Na Slovensku je vďaka konaniu prezidentky a síl, s ktorými sa spriahla, stále horúca politická atmosféra. Rozvrat spoločnosti sa skončí až zostavením novej vlády po predčasných parlamentných voľbách, čo bude najskôr v októbri. Dnes si však nikto z politikov, odborníkov ani novinárov netrúfa určiť, aké bude jej zloženie a čo vlastne bude schopná riešiť.
Ktovie, s čím počítali sily, ktorých posledným mocenským krokom bolo 31. januára t.r. podlé hlasovanie v NR SR o uskutočnení parlamentných volieb „predčasne“ až 30. septembra. Zdá sa, že stranám, niekedy zlepeným do „štvorkoalície s ústavnou väčšinou“, to príliš nevychádza. Podľa prieskumov preferencií zosilneli najmä Smer-SSD a aj Progresívne Slovensko. Zvyšky strán štvorkoalície sa mocú medzi 5 – 7 % a v bratovražednom politickom boji sa ruvú o hlasy svojich bývalých voličov.
Výrazne narástli možnosti ovplyvňovania politického vývoja zo strany prezidentky, ktorá však výkon svojej funkcie nezvláda. So svoju skúsenosťou a doterajšou líniou výkonu funkcie nie je schopná nič zásadné urobiť pri riešení sociálno-ekonomických, politických, právnych, či akýchkoľvek iných problémov súčasného Slovenska. Ako ukázala aféra s odvolaním ministra vnútra Ivana Šimka v auguste, nezostáva jej nič iné, len – a aj to už iba výberovo – podržať tých, ktorým dala moc a Slovensko naďalej vedú do hlbokého úpadku a mnohostrannej krízy. Napriek rôznym vyjadreniam prezidentky o potrebe pokoja v spoločnosti a obzvlášť pred voľbami, neurobila nič, čím by napätie v spoločnosti upokojila. Podobne aj vláda si hudie svoje bez ohľadu na atmosféru v spoločnosti.
Necháme však „analyticky“ Slovensko Slovenskom a pozrieme sa do nášho širšieho priestoru, ktorý tvorí EÚ. Ani tam však nič potešujúce nenájdeme. Kam sa pozrieme, všade vidieť len prejavy sociálno-ekonomickej krízy, oslabovania bezpečnosti a iných negatívnych procesov v jednotlivých štátoch i v celej Únii. Ktovie, z akých informácií vychádzal minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, ktorý podľa médií 29. augusta uviedol na nejakom fóre v Slovinsku, že vidí potenciál EÚ a jej predpoklady byť silným globálnym hráčom. Mrzí nás to, ale za posledné roky sa ťažko hľadá nejaký úspech EÚ v politickej, bezpečnostnej, nehovoriac už o ekonomickej oblasti, ktorý by sa dal označiť za globálny.
K hlavnej príčine zhoršujúceho sa stavu EÚ a jej členských štátov patrí slabé, nekompetentné vedenie EÚ na čele s predsedníčkou Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej, ktorej zdatne sekunduje jej podpredseda a vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Josep Borrell (predsedovi Európskej rady Charlesovi Michelovi zostáva spravidla priestor len na to, aby sa usmieval.) Situáciu v EÚ skomplikovala už dávnejšie pandémia, ale ešte viac jej priťažilo, že po začiatku ruskej špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine, ktorá prerástla do zástupnej vojny USA s RF, sa vedenie EÚ a takmer všetkých jej členských štátov bezvýhradne podriadili požiadavkám Washingtonu.
Ide v nich najmä o vyžadovanie rusofóbnej línie, ktorá mnohým štátom EÚ ekonomicky škodí viac ako Rusku, ako aj mnohostrannej podpore Ukrajiny dovtedy, „pokiaľ to bude potrebné“. Ukrajina potrebuje v súčasnej situácii pomoc, ale spôsob, ktorým sa jej začala poskytovať, prerástol do bezhlavej, chaotickej podoby. Nevídaný rozsah vojenskej pomoci, v ktorej sú zbrane rôzneho charakteru, prináša len viac obetí a škôd a zvrat v bojoch zatiaľ nepriniesol. Odvoláva sa síce na potrebu morálnej principiálnosti, ktorá sa však v iných prípadoch tak úzkostlivo nedodržiavala. Ktovie, čo vedie k výzvam politikov, že Rusko na Ukrajine nesmie zvíťaziť a ako si vlastne predstavujú ich splnenie? Na zamyslenie je aj to, k čomu má slúžiť nenávisť až pomstychtivosť, s ktorou sa rusofóbia spája v niektorých štátoch (najmä v Poľsku a Pobaltí).
