RTVS nedávno vysielala v repríze pozoruhodný dokument Vycestovacia doložka pre Dubčeka. Film je prvý svojho druhu, ktorý najprv premietali v zahraničí, predpremiéru pred uvedením na Slovensku mal v Taliansku. Bolo to pred dvomi rokmi v novembri v priestoroch Bolonskej univerzity.
Réžia a scenár: Juraj Lihosit
TRIGON PRODUCTION
v koprodukcii s RTVS 2018
Dokument je výsledkom vyše päťročného úsilia dať dovedna obraz, ako to všetko bolo, keď sa Alexandrovi Dubčekovi jedna z najstarších univerzít sveta v roku 1988, pri svojom 900. výročí, rozhodla udeliť čestný doktorát. Preto sa predpremiéra sa konala najprv na pôde Fakulty politických vied Bolonskej univerzity. Táto fakulta Alexandrovi Dubčekovi z iniciatívy profesora Guida Gambetu navrhla udeliť čestný doktorát. A prof. Gambeta, autor návrhu spred troch desaťročí, bol na predpremiére prítomný. Prof. Gambeta nebol len navrhovateľom, ale aj organizátorom cesty do Bratislavy a Alexandra Dubčeka s povolením úradov vyviezol na druhú stranu vtedy ešte stále skutočne železnej opony.
Okrem mnohých ojedinelých svedectiev z roku 1988, strhujúcich scén ako Dubčeka vítali pri príchode na univerzitu, ako aj dodatočných svedectiev, ktoré vznikali v rámci tvorby filmu, medzi nimi prof. Gambetu, nachádzame vo výnimočnom filme aj cenné svedectvo prof. Ivana Laluhu. Pri príležitosti jeho novembrových 88. narodením som ho požiadal, aby si na film, na nahrávku s ním, ktorá vznikla v rámci päťročných príprav filmu, pospomínal.
Podľa prof. Laluhu, ako to nepretržite zdôrazňuje, v prvom rade netreba zabúdať na podstatu roku 1968, teda na podstatu Dubčekovho úsilia. A tým aj na podstatu príčin okupácie. Podstatné sú, konštatuje prof. Laluha, príčiny okupácie.
Na otázku ako vníma v tomto roku reprízu filmu vo vysielaní RTVS o tom, ako sa v bývalom režime rodila prvá cesta Alexandra Dubčeka za železnú oponu, do talianskej Bologne v roku 1988, mi povedal:
Film oživil moje spomienky, ako sme v zákutí Horského parku čo by v utajení pripravovali cestu Alexandra Dubčeka a jeho vystúpenie v Bologni na pôde starobylej univerzity. Film vznikal dlho, zrejme neboli hneď k dispozícii autentické nahrávky z pobytu Dubčeka v roku 1988 v Bologni a Taliansku a najmä celý záznam jeho historického prejavu. Staršej generácii oživil spomienky o tom, ako sme chceli žiť… človek si to pripomína nielen preto, že výročie onej udalosti na pôde bolonskej univerzity pripadá na november, ale 7. novembra si pripomenieme, že už uplynulo 28 rokov od smrti Alexandra Dubčeka.
Čestný doktorát pre Dubčeka bol akoby predzvesťou zmien…
… po rozpade takzvaného socialistického tábora vývoj nabral novú dynamiku a Dubček napriek rôznym prekážkam bol pri tom. Musel byť z vôle občanov akceptovaný! Staršej generácii film pripomenul tieto udalosti. Mladšia generácia sa môže presvedčiť, kto bol Alexander Dubček a vidieť, aká bola podstata vtedajšieho režimu.
Úsilie Dubčeka a občanov v roku 1968 nebolo márne, aj pre Európu sme prinášali niečo nové. Pociťoval som hrdosť nad tým, že Dubček a naša generácia sa nebála hovoriť a presadzovať svoju pravdu. Rozmýšľal som počas filmu o tom, ako veľa pre politiku a spoločnosť znamená morálny profil politika a hodnoty, ktoré uznáva. Škoda, že sme náš inovatívny potenciál z roku 1968 nemohli využiť viacej ani vtedy, ale ani po roku 1989, keď sme boli málo podnetní a v podstate len reprodukční.
Z ohlasov na film je zrejmé, že zaujala Dubčekova autenticita v osobnom, súkromnom živote. Zároveň vidno praktiky ŠtB a mladá generácia môže vnímať charakter bývalého režimu.
Čo je z filmu podstatné?
Že nejde len o okupáciu, len o ten 21. august. Kľúčové je to, čo ho vlastne vyprovokovalo. Prečo prišli vojská? Zamedziť obrodný proces, jeho ucelený koncept, Akčný program. Teda snahu vymeniť totalitný systém za demokraciu. Preto to malo taký ohlas vo svete. Bolo to prínosom pre Európu, bolo to podnetné nielen pre Taliansko, preto to zaujalo aj Bolonskú univerzitu, ten program, ktorého symbolom bol Dubček. Ten program bol pôvodný a ucelený. Preto zaujal zahraničie aj v roku 1988, v časoch perestrojky. Pri zrode nových pomerov v Európe sme mali originálne, pôvodné, československé, slovenské politické dedičstvo, s ktorým sme mohli vstúpiť do zmeny pomerov.
Ako by ste zasadili ako historik, ale aj jeden zo svedkov s výnimočnou skúsenosťou teraz, v novembri 2020, udalosti do širšieho rámca?
Predovšetkým si treba práve dnes položiť otázku: prečo spomínať len oprávnený hnev a rozhorčenie za okupáciu a nespomenúť aj jej príčiny, reformy slovenskej a českej jari?
Nie náhodou preto, že symbolom a aktérom reforiem Pražskej jari (pod týmto názvom je vo svete známa) bol Alexander Dubček, ktorý bol vtedy na čele KSČ? Odsúvame týmto do zabudnutia to, čo nás preslávilo vo svete a najmä čo predstavovalo našu vôľu a úsilie žiť v demokracii a podľa svojho, a nie podľa toho, čo nadiktoval Kremeľ. A pritom oficiálne vedenia západných veľmocí to chápali ako vnútornú záležitosť ZSSR! Boli neutrálne, dodržiavali ešte vtedy rozdelenie povojnovej Európy, na ktorom sa dohodli so Sovietskym zväzom. Vymazávanie Alexandra Dubčeka a obrodného procesu je chybný precedens, ktorý vnáša do dejín, do histórie neprofesionálne dobové a účelové hľadisko! Zabúda sa na príčiny a uprednostňuje sa len časť záveru historického javu – a ním bol obrodný proces 68.
Ako sa hovorí, kto nepozná úplne svoje dejiny, svoju históriu, ako by videl len na jedno oko. Je to manipulácia s pravdou, ktorá vyvoláva nezáujem o naše dejiny.
Zápas o slobodu sa nezačal len Novembrom 89!
A na záver mi prof. Laluha odpovedal slovenskou ľudovou múdrosťou, ktorú neraz pripomínal vedno s Hvezdoňom Kočtúchom: Rieka, ktorá zabúda na pramienky, z ktorých vznikla, sa zakalí.
