Stručne a kriticky o vývoji vo svete v roku 2022

Podať stručnú správu o najvýznamnejších medzinárodných udalostiach v roku 2022 a súčasnom stave sveta s dôrazom na politickú a bezpečnostnú situáciu a navyše v kritickom duchu je zložitejšie ako napísať o tom niekoľko rozsiahlych štúdií. Napriek tomu s nevyhnutnou abstrakciou i rizikom zjednodušenia podáme náčrt hlavných tendencií a výsledkov vývoja sveta v roku 2022. Začneme smutným konštatovaním, že stav sveta sa zhoršil, lebo došlo k zvýšeniu bezpečnostného napätia a prehĺbeniu globálnych kríz.

Na začiatok možno s nádychom cynizmu uviesť, že tento stav nie je ničím prekvapujúcim ani náhodným. Je výsledkom dlhodobých protirečivých procesov v politike, bezpečnosti i ekonomike. Riešenie problémov sťažuje viacero faktorov. Za najväčší z nich považujeme neodôvodnené ambície Západu vedeného USA aj v treťom desaťročí tohto storočia bezohľadne presadzovať svoje záujmy.

Najhoršie sa v roku 2022 hodnotila bezpečnostná situácia, ktorá sa považuje za najťažšiu od skončenia bipolarity v medzinárodných vzťahoch. Sociálno-ekonomická situácia je tiež neradostná, najmä kvôli pokračujúcej bezbrehej preferencii neoliberalizmu. Na ňom založená globalizácia na západný spôsob viedla k zhoršeniu navzájom sa prelínajúcich krízových procesov. Politické dianie negatívne podmienilo konanie viacerých štátov, ale výrazne sa na ňom podpísala aj snaha upadajúceho Západu vedeného USA udržať za každú cenu svoju dominanciu vo svete. Vytváranie multipolarity moci vo svete postupuje pomaly. Neutešený stav sveta dokreslilo nefungujúce medzinárodné právo.

Novým prvkom vývoja sveta v roku 2022 sa stalo zhoršenie bezpečnostnej i sociálno-ekonomickej situácie v Európe. Prispela k tomu podivná politika súčasného vedenia EÚ, ktorá je čoraz vo väčšom závese za USA a NATO. Narastajú indície, že sa v záujme akejsi chimérickej jednoty Západu vzdáva nielen bezpečnostných a politických, ale aj ekonomických ambícií únie pôsobiť ako potenciálne centrum moci vo svete.

Krátko budeme charakterizovať len vybrané najvýznamnejšie fenomény roku 2022 s dôrazom na medzinárodnú (globálnu) bezpečnosť a politiku. Okrajovo ich doplníme o sociálno-ekonomické fenomény, ktoré sú s nimi nerozlučne spojené.

Vojna na Ukrajine

Vo všetkých politických a bezpečnostných hodnoteniach roku 2002 sa na prvom mieste ocitajú boje na Ukrajine, ktoré predstavujú najzložitejšiu vojnu v tomto storočí. V politike Ukrajiny od februára 2014, keď po tzv. euromajdane, ktorý sa začal koncom novembra 2013, došlo k náhlej neústavnej zmene moci, sa objavovalo čoraz viac prvkov nacionalistického extrémizmu spojeného s rusofóbiou. Situáciu skomplikovalo referendum na Kryme v marci 2014, po ktorom bolo toto územie (aj s mestom Sevastopoľ so zvláštnym štatútom) pričlenené k RF. Pomery sa zhoršili v apríli 2014, keď Kyjev začal antiteroristickú operáciu  proti separatistom na Donbase, ktorí odmietli uznať legitimitu novej moci. Po prijatí Minskej dohody II vo februári 2015 sa intenzita bojov znížila, ale dohoda sa neplnila. Na Donbase stále hynuli civilisti i ozbrojenci. Z hľadiska dnes už len pokryteckých rečí o EÚ ako mierovej veľmoci, je pre mier na Ukrajine (ale aj v širších európskych súvislostiach) varovné nedávne priznanie bývalej nemeckej kancelárky A. Merkelovej, že minský protokol bol ľsťou (politicky nekorektne len ďalším podvodom v sérií historických „mierových dohôd“ Západu), ako dať Ukrajine čas, aby sa stala silnejšou, čo teraz ukazuje v bojoch. Tento pohľad potvrdil aj bývalý francúzsky prezident F. Hollande. Nemožno vyvrátiť fakt, že Rusko začalo v špeciálnej vojenskej operácii bojovať na území Ukrajiny, ale vina na zosilnení bojov nie je len na jeho strane. Moskva pritom viackrát už od pamätného prejavu V. Putina na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii vo februári 2007 upozornila, že sa cíti ohrozená aktivitami NATO v jej blízkosti, ale Západ na to vôbec nereagoval.