Ak sa však nad spôsobom pomoci Ukrajiny zamyslíme z organizačného a logistického hľadiska, jej poskytovanie, najmä vzhľadom na rozmanitosť a neprehľadnosť, ťažko môže byť efektívne. Iste niečo vždy pomôže, ale dochádza v nej k „stratám“ a v určitých kruhoch podnecuje korupciu i iné zneužitie. Z tohto pohľadu najmä vojenskú pomoc kritizujú viacerí bezpečnostní odborníci zo západných štátov, predovšetkým z USA. Aj v podmienkach, keď hlavný politicko-mediálny prúd ostrakizuje každého, kto v Európe povie niečo, čo Ukrajinu nechváli, sa však stále ozývajú odlišné hodnotenia časti odborníkov a niektorých politikov. Naposledy to bol bývalý taliansky predseda vlády (od júna 2018 do februára 2021) Giuseppe Conte (*1964), ktorý podľa materiálu „Stratégia NATO na Ukrajine zlyhala“, uverejnenom 29. augusta na webovej stránke Breitbart, uviedol, že na to, čo sa deje na Ukrajine, by sa malo pozrieť „čestne“. V ďalších zdrojoch sa poukazuje, že tento pohľad by sa mal zreálniť až v dvoch smeroch.
Prvým smerom je hodnotenie toho, aký je charakter moci v Kyjeve. Ponecháme bokom jej politologické hodnotenie. Poukážeme len na to, že viackrát sa kritizovalo, že napriek jej kolosálnemu rozsahu je ukrajinské vedenie s ňou nespokojné a stále jej požaduje viac. Nebudeme komentovať ani jedenz posledných „nápadov“ ukrajinského prezidenta, že ak by sa mali uskutočniť aj napriek výnimočnému stavu v roku 2024 prezidentské voľby v riadnom termíne, treba, aby ich financovali USA a EÚ. O uskutočnení parlamentných volieb, ktoré mali byť najneskôr v októbri tohto roku, sa uvažuje aj po skončení bojov.
Druhým je to, akým spôsobom je táto pomoc využívaná. Lennesmelo sa hovorí o potrebe jej elementárnej kontroly, čo opäť moc v Kyjeve vníma veľmi „citlivo“ a odmieta. Viackrát sa síce medializovalo, že USA zriadia nejaké kontrolné mechanizmy na to, ako sa postupuje pri evidencii a využívaní ich vojenskej pomoci, ale oficiálne žiadne výsledky zverejnené neboli.
Problémom, ktorý západný politicko-mediálny prúd nechce pripustiť, je, že EÚ (a ani USA) nemá nejaký záložný plán, ktorý by sa realizoval v prípade neúspechu súčasnej línie. Ani táto línia však nie je nikde oficiálne stanovená a utvára sa ad hoc na rôznych stretnutiach a fórach. S tým súvisí aj neochota pristúpiť k politickému riešeniu ukrajinskej krízy. Už viackrát sme uviedli, že EÚ stratila veľa zo svojho politického kreditu ako mierového projektu, ktorú prejavuje aj v odmietaní mierových rokovaní.
Jediným relatívne pevným bodom, ktorý vraj môže zmeniť postoj USA a ich spojencov k poskytovaniu pomoci Ukrajiny, sú americké prezidentské voľby v novembri 2024. Pre Kyjev je nočnou morou možné víťazstvo republikánov, najmä Donalda Trumpa. Dovtedy sa však môže veľa udiať. V EÚ je mnoho problémov, ktoré môžu priniesť ťažkosti aj bez Ukrajiny.
