1.
Máme v Národnej rade SR skupinu poslancov, asi viac ako v počte poldruha tucta, ktorý svoj mandát obetovali na oltár údajne večnej pravdy ľudských práv. V pote tvári, aj napriek istote svojho príjmu, produkovaním zákonov, si zarábajú, ako sa zdá, za svoj poslanecký honor a verejnú slávu. Učia nás produkovaním a smolením návrhov zákonov, čo je dobro a čo je zlo a nemilosrdne biľagujú a kriminalizujú zločiny komunizmu. Ako nedávno poznamenala hlava nášho štátu či skôr krajiny, „krajinská prezidentka“, sme na poslednom mieste medzi postkomunistickými štátmi pri legislatívnom vyrovnaní sa s touto minulosťou. Teda robia, čo vládzu, aby sme v hanbe nezostali, keď sa páni aj dámy v Bruseli opýtajú, čo sme robili pri výrobe povinných cvikov v tejto kategórii. Vydali už trio takýchto „leges barbarorum“ – zákon o pamätnom dni okupácie nejestvujúceho štátu, zákon o amorálnosti a protiprávnosti komunistického systému a zákon o zrušení benefitov predstaviteľov takéhoto systému. Všetky sa vyznačovali znakmi protiústavnosti, nelegitímnosti a špeciálne tento tretí zákon je aj z hľadiska výšky odňatia benefitov v nesúlade aj s týmto momentálne platným európskym zákonodarstvom. Musia osobne cítiť frustráciu a nevďak za túto kritiku, robia nevďačnú a stupídnu robotu a ešte ich ani nepochvália!
JOZEF BEŇA: Konštantín a Metod – misia a zápas o samostatnosť na Veľkej Morave
Áno, socializmus po nastolení svojho režimu musel a mal odvrátiť odpor príslušníkov zvrhnutých tried, dovtedajších mocipánov. Tak o tom písali a hovorili fúzatí a bradatí zakladatelia marxizmu-leninizmu. Bolo to právo obrany, nie potláčania a likvidácie osôb pochádzajúcich z týchto tried. Najmä to nebolo potláčanie týchto osôb za ich sociálnu príslušnosť, politické presvedčenie, náboženské vierovyznanie. Ale bolo to potláčania za ich konanie proti systému, útoky na tento systém. Ale, ako sa hovorí aj v hokeji, proti silnému súperovi hráme forčeking, a vo futbale sa to vyjadruje príslovím, najlepšou obranou je útok. Najvyostrenejšie opatrenia patria do rokov 1948 (od novembra, od prijatia zákona na obranu ľudovodemokratického štátu) až do roku 1953 (marec), do úmrtia Stalina a Gottwalda. Neprimeraná obrana represiou smerovala v prvom rade proti silám zvonku (USA a NATO, za odvrátenie svetovej vojny, jej hrozby jadrovej, ktorou sa vyhrážali) a proti silám zvnútra, s hrozbou občianskej vojny, podnecovanej so západnej cudziny. Pravdou je, že tu boli priamo aj sily, jednotlivci a skupiny, ktorí útočili na systém, na režim, na štát, na krajinu, priamo otvorene a úmyselne. Dnes to napokon pri svojich výletoch do tejto minulosti aj otvorene priznávajú, vyznamenávajú sa ako účastníci protikomunistického odboja. Neboli trestne postihnutí za nekonanie, za svoje myslenie, názory, nestíhali ich pre nič za nič, ako o tom dnes píšu „bádatelia a výskumníci“ o tomto období.
2.
Ako to vyzerá, keď sa zrúti svet, resp. keď revolučné sily zrútia starý svet a nastupuje nový, presadzuje sa nový poriadok a systém? Príkladom a ilustráciou toho môže byť aj história našej prvej štátnosti, udalosti na Veľkej Morave, približne od roku 833 od spojenia Moravského kniežatstva, s kniežatstvom Nitrianskym. Vytvoril sa tak zväzok nadkmeňový, ranostredoveký štát Slovanov.
