Prichádzajú voľby, niekto sa po nich bude radovať, iní budú závidieť. Ale čo občania? Predovšetkým by stranám malo ísť o vylepšenie stavu spoločnosti – ten nie je dobrý a posledná vláda ho ešte zhoršila. Povedzme si, na čo by sa mali strany sústrediť a čo by v ich ponukách mali hľadať voliči.
Ide o štyri základné okruhy: 1. demokracia a boj proti jej ničiteľom; 2. ekonomika; 3. sociálna oblasť; 4. suverenita a jej konkrétne prejavy.
Oblasť demokracie – to je dôslednejšie vymáhanie dodržiavania ústavnosti, vrátane zákonov. Údajne sme si všetci rovní – tak ako je možné, že zabijaci, lupiči a korupčníci môžu obísť s jednoduchými trestmi či dokonca aj bez nich? Demokracia nie je iba vláda ľudu, ale aj ochrana ľudu štátom! Asi pred dvadsiatimi rokmi som na jednej konferencii povedal, že Slovensko je principiálne ohrozované najmä korupciou a hlúposťou. Dnes by som musel povedať to isté, ale stupeň ohrozenia je násobne vyšší. Ako je možné, že vysokopostavení štátnici získali vysokoškolské diplomy podvodmi a nič sa s tým nerobí – smrdí to systémovou korupciou! Podľa zistení študentskej časti akademického prostredia, asi 30 percent študentov uvažuje o tom, že si kúpia diplomovky – a nič. Štát, teda najmä ministerstvá školstva a vnútra mlčia – prečo?
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Policajti sa medzi sebou „hašteria“ – mierne povedané. No svojou podstatou je to nezmysel – ale! Pred rokmi som videl francúzsky film Skorumpovaní proti skorumpovaným – o vojne medzi policajtmi. Jedna skupina „patrila“ jednej skupine gangstrov, druhá zase inej skupine. Keďže sa krstní otcovia nedohodli, pustili sa proti sebe formou boja policajtov. Nuž ide o francúzsky umelecký prejav.
Občania sa stávajú obeťami lúpeží, bankových podvodov a pod. Postoj politikov: majú si dávať pozor na podvodníkov. No to je naozaj štátnické a demokratické. Takých politikov treba rýchle vyhodiť.
Potrebné je tvrdo zabojovať proti korupcii na najvyšších miestach: štátna správa, polícia, súdy a prokuratúra. Tam musí nastať vysoká miera zákonnosti a ústavnosti. Tých, ktorí porušujú zákony, treba jednoznačne vyhodiť bez práva na odchodné a mimoriadne dôchodky. Potom stúpne dôvera občanov voči štátu. Nemožno donekonečna tárať o boji proti korupcii, označovať opozičných politikov za skorumpovaných a tváriť sa ako ľalie.
Oblasť ekonomiky. Tu mi pomohli štatistiky Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky. Tie hovoria, že pomer HDP na obyvateľa medzi Nemeckom a Slovenskom je asi 48 : 35 a v prípade Rakúska je to 43 : 35, teda asi 4 : 3. No porovnanie priemerných platov je iné: 4 : 1! Kde sa strácajú peniaze, teda miliardy eur? T. G. Masaryk kedysi vyslovil nádhernú tézu, povinné motto pre politikov: „Nelhát a nekrást!“. Pravdupovediac, politici ho veľmi neposlúchali. Čo tak oživiť toto motto po slovensky a dnes: Neklamať a nekradnúť! Asi by sa našli prostriedky pre zdravotníctvo, školstvo a zostalo by aj na dôchodky. Ide o nehorázne veľký prepad peňazí – no o nich platí to, čo o energii: energia sa nestráca, ale mení. No aj peniaze sa nestrácajú, ale menia svojich majiteľov. Tak dosť!! Z uvedených štatistík MMF a SB vyplýva, že by na Slovensku mali byť priemerné platy okolo 3 000 eur. Riešilo by to odchod zdravotníkov do cudziny, ale aj vylepšilo rôzne služby vrátane školstva.
Ekonomika potrebuje oživenie formou strategických úvah o jej rozvoji. Náhodné podpory sú viditeľne produktom organizačnej hlúposti. Slovensko sa prepadá, hovorí sa o budúcej gréckej ceste, z čoho vyplýva, že je najvyšší čas, aby si politické strany našli odborníkov a vytvorili inštitúciu strategického rozvoja, pretože Slovensko sa nemusí neustále prepadať. V podstate by aj ministerstvo hospodárstva malo byť strategickou jednotkou, no naše ministerstvá sú predovšetkým byrokratickými inštitúciami – to je organizačný nedostatok, ktorý bráni akémukoľvek rozvoju.