Boje na Ukrajine nadobudli charakter zástupnej vojny medzi RF a USA, ktoré sa pokúšajú pritom byť na čele „zjednoteného“ Západu, ktorý podporujú aj ďalšie štáty. Prijalo sa niekoľko „kôl“ protiruských sankcií, ktoré sa však neukázali takými silnými, ako sa predpokladalo. Nové sankcie sú vedené už viac pomstychtivosťou USA a ich spojencov ako analýzou situácie vychádzajúcej z poznania reality. Rusku sankcie prinášajú mnoho starostí, ale dopadajú aj na ich tvorcov, pričom na ne veľmi silno doplácajú štáty EÚ vrátane Slovenska. Na deformovaný charakter týchto sankcií poukazujú aj snahy štátov Západu vrátane USA získať rôzne výnimky z nich i prešpekulované pokusy obchádzať ich.

Zlovestným javom sú historicky nevídané dodávky zbraní zo Západu na Ukrajinu. Aj v tomto prípade je otázne, či cieľ, ktorý sa týmto krokom sleduje, je adekvátny a splniteľný, o čom hlavný mediálno-politický prúd do omrzenia oduševnene presviedča. V dôsledku informačnej vojny, ktorá boje sprevádza, nie je dostatok hodnoverných informácií o skutočnom stave vecí. Vývoj vojny na Ukrajine sa preto v súčasnosti máloktorý realista pokúša komplexne predvídať. Objavuje sa však už čoraz viac hlasov odborníkov, ktorí pochybujú o tom, že konflikt sa skončí podľa predstáv vodcov Západu. Títo vodcovia však mierové riešenie situácie, ktorá sa skomplikovala a stále komplikuje aj ich pričinením, nie sú ochotní iniciovať.

Najväčším nešťastím politiky Západu je, že čím dlhšie bude konflikt trvať, tým viac ľudských obetí i materiálnych škôd v prvom rade na Ukrajine, ale aj v Rusku prinesie. Škody však spôsobí aj v Európe a „otrávi“ i medzinárodné prostredie. A dlhšie bude trvať aj „normalizácia“ bezpečnostnej situácie i medzinárodných vzťahov v Európe. Snaha USA dokázať v tomto prípade svoje svetové vodcovstvo, zatiaľ nevyzerá na úspech. Prináša nesmierne zisky jeho vojensko-priemyslovému komplexu. Na tie sa však trpne skladajú najmä štáty EÚ, kde prispievajú k nárastu sociálno-ekonomických ťažkostí.

Napätie okolo Taiwanu

Taiwan je od vzniku komunistickej Číny v roku 1949 tiež dlhodobým ohniskom medzinárodného napätia v tichooceánskom priestore. USA, ktoré ČĽR nepretržite ostro kritizujú, v 70. rokoch súhlasili s politikou jednej Číny s tým, že im to pomôže v boji zo ZSSR. Prijali však aj špecifický zákon o podpore Taiwanu, s ktorým nemajú diplomatické styky a vymyká sa z bežných medzinárodných zvyklostí. Kroky dvojtvárnej politiky USA a reakcie ČĽR na ňu z času na čas vedú k zostreniu napätia okolo Taiwanu.

V roku 2022 spôsobila výrazný nárast napätia augustová provokatívna návšteva vtedajšej predsedníčky Snemovne reprezentantov USA N. Pelosiovej na ostrove. Prezident J. Biden s tým nesúhlasil, ale nemal kompetencie na jej zastavenie. S obavami sa čakalo, ako odpovie ČĽR na tento ostentatívny krok, najmä po jej varovaní, že podnikne voči nemu opatrenia. Nakoniec sa nič zlé nestalo, stará pani na ostrov prišla a z neho i v poriadku odišla.

