V Denníku N píše Bohunka Koklesová, že „Ukrajine dlžíme viac, než by sme si na prvý pohľad mysleli.“ Vo svojej úvahe vychádza z toho, že v rokoch 1941 – 1943 pôsobila armáda Slovenského štátu na ukrajinskom území bývalého Sovietskeho zväzu. Uvádza: „Mnohé dnes bombardované mestá a oblasti Ukrajiny okupovala počas druhej svetovej vojny slovenská armáda. Vojna na Ukrajine tak sprítomňuje vytesnené dejiny slovenskej histórie.“ Nemyslím si, že táto časť našich dejín je vytesnená. Je historicky aj spoločensky zmapovaná a patrí k tomu obdobiu, na ktoré nie sme hrdí a väčšina slovenskej spoločnosti tieto udalosti vníma kriticky a negatívne.
Tento pohľad má ale aj možnú druhú stranu mince. Aj na Slovensku pôsobila pri potlačovaní SNP ukrajinská divízia SS Halič (Galícia), ale na rozdiel od nášho negatívneho pohľadu na vojnové pôsobenie armády Slovenského štátu je na Ukrajine činnosť divízie SS Halič považovaná sa súčasť boja za ukrajinskú štátnosť. Do určitej miery by to bolo aj pochopiteľné, keby neboli ignorované negatívne súvislosti jej činnosti. Napríklad na stránke ukrajinského portálu Historická pravda bol v roku 2018 publikovaný článok historika Romana Ponomarenka, podľa ktorého bol vznik ukrajinskej divízie SS Halič „civilizačnou voľbou“ (!) a vytvorenie tejto jednotky bolo jedinou možnosťou, ako vytvoriť ukrajinský štát.
Pred niekoľkými dňami väčšina ukrajinských portálov informovala, že: „Dnes už legendárny „Krivonos“ (Miroslav Simčič) odovzdal vrchnému veliteľovi ozbrojených síl Ukrajiny Volodymyrovi Zelenskému 100-ročnú šabľu ako dôstojnému nasledovníkovi veľkých predkov, ktorí bojovali za slobodný štát, ako aj knihy o histórii UPA s jeho podpisom.“
Táto udalosť bola súčasťou osláv narodenín Miroslava Simčiča, bývalého vojaka UPA (Ukrajinská povstalecká armáda), ktorý sa dožil 100 rokov. Za Juščenka mu bol udelený Rad za zásluhy, za Porošenka Rad slobody. Je čestným občanom Ľvova a Kolomyje, kde mu bol počas jeho života postavený pamätník. Na jeseň roku 2022 mu Zelenskyj udelil titul Hrdina Ukrajiny. Simčič bol za činnosť v UPA v roku 1949 odsúdený a v sovietskom väzení strávil 32 rokov. Prepustený bol v roku 1985 a v roku 2017 bol rehabilitovaný.
Samozrejme, že na odsúdenie v bývalom ZSSR je potrebné nazerať obozretne, pretože proces mohol byť politicky účelový a zmanipulovaný. Skutočnosťou ale zostáva, že v Poľsku je stále podozrivý z toho, že ako veliteľ čaty osobne vydal rozkaz na vyvraždenie obyvateľov poľských obcí Pistyń i Trójca. Poľský portál Kresy uvádza, že na základe nových dokumentov predložilo v apríli 2021 Združenie na pamiatku obetí ukrajinských nacionalistických zločinov vo Vroclavi žiadosť Hlavnej komisii pre stíhanie zločinov proti poľskému národu o trestné stíhanie Miroslawa Simčiča, a to za príkaz na vraždu obyvateľstva v obci Pistyń v bývalom Stanisławówskom vojvodstve. Je smutné, že tieto podozrenia ukrajinskú stranu pravdepodobne vôbec nezaujímajú a národný hrdina Simčič je možno masový vrah.
Nie je pravdivé ruské tvrdenie, že na Ukrajine vládnu neonacisti; nie je ale pravdivé ani to, že na Ukrajine je v tomto smere všetko v poriadku. Na Ukrajine nevládnu neonacisti, ale na Ukrajine sa v rámci hľadania historickej identity presadzuje nacionalistické videnie sveta, ktoré odmieta priznávať vlastné pochybenia. Tak ako sú v Rusku silné tendencie, odmietajúce vinu za Katyň, tak na Ukrajine sa ignorujú skutočnosti, ktoré neukazujú úsilie Ukrajincov o vlastný štát len v pozitívnom svetle. A často to znamená až adoráciu historických osobností a udalostí, ktoré sú ale objektívne spojené s nacizmom. Podobné tendencie sú aj v mnohých ďalších krajinách, vrátane Slovenska. Problémom ale je, že na Ukrajine je toto videnie sveta súčasťou oficiálnej politiky štátu. A to určite nie je v poriadku a nemá to ani nič spoločného s európskymi hodnotami, ku ktorým sa Ukrajina hlási.
Pokiaľ niečo Ukrajine dlhujeme, tak okrem pomoci im to môžeme vracať aj upozorňovaním na podobné lapsusy. Upozorňovaním, že aj boj za ukrajinskú štátnosť nebol a priori pozitívny, ale že mal aj negatívne prejavy. Že nepriznávanie vlastných chýb vytvára deformovaný historický obraz, ktorý sa v konečnom dôsledku nepodarí udržať. A že nekritická oslava niektorých osobností, ignorovanie ich chýb alebo až podozrení zo zločinov len dáva argumenty pre obviňovanie Ukrajiny z neonacizmu.
