodávku bojových lietadiel F-16, ktoré sa pre verejnosť označujú ako stíhacie lietadlá. Stíhacie lietadlá už vlastne dnes neexistujú, starým pojmom sa označujú súčasné lietadlá ako stíhacie bombardéry, vo vojenskej terminológii ide o taktické letectvo. Sú určené v prvom rade na útok, nie na obranu. Dokážu uniesť zbrane – rakety a bomby – určené na boj proti pozemným cieľom, no a sú tu aj lietadlá oveľa vyššieho rangu, ide o americké stíhacie bombardéry s označením F-35, ktoré sú schopné niesť jadrové zbrane. Práve takéto lietadlá už pred časom nakúpilo Poľsko a v súčasnosti 24 kusov kúpilo Česko. Aký zámer majú vojenskí stratégovia v Českej republike? Túto otázku ešte akceleruje suma, ktorú Česká republika vyčlenila na nákup týchto lietadiel. Sú veľmi drahé, pôvodne jeden kus stál 200 miliónov dolárov, postupne cena išla nadol – na 180 miliónov amerických dolárov, v niektorých prípadoch na 160 miliónov. No česká vláda zaplatila za 24 kusov 6 miliárd. Tak si to zrátajte a uvidíte že 1 miliarda je akosi navyše. Tu sa ponúkajú dve vysvetlenia. Jednou je vysoká miera neodbornosti a korupčnosti objednávateľov a druhé vysvetlenie spočíva v tom, že zmluva o kúpe obsahuje ešte aj tajnú doložku o dodaní nejakých iných zariadení. Keďže ide o veľkú sumu, jednu miliardu, tak asi ide o veľmi dôležité a sofistikované zariadenie. Aké zariadenie by sa malo dodať na lietadlá F-35? Veľmi ľahko sa dá usudzovať, že ide o zariadenia na používanie zložitejších zbraňových systémov. Už som naznačil, čo mám na mysli. Načo by však potrebovali českí vojaci také zložité a smrtiace zbrane? Politici už dlhšie strašia obyvateľstvo, že ak Rusi vyhrajú vojnu na Ukrajine, budú postupovať ďalej smerom na Prahu, takže sa treba pripraviť na obranu. Aká je možná obrana proti jadrovej veľmoci? K tomu sa už vyjadril aj Geofrey Sachs, ktorý povedal, že je smiešna predstava, že konvenčnými zbraňami možno poraziť jadrovú veľmoc…
Viditeľne zbrojárske firmy bohatnú a ľudia na fronte zomierajú. Zaujíma to ešte niekoho? Alebo sa politici a novinári premenili na štatistikov, ktorí zbierajú údaje a nejako ich dávajú do tabuliek. Humanistický prístup sa úplne stratil a je nahradený nazeraním na svet ako na virtuálnu realitu, nejakú počítačovú hru, ktorá, keď ma prestane baviť, tak vypnem počítač a je po paráde. Je to veľmi nebezpečný prístup, ktorý môže viesť k sebazničeniu. Ako z toho von? Existuje len jedno riešenie a tým je výmena politikov, ktorí sú pod vplyvom tejto hry, za politikov, ktorí budú úplne zodpovední občanom svojich štátov.
Navyše by bolo veľmi zaujímavé zistiť, ako sa vyvíjali majetkové pomery predsedníčky Európskej komisie v posledných desiatich rokoch, ale aj rozhodujúcich politikov ostatných štátoch Európskej únie. To by však museli existovať nejakí investigatívni novinári. Občas sa veľmi zvýrazňuje aktivita a zavraždenie novinára Kuciaka, ktorý evidentne pátral po ziskoch mocných tohto nášho malého sveta, tak prečo nejde nikto po podobných chodníčkoch a nepátra no neprimeraných majetkových pomeroch ešte vplyvnejších ľudí nielen v tomto našom malom svete. Pravdepodobne sa odpoveď dá nájsť v rôznych úvahách o vzťahoch medzi podnikateľskou sférou a mediálnou sférou.
V časoch studenej vojny existovala v Spojených štátoch amerických aj predstava o takzvanom uzbrojení Sovietskeho zväzu. Podstatou bolo zvyšovanie vojenských rozpočtov, pričom evidentné bolo že Sovietsky zväz musí vydať dvakrát väčšiu časť štátneho rozpočtu ako USA. Zrátali, že USA by vydržali 40-percentný vojenský rozpočet, pričom Sovietsky zväz by 80-percentný vojenský rozpočet totálne zničil. Ide však o jadrové veľmoci, takže ak sa niektorá ocitne na hranici zániku, pravdepodobne použije spomenuté jadrové zbrane na svoju záchranu, alebo aspoň na zničenie všetkého na Zemi. Je to príklad boxera zahnaného do kúta ringu, ktorý sa bráni aj podpásovými údermi. Preto sa od tejto predstavy upustilo.
Táto predstava sa v aktuálnej situácii ukuje ako absolútne nerealistická, pretože kým americké zbrojárske firmy sú súkromné, ruský štát kontroluje ruské zbrojárske firmy, takže v nich zisk nezohráva určujúcu úlohu, navyše štát určuje ceny výrobkov. Už dlhodobo sa ukazuje, že Spojené štáty americké dávajú na zbrojenie takmer desaťnásobok toho čo Rusko. Už táto skutočnosť mala Američanov presvedčiť, že predstava o uzbrojení Ruska sa v súčasnosti nedá realizovať. Majiteľov zbrojárskych firiem to nezaujíma, pretože profitujú z amerického federálneho rozpočtu a nedostatok prostriedkov federálnej vlády na realizáciu potrieb vlastných občanov ich nezaujíma. No už sú viditeľné ohlasy samotných občanov, ktorých táto skutočnosť veľmi zaujíma, lebo sa ich negatívne dotýka. Takže jednou z dôležitých otázok je, dokedy majitelia zbrojárskych firiem budú mať taký veľký vplyv na formovanie zahraničnej politiky a teda aj na otázky vojny a mieru.
Negatívnu skúsenosť ukázala pred viacerými rokmi vojna vo Vietname – zbrojárske firmy podvádzali pri údajoch o stratách techniky, aby mohli dodávať ďalšie a ďalšie zbrane. Keď vláda prišla na tieto podvody, tak ich síce zastavila, ale spätne nikoho netrestala. Ide ďalej o hru na slepú babu?
Boli časy keď sa v Európe sa šírili mierové hnutia, najviditeľnejšie boli vo Veľkej Británii, vtedajšom západnom Nemecku, ale aj v ďalších krajinách, čo viedlo k vzniku nových politických strán orientovaných na mier. Dnes nevidíme ani mierové hnutia, ani politické strany, ktorých základnou prioritou by bol mier v regióne a vo svete. Americkí sociológovia už pred rokmi označili takýto prístup občanov podvoleniu sa krédu – ak ti je zle, tak jedz. Konzumná spoločnosť prevládla nad pocitom humanizmu, a teda aj potrebou angažovať sa v mierovom hnutí.
Ďalšie východisko je zreteľné, v podstate ho zhrniem a zopakujem: potrebné je oddeliť zbrojárov od politikov a prepojiť politikov s občanmi. Bez toho nebude mier, prosperita a možno ani my.