Komentáre udalosť hodnotili najmä z dvoch aspektov. Prvým aspektom bolo, že niektoré kruhy v USA vraj chceli „vyskúšať“, čo urobí čínsky vodca Si v čase príprav na XX. zjazd Komunistickej strany Číny (ďalej len KSČ). Často sa však predpokladalo, že okrem čínskych demonštratívnych vojenských aktivít nedôjde k ozbrojenej zrážke, lebo nie je záujem pred zjazdom destabilizovať bezpečnostnú situáciu. Druhým aspektom bolo, že ide o špecifický manéver na odpútanie pozornosti od vývoja na Ukrajine, ktorý má však ukázať aj na „neochvejné“ principiálne úsilie USA o podporu demokracií vo svete.

Zjazd KSČ priniesol výmenu viacerých najvyššie postavených funkcionárov strany. Upevnila sa však mocenská pozícia Si Ťin-pchinga a prvýkrát v tomto storočí ostal v najvyššej straníckej funkcii na tretie obdobie. Na rozdiel od USA nie je čínska rétorika ani po zjazde tak protiwashingtonská, ako ostro sa vyjadrujú Spojené štáty voči Pekingu. Si Ťin-pching v duchu záverov zjazdu KSČ vyhlasuje, že Čína má inú politickú trpezlivosť ako Západ a bude posilňovať svoju medzinárodnú pozíciu i tvrdšie obhajovať svoje záujmy. V súvislosti s Taiwanom uvádza, že ide o súčasť ČĽR a že raz k nej bude pripojená, pričom sa preferuje mierové riešenie otázky. Peking pokračuje v demonštrácii svojej vojenskej sily v regióne. USA naďalej masívne dodávajú moderné zbrane a vojenskú techniku na ostrov, čo ČĽR ostro kritizuje. Ide teda o zložitý problém, ktorý prináša napätie na dlhý čas.

Washington sa snaží Peking oslabiť aj prostredníctvom vyhlasovania sankcií bez opory v medzinárodnom práve. Vyvíja aj diplomatické a politické kroky zamerané proti Číne. Ide napr. o trojstranný vojenský pakt pre oblasť Tichého oceánu AUKUS (Austrália, Veľká Británia a USA) zo septembra 2021, rozvíjanie spolupráce s Južnou Kóreou a Japonskom i snahy protičínsky zamerať pôsobenie niektorých regionálnych medzinárodných organizácií.

„Polčasové“ (midterm) voľby vnútropolitickú situáciu v USA neupokojili

Svet očakával výsledky „polčasových“ volieb, pri ktorých sa vyberala celá nová Snemovňa reprezentantov (435 poslancov) a 35 senátorov (zo 100). Na základe prieskumov preferencií sa očakávalo výrazné víťazstvo republikánov v Snemovni, čo malo J. Bidenovi a demokratom spôsobiť problémy vo vládnutí. K červenej (farba republikánov) vlne však nedošlo. Konečné výsledky sa zverejnili až po vyše mesiac trvajúcom sčítavaní hlasov a druhom kole volieb do Senátu v Georgii. V Snemovni získali republikáni len 222 kresiel, pričom demokrati majú 213. O krehkosti tejto väčšiny svedčí, že 5. januára ani vo štvrtom kole nebol zvolený kandidát republikánov (K. McCarthy) za predsedu Snemovne (potrebuje najmenej 218 hlasov), čo je prvýkrát od roku 1923. V Senáte republikáni jedno kreslo stratili a majú len 49 senátorov.

Spoločnosť v USA je nepokojná a čoraz viac rozpoltená, ale aj značne apatická, keď zhruba jedna tretina obyvateľov nechodí voliť (ide len o odhad, lebo v USA nie je ústredná volebná komisia). Vyhrocovanie napätia v spoločnosti pokračuje. Strany demokratov a republikánov sa značne agresívne navzájom obviňujú z podrývania demokracie a „posvätnosti“ Ústavy.