Sociálna oblasť. Pod ňu som zahrnul aj vzdelávací systém, ľudovo povedané: školstvo. Máme na Slovensku bezdomovcov, nezamestnaných, dôchodcov s mizerným príjmom, ale aj už spomenuté mizerné platy. Toto všetko by sa malo zmeniť, ak Slovensko chcú strany – aspoň niektoré – vytiahnuť z „kaše“. Spomeniem aspoň školstvo a zdravotníctvo: je nedôstojné, až hanebné, že „najlepšia“ vysoká škola na Slovensku je až na približne 600. mieste vo svete. Kde sú ostatné? Nuž množstvo vysokých škôl priamo vytvára priestor pre podpriemer. Už sa ich počet blíži k 40! Domnievam sa, že by sa ich počet mal pohybovať okolo 10. Mali by mať filiálky, za ktoré ponesú úplnú zodpovednosť v kvalite, aj v morálke (plagiáty). Ministerstvo školstva by sa malo zredukovať a premeniť na strategickú inštitúciu, veď aj tak nemá čo riadiť: základné školy patria pod obce, stredné pod kraje a vysoké školy sú zriaďované zákonmi, takže nepodliehajú ministerstvu. Máme ešte rezortné školy (vojenskú a policajnú), ktoré podliehajú rezortným ministerstvám.
Potrebné je pozrieť sa na skutočné potreby vzdelania na Slovensku: odbornosť a jeho stupne. Niektorých odborov je priveľa, lebo si to mocní či vplyvní zariadili. Neustále rozdeľovanie študijných odborov je zásadnou chybou, ale teraz sa nebudem tým zaoberať.
Ochrana slabých: chorých, starých, detí a pod. je zásadnou úlohou štátu. Toto vedeli a robili už v kmeňových komunitách. Slovenskí štátnici sú asi nad tieto vzťahy vysoko povznesení – veď je lepšie vyhľadávať spoločnosť bohatých a vplyvných. Dokonca aj pri migračnej vlne z Ukrajiny si museli obce a dobrovoľnícke organizácie poradiť, prezidentka sa akurát prišla medzi nich pozrieť: prečo niečo užitočné nepriniesla – nejaký plný kamión? No a vláda…
Potom už nastal udivujúci zvrat: odrazu bolo potrebné postarať sa o to, aby migranti mali kde bývať, čo jesť a aj nejaké peniažky sa našli. No a čo slovenskí bezdomovci a chudoba? Asi sú podradného typu.
No a máme tu ešte oblasť suverenity. Je to veľmi vážna oblasť, ktorá by mala byť zreteľne stranami a ich lídrami definovaná. Nemá sa začínať predstavou kamarátov, ale vlastnou podstatou, to znamená existenciou, historickými skúsenosťami, kultúrnym zaradením, možnosťami zaradenia a pôsobenia vo svetovom systéme. A samozrejme ide aj o požiadavky obyvateľstva, veď ústava hovorí o demokratickom zriadení. Slovensko je malá krajina, preto si musí hľadať aj možnosti byť užitočným – no nie pre niekoho, ale pre mier – ten by mal byť podstatou všetkých medzinárodných úvah. Opäť platí, že potrebujeme strategickú inštitúciu pre tvorbu variantov medzinárodnej politiky. Tá by nemala byť robená ľuďmi typu: kam vietor, tam plášť. Okrem toho tu máme ešte praktickú otázku: kto bude nositeľom civilizačného progresu a kto civilizačného pádu! Pri zrode slovenskej štátnosti som vyslovil myšlienku: pozor na tútorov, veľká loď nezaručuje pohodlie – čo ak sa nazýva Titanic?
Z úvodného vystúpenia prezidentského kandidáta Ivana Korčoka mi vyplynulo, že za vlastenectvo považuje európanstvo. Asi netuší, že Európa je po stáročia rozdelená na desiatky štátov a zatiaľ ani jeden pokus o ich mocenskú integráciu neuspel, ani variant premeny Európskej únie na štát, hoci štvrtú ríšu rímsku nemeckého národa.
Malý štát si musí suverenitu vytvárať opatrnými spojenectvami a dobrou diplomaciou. Viditeľne Európska únia má mizernú diplomaciu a väčšina členských štátov to napodobňuje. Chýba tu koncepcia Európskej únie, takže melie z posledného? Aj preto by mala mať slovenská suverenita niekoľko variantov prejavu – no a to nie je úloha pre byrokraciu či náhodných funkcionárov, ale pre odborníkov.
Celkovo treba prízvukovať, že iba dobrá vôľa v kombinácii s mocou nie sú pre občanov užitočné, potrebná je odbornosť kombinovaná s väčšinovou morálkou v národe. Politické strany by mali súťažiť vlastnými poňatiami o budúcnosti Slovenska a Slovenskej republiky. Mali by si do svojho portfólia zaradiť okrem spomenutého Masarykovho motta (neklamať a nekradnúť) aj dôstojnosť, čestnosť, zodpovednosť, prosperitu a mier. No ale to závisí nielen od intelektuálnej úrovne lídrov, ale aj od ich schopnosti výberu ľudí a schopnosti riadiť sa odbornými nekorupčnými radami. Zdá sa vám to veľa, podľa mňa sú to úlohy tak asi na dva roky dôslednej politickej práce. Takže veľa šťastia, Slovensko!
Jedna odpoveď
Veľa nádeje nevidím. Včera pred Starou tržnicou v Bratislave mladí i starí podpisovali hárky Korčokovi ako o dušu, takmer každý, kto sa tam išiel pozrieť. Dokonca pod chvíľou trpezlivo čakali v rade….