Ak opustíme Ukrajinu ako boľavé miesto súčasnej EÚ, priam tragikomicky vyznievajú rôzne kusé správy z jej ekonomického vývoja. Ide o mnoho protichodných správ, že nálada spotrebiteľov, či podnikateľov bola najvyššia či najnižšia za posledný rok, či tri mesiace, že klesli či stúpli maloobchodné obraty. Pri inflácii sa ukazuje, že sa zmiernila, alebo sa aspoň znížilo tempo jej rastu a pod. Žongluje sa s desatinami percent ekonomického rastu (rastu HDP), aby sa dokázalo, že nejde o recesiu a pod.
Vyzerá to tak, že politici, odborníci ani novinári nevedia „nájsť“ nejaké dlhšie pozitívne trendy. Aspoň takto sa teda snažia povzbudiť (manipulovať) vedomie frustrovaných Európanov a presviedčajú ich o tom, že situácia nie je najhoršia a že by sa mali podriadiť „príkazom“ doby. No a za výsmech a pohŕdanie možno označiť rady politikov, čo majú obyvatelia robiť v podmienkach energetickej krízy, aby prispeli k úspore. Oficiálna „nálada“ pred tohtoročnou zimou je zatiaľ pozitívna.
Obavy sa prejavujú aj z vývoja bezpečnostnej situácie. Nejde len o to, že politici i bezpečnostní odborníci vyjadrujú znepokojenie nad stavom ozbrojených síl a ich zásob. Bezpečnostné dopady majú aj sociálno-ekonomické krízy. Pokračujú komplikácie s migrantmi. EÚ venuje síce mimoriadnu pozornosť aj boju s dezinformáciami a hoaxmi, ale rôzne zákazy dôveru v oficiálne informácie nezvýšia.
Problémov, ktoré trápia Európanov, je teda neúrekom. Vo väčšine štátov obyvateľstvo neznáša svoj osud, nalinkovaný záujmami nadnárodného vojensko-priemyslového komplexu spriahnutého s bankovými kruhmi a poddávaním sa Washingtonu tak trpne ako na Slovensku. Štrajkuje sa a aj ináč protestuje proti rastu cien a životných nákladov a niekedy aj proti migrantom a dodávkam zbraní na Ukrajinu. Vo Francúzsku nespokojnosť obyvateľov prerástla až do rozsiahlych nepokojov, spojených aj s násilím (o čom sme viackrát písali). Štrajková vlna i protesty sú rozšírené v Nemecku, viac na území bývalej Nemeckej demokratickej republiky. Štrajkuje sa aj vo Veľkej Británii, ktorej brexit nepriniesol „zlaté časy“. Menej to je už v Taliansku a Španielsku. Nespokojnosť s novou vládou sa viackrát prejavila na protestoch v ČR.
Ak by sme mali hovoriť o celkovej situácii alebo len atmosfére v štátoch EÚ, možno poukázať na dva smery.
Prvým smerom je existencia politického napätia a politických (vládnych) kríz rôzneho druhu. Nespokojnosť obyvateľstva s vládou, resp. štátnou mocou, sa okrem protestov prejavuje aj v prieskumoch.
Druhým smerom sú blížiace sa parlamentné voľby. Po Slovensku sa bude 8. októbra voliť Poslanecká snemovňa v Luxembursku. S napätím sa očakávajú najmä voľby v Poľsku (15. október, poslanci Sejmu i Senát). Zvýšenú pozornosť vyvolávajú aj predčasné parlamentné voľby v Holandsku (22. november, Poslanecká snemovňa). Vylúčené do konca roka nie sú ani ďalšie predčasné voľby v Španielsku.
V Nemecku, ktoré čelí mnohým problémom, budú len krajinské voľby do Landtagov. Uskutočnia sa 8. októbra v Bavorsku (má necelých 13,5 mil. obyvateľov a je druhou najľudnatejšou nemeckou krajinou) a Hessensku (necelých 6,5 mil. obyvateľov).
Doplníme, že 22. októbra sa bude voliť vo Švajčiarku (ktoré je mimo EÚ) Národná rada a Rada štátov. 13. decembra sa má potom voliť Štátna rada – vláda.
Vzhľadom na pestrosť politickej situácie (kríz) a rozdielnosť volieb v jednotlivých štátoch, ktoré môžu niečo zmeniť, sa týmto dvom navzájom spojeným problémom budeme v blízkom čase venovať v samostatnom príspevku.
Ilustrácie: Ľubomír Kotrha