Začalo politické čakanie na kampaň pred voľbami prezidenta v novembri 2024. Vzhľadom na čoraz menšiu predvídateľnosť politiky a ekonomiky USA je predčasné robiť prognózy. Zdá sa však, že s uchádzačmi o funkciu sú na tom teraz lepšie republikáni. Politicky nekorektne poznamenáme, že úvahy J. Bidena o opätovnom kandidovaní vyvolávajú len úškrnky, ale demokrati dnes nemajú výrazného politika s potenciálom vyhrať prezidentské voľby.

Udalosť, o ktorú je zvýšený mediálno-politický záujem v bezpečnostnej oblasti, predstavuje nová Národná bezpečnostná stratégia USA. Administratíva J. Bidena ju uverejnila v októbri. Zmienime sa len o dvoch jej myšlienkach, ktoré naznačujú preceňovanie síl USA a ich scestný pohľad na realitu vo svete. Prvou je záver o tom, že nikdy nebolo tak potrebné vodcovstvo  USA vo svete ako práve teraz. Druhou je označenie Číny za hlavného protivníka USA, pričom Rusko predstavuje hrozbu. Paradoxné je, že USA sa všemožne snažia zabrániť posilneniu spolupráce medzi ČĽR a RF, ale svojou politikou ich do nej vháňajú.

Vládnuce sily USA sa takmer už horúčkovitými zahraničnopolitickými (organizovanie prowashingtnonsky orientovaných samitov) i bezpečnostnými aktivitami snažia svoje obyvateľstvo presvedčiť, že „musia urobiť poriadok vo svete“, aby sa mohlo cítiť bezpečne. Otázne je, na ako dlho toto dokáže sociálno-ekonomicky (i politicky) frustrovaných ľudí uspokojiť.

Strata potenciálu Európskej únie stať sa jedným z centier moci v multipolárnom svete

EÚ vznikla ako príťažlivý projekt, ktorý mal silnú podporu obyvateľstva členských štátov najmä kvôli dôrazu na zvyšovanie jeho sociálno-ekonomickej úrovne. V 90. rokoch však došlo, aj pod vplyvom Veľkej Británie, k obratu k ekonomickému neoliberalizmu,. V tomto storočí vyvolalo niektoré ťažkosti rozšírenie EÚ o postsocialistické štáty. Na EÚ a viaceré z jej členských štátov ťažko dopadla finančno-ekonomická kríza v roku 2008. Ďalším faktorom komplikácií v EÚ sa stala silnejúca migračná vlna, ktorá vyvrcholila v roku 2015. Začiatkom roka 2020 zasiahla EÚ pandémia COVID-19 a v marci bola Európa Svetovou zdravotníckou organizáciou označená za hlavné ohnisko nákazy. Reakcia vedenia únie bola pomalá a sťažovalo ju aj to, že niektoré členské štáty mali odlišné názory na to, ako by mala pôsobiť. V posledných takmer 15 rokoch teda zápasila EÚ s viacerými sociálno-ekonomickými problémami, ktoré ju vyčerpávali. Ku koncu roka 2021 k nim pribudla aj energetická kríza spojená so zvyšovaním cien plynu a neskôr aj ďalších energií.

V roku 2022 sa sociálno-ekonomická kríza v EÚ v dôsledku pôsobenia bojov na Ukrajine, ale aj iných nových problémov výrazne zhoršila. Táto situácia by si vyžadovala samostatnú analýzu. Poukážeme len na to, že okrem prehlbovania energetickej krízy došlo vo väčšine členských štátov k najväčšej inflácii od vzniku EÚ (prípadne od vstupu štátu do nej). Vedie to k nevídanému nárastu životných nákladov, čo vyvoláva protesty obyvateľstva. Vedenie EÚ sa bojí masových protestov najmä v Nemecku, Francúzsku, Taliansku a Španielsku, pri ktorých sa môžu aktivizovať pravicoví radikáli. Európska ľavica je zatiaľ v tomto smere pasívna.

