Stalo sa nám to už pri nomináciách a vyhodnotení ankety za rok 2021. Vtedy vypadol Jozef Špaček, teraz Alexander Halvoník. Pripisujeme to reťazeniu správ, v ktorom sa niektorý e-mail „zapatroší“. Dodatočne teda prinášame jeho „najknihy“ za rok 2023.
Alexander Halvoník, prozaik, literárny kritik a vedec
1. Charles Baudelaire: Kvety zla, Ikar 2023.
Za kultúrnu udalosť roka pokladám vydanie básní „posledného klasického a prvého moderného básnika“ (Gaëtan Picon) Charlesa Baudelairea v kongeniálnom usporiadaní a preklade Jána Švantnera, ktoré pod názvom Kvety zla oslnili svetovú literatúru a dodnes reprezentujú jej hodnotu najvyššej kvality. Prvé vydanie Kvetov zla vyšlo r. 1857 a mravnostné škandalózne súdne rozhodnutie z nej vylúčilo šesť básní; ani ďalšie vydania neboli z hľadiska autentickej príslušnosti ku Kvetom zla, keďže autor pôvodné dielo obohacoval o ďalšie básne, publikované v literárnych revue a inde. Prekladateľ sa podujal na neľahkú úlohu: predstaviť Kvety zla v úplnej a celistvej podobe ohraničenej básnikovým životom (bez kdejakých prídavkov, ktorými v rozličných fázach autentické dielo obohacovali či ochudobňovali okrem neho aj jeho interpreti a priaznivci). Švantner svojím prekladom teda poskytuje slovenskému čitateľovi prvý autentický obraz o básnikovi Kvetov zla, pre ktorého svet plný krás a lásky bol v príkrom rozpore s básnikovým vnímaním ošklivosti ako estetickej kategórie i reálnym svetom asociálov, žobrákov, prostitútok a vydedencov, medzi ktorých sa rátal i sám. Nádherné, vybrúsené zázračne ľahko plynúce verše sú prežiarené prostotou a obyčajnou ľudskosťou, pričom za ich fasádou sa skrývajú bezodné hĺbky a tajomné významy.
2. Eva Maliti Fraňová: Tajomstvá mladého Bajzu, Slovart 2023.
Literárna vedkyňa, prozaička a prekladateľka Eva Maliti Fraňová si za námet svojho najnovšieho románu zvolila dva roky (1777 – 1779) kňazského štúdia Jozefa Ignáca Bajzu na viedenskom Pázmáneu. Nepochybne aj preto, že genéza najdôležitejšieho diela René mládenca príhody a skúsenosti tohto ctihodného pána, ktorý je do slovenskej literatúry nezmazateľne zapísaný ako seriózny, i keď nemálo svojhlavý cirkevník a autor prvého románu v slovenčine, spadá pravdepodobne práve do týchto rokov, o ktorých však neexistuje takmer žiadna rukolapná dokumentácia. Maliti Fraňová disponujúca kvalitným poznaním spoločenských i literárnych súvislostí jozefínskeho osvietenstva a zrejme i vlastnou skúsenosťou s atmosférou na viedenskej univerzite si trúfla dofabulovať príbeh prvého románu v slovenčine a vtisnúť prísnej tvári slovenského barda sympatickejšiu podobu. Autorkin ľahký štýl so všadeprítomnou iróniou vykresľuje predmierskeho parvenua Joža jednak ako horniackeho parobka s otvorenou hlavou a tvrdou náturou, ktorý chce byť väčšmi spisovateľom ako kňazom, jednak ako slobodomyseľného dvadsiatnika, čo vo viedenskom opojení neodolá krásnej devuche z nevestínca a spletie s ňou svoje osudy. Nie je to však hocijaká devucha, ale naozajstná Renáta (znovuzrodená), lebo okrem iného spolu posplietajú aj príbeh Reného a jeho zábavno-mravoučnej cesty po orientálnych končinách. Maliti Fraňová téme, o ktorej sa zvyčajne nezvykne žartovať, vtisla vskutku šarmantnú podobu.
3. Peter Mišák: Barbara, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2023.
Barbara je názov svetochýrnej protivojnovej básne francúzskeho kultového poeta i pesničkára 20. storočia Jacqua Préverta, ktorého poézia zjavne očarovala martinského veršotepca a prozaika. Mišákova Barbara však nie je iba krásna inšpirátorka z mäsa a kosti z Prévertovej básne, ale je to skôr neodvodený symbol moderných čias, v ktorých sa stratili základné ľudské istoty, v ktorých zmizla životodarná voda, v ktorých sa nesmierne priestory pre život človeka premenili na pusté osamelé ostrovy a v ktorých sa túžba jednotlivca po kráse a slobode stala pritlmeným nedosiahnuteľným prepychom schovaným na dne prapodivných duší. Mišák pre tento symbol vytvoril originálny tvar, taký koncízny a presný ako ostrie britvy a nezvratný ako azúr oblohy, taký sebaistý, že akékoľvek hrajkanie s veršami, rytmami, rýmami a peknými slovíčkami, by bolo len znevažovaním básne, ktorá možno ani nechce byť básňou, lebo básne vraj sú už prežitkom. Mišákova poézia mapuje civilizačné krutosti a ľudskú nestálosť, ale je predovšetkým objavovaním krásy a jej privolávaním. A nedá mi nespomenúť i L. Novomeského a jeho báseň Až sa zas budú čítať básne, pretože napriek všetkým paradoxom a skepsám je Mišákovo básnenie aj o tom.