Sociálno-ekonomické problémy vyvoláva už aj spomínaná situácia na Ukrajine. Humanitárnu pomoc a solidaritu EÚ s Ukrajinou treba uvítať a podporiť. Zvýšené náklady na vojenskú pomoc sú niektorými silami v EÚ kritizované spolu s bezhlavou podriadenosťou protiruským sankciám USA, ktoré vládnuce sily dopĺňajú aj „európskymi vylepšeniami“. Ide však aj o utečeneckú vlnu z Ukrajiny, ktorá v niektorých štátoch vyvoláva nevôľu časti obyvateľstva.

Bokom necháme „vnútroúniové“ politické otázky. Sú spojené najmä s rozpočtom, diskusiou, či  zvýšiť právomoci úniových orgánov a s postupom pri rozširovaní únie. Je otázne, čo súčasné vedenie EÚ, ktoré je čoraz viac považované za neschopné a preferujúce záujmy USA pred záujmami jej členských štátov, chce vlastne dosiahnuť diskusiami o možnom rýchlejšom rozširovaní únie. Spomeňme si, aké kruté požiadavky splnili naši vyjednávači v záujme vstupu SR do EÚ a v akom sociálno-ekonomickom a politickom stave sú štáty, o ktorých sa uvažuje o možnom vstupe do EÚ.

S obavami z úspechov nacionalistických a pravicovo radikálnych síl sa očakávali výsledky volieb vo viacerých členských štátoch EÚ v roku 2022. V Maďarsku si upevnila pozície pravicová konzervatívno-nacionalistická koalícia Fidesz-KDNP, ktorá je už dlhší čas kritizovaná Bruselom a nepodporuje viaceré protiruské aktivity vedenia EÚ. V Taliansku zvíťazili Bratia Talianska a vytvorila sa výrazne pravicovo konzervatívno-nacionalisticky orientovaná koalícia. Švédsku pravicovú vládu podporuje nacionalisticky orientovaná strana Švédskych demokratov, ktorá sa považuje za radikálnu. Talianska ani švédska nová vláda sa zatiaľ do sporov s Bruselom nedostali a podporujú protiruskú politiku EÚ. Švédsko pokračuje v úsilí stať sa novým členským štátom NATO. Jedine vo Francúzsku to neoliberalizmus ako tak ustál, najmä vďaka víťazstvu E. Macrona v druhom kole prezidentských volieb. Druhou najsilnejšou stranou sa stal NUPES (Nový ekologický a sociálny ľudový zväz) vedený radikálnym ľavičiarom J.-L.  Mélenchonom, čo bol jeden z mála úspechov ľavice v Európe. Došlo aj k posilneniu pozície nacionalistického Národného združenia. Hlboká politická kríza je v Bulharsku, kde boli v októbri už štvrté voľby od apríla 2021 a doteraz nie je vytvorená vládna koalícia. Medzi štáty zmietané hlbokou politickou krízou sa dostalo aj Slovensko, ale vzhľadom na bábkový charakter jeho vlády napriek jej politickým a právnym prechmatom nie sú proti nej v Bruseli zatiaľ výhrady.

V súvislosti s týmto stručným prehľadom sociálno-ekonomických a politických problémov EÚ zopakujeme, že súčasné vedenie v Bruseli čoraz viac stráca potenciál stať sa jedným z centier moci vo svete. Ide o poľutovaniahodné premárnenie príležitosti zlepšiť pozíciu EÚ vo svete a tým aj život obyvateľov EÚ. Dnes, žiaľ, nielen vedenie EÚ, ale aj väčšiny jej členských štátov sa vzdáva vlastnej politiky a poslušne nasleduje USA a NATO, čo však neprispieva k riešeniu problémov Európy ani sveta. Ojedinelé slovné výlevy E. Macrona, popr. O. Scholza, za ktorými nenasledujú praktické kroky, o politickom, bezpečnostnom ani ekonomickom sebavedomí EÚ nesvedčia.

Hlboká politická a sociálno-ekonomická kríza vo Veľkej Británii

Vo Veľkej Británii sa v priebehu necelého pol roka vystriedali tri vlády. Ide o historicky nevídaný jav v britských dejinách, ktorý viedol po slove „brexit“ k vytvoreniu ironického spojenia „britaly“, ktoré naznačuje, že politika vo Veľkej Británii sa začína podobať na Taliansko, kde len výnimočne vláda vydrží do konca funkčného obdobia. London doplatil na svoju spupnosť a nepremyslenosť krokov spojených s brexitom. V dôsledku súhrnu nepriaznivých sociálno-ekonomických podmienok potom upadol do hlbokej viacrozmernej krízy, ktorá sa považuje za najväčšiu za posledných 50 rokov. Narastajúca nespokojnosť obyvateľstva, ktorú sprevádzajú protesty (štrajky) vo viacerých oblastiach, dáva konzervatívcom malú šancu vyhrať v nasledujúcich voľbách a otázne je, či ich vláda vydrží do januára 2025, kedy je hraničný termín uskutočnenia pravidelných parlamentných volieb. K sociálno-ekonomickým problémom Veľkej Británie svojím spôsobom prispieva aj masívna vojenská pomoc Ukrajine, pri ktorej sa Londýn hrdí, že ju začal ako prvý a patrí stále k jej najväčším poskytovateľom.

Špecifický problém predstavuje aktivizácia Škótskej národnej strany, ktorá chce uskutočniť opakované referendum o nezávislosti. Podobne sa môže situácia vyvinúť aj v Severnom Írsku, kde v regionálnych voľbách v máji prvýkrát za vyše 100 rokov jeho existencie tesne zvíťazila ľavicová strana Sinn Féin, ktorá je stúpencom zjednotenia Írska. Zatiaľ však tento problém nie je v popredí pozornosti, lebo stále nie je zostavená vláda (menovaný prvý minister Severného Írska a jeho zástupca) a malo by dôjsť k novým voľbám.

Záverom – ťažkostí vo svete je oveľa viac

Napriek pochmúrnosti pohľadu na vybrané otázky stavu sveta je to, čo sme uviedli, len časťou ťažkostí, ktoré dnes existujú. V Európe sme vynechali rastúce napätie na Balkáne, kde nie je len na severe Kosova, ale aj v Čiernej Hore a Bosne a Hercegovine. Napätá je situácia v Zakaukazsku v dôsledku nedávnych bojov v Náhornom Karabachu. Pretrvávajú vojny na Blízkom východe (Sýria, Jemen) a komplikácie môže priniesť aj pôsobenie novej vlády v Izraeli, ktorá sa považuje za najpravicovejšiu v jeho dejinách. Útek USA z Afganistanu v roku 2021 zanechal štát i spoločnosť v žalostnom politickom i sociálno-ekonomickom stave, čo destabilizuje aj širší región. Dlhodobo zlá je situácia v subsaharskej Afrike, kde USA máločo riešia, ale snažia sa zabrániť zvýšeniu vplyvu ČĽR a RF. Napätie sa prejavuje aj v južnej a juhovýchodnej Ázii.

V súvislosti s bojmi na Ukrajine, ale aj ďalšími bezpečnostnými problémami sa stále kritizuje pôsobenie OSN. Bezpečnostnú situáciu, tiež najmä na Ukrajine, sa pokúša využiť vo svoj prospech aj NATO, ktoré zosilnilo svoju agresívnu rétoriku a chce sa zase ďalej rozšíriť, okrem už spomenutého Švédska aj o Fínsko. Ospravedlňujeme sa, že ani po tomto dodatku, nie je pohľad na problémy sveta úplný.

Načrtávajú sa tri východiská (modely) z tejto neutešenej situácie. Prvé považuje za potrebné, aby zvíťazil neoliberálny Západ (najprv na Ukrajine a potom aj všade inde), čo je však len zbožným prianím. Druhým je, že sa zmení politika Západu a jeho vedenie prevezmú do rúk konzervatívne, národne orientované sily, ktoré budú mať iné priority ako neoliberálnu globalizáciu. Tretím by sa malo stať vytvorenie multipolarity moci, v ktorej sa bude prihliadať aj na oprávnené záujmy „nezápadnej väčšiny“ sveta.

Modely sú však len modely, Realitu podmieňuje existujúca deľba moci a bohatstva, ktorej sa vládnuce sily nechcú vzdať. Zmeny, ktoré sú neodvratné, prídu asi len v dlhšom čase a môžu byť spojené aj s ďalšími krízami a konfliktmi.

(Veci verejné)