Aj v našich krajinách vtedy na Slovensku sa menili sociálne, politické a duchovné súradnice v čase, keď kmeňové zriadenie sa menilo na štátne a pohanské náboženstvo sa vytláčalo, likvidovalo a nahradzovalo ho kresťanstvo. Prinášali nám ho misionári so západnej Európy, z Írska, Talianska a organizovane z Franskej ríše, sídliacej na hornom toku Dunaja. Misie zo Západu však neboli úspešnými, nedosiahli svoje ciele. Najvyšší výdobytok kultúry tej doby, kresťanstvo k nám prišlo k Východu, z Východorímskej ríše, z ríše Byzatskej. A nie s latinským, ani nemecký jazykom, ale bolo hlásané v staroslovienskom alebo v slovienskom jazyku misiou solúnskych bratov Konštantína a Metoda.
Aké opatrenia robili vtedy, možno povedať, ústredné orgány, z kniežacieho, panovníckeho dvora a miestne orgány, vtedy hradské župy, ktorých bolo tridsaťšesť po území štátu Veľká Morava? Odpoveď na túto otázku možno vyvodiť zo zachovaného zákonodarné diela, veľkej právnej pamiatky, s obsahom čiastočne prineseným a väčšinou vytvoreným na Veľkej Morave. Transformoval sa z prameňov byzantských a z obyčajov vytvorených a prevládajúcich v nej. Súdny zákonník pre ľud (Zakon sudnyj ljudem) je najstaršou slovanskou právnou pamiatkou vôbec. Skladá sa z 33 článkov a upravuje najmä otázky súkromného práva (náhradu škody, monogamiu, prekážky uzavretia manželstva, rozluku) a trestného práva (delikty proti viere, mravnosti, majetkové delikty, úpravu inštitútu azylu, a práva a povinnosti svedkov). Pre zákonník je charakteristickým, že hrdelné a mrzačiace tresty sú zmiernené a nahradené sú cirkevným pokáním a pôstom. Telesné tresty však zostali. Podľa svedectva starých kroník sa uvádza, že „Súdny zákonník pre ľud“ bol vyhlásený veľkomoravským panovníkom ako záväzný kódex.
3.
Novosť, prelomový charakter mali ustanovenia týkajúce sa manželstva, rodiny, a osobitne viery, dodržiavania náboženských predpisov.
Pre obyvateľov Veľkej Moravy mali ustanovenia o manželstve charakter, v dôsledku ktorého museli zmeniť svoj doterajší život. Zanechať starší a zvyknúť si a dodržiavať nové pravidlá. Bolo ním pravidlo o „monogamnom manželstve“, t.j. o manželstve muža s jedinou ženou. Uplatňovalo sa všeobecne s faktickými výnimkami v prípade veľmožov a kniežaťa. Pravidlo o obligatórnosti monogamie bolo presadzované aj trestaním polygamie, a to vyhnaním v poradí druhej manželky aj s deťmi a zbičovaním polygamistu.
Spýtajme sa legislatívcov o zločinoch komunizmu, nebolo toto radikálne a urýchlené zrušenie – a) polygamie, b) bigamie, rigorózne zakotvenie c) monogamie, s dôsledkami, d) vyhnanie druhej ženy s deťmi, a e) zbičovanie polygamistu – skutkom protiprávnym, odsúdeniahodným, a v rozpore so základnými právami? Ako by to urobili oni? Presvedčili by Konštantína, Metoda, Rastislava a Svätopluka – aby postupovali podľa „večne platných ľudských práv“?
Ďalším imperatívom v úprave manželstva bola jeho nerozlučiteľnosť s tým, že to nie je svetská norma, ale manželstvo „je od Boha nerozlučné“. Normami o monogamii a nerozlučiteľnosti sa rozsiahlo odôvodňovalo ustanovenie knihy „Genezis“ o osobitnom spôsobe stvorenia muža a ženy so zámerom Spasiteľ, „aby spojením jedného tela v dvoch osobách uzákonil nerozlučné manželstvo“ (poznamenajme, že výrazom „spojenie jedného tela v dvoch osobách“ sa vyjadruje pohlavné spojenie muža a ženy, teda „sex“ – a to, výlučne medzi týmito osobami, manželmi, nie s inými, ten je zakázaný a trestá sa).
V Súdnom zákone pre ľud, sa súčasne ustanovovali výnimočné a závažné okolnosti, pre ktoré bolo možné manželov rozlúčiť (pre prípravu úkladov o život jedného z nich, neprekazenie úkladov, pre malomocenstvo manželky či pre zlú chorobu (pohlavnú) manžela. Výlučne právo rozhodovať o splnení podmienok rozluky mal knieža, resp. sudcovia, ktorý pritom využívali svedkov.
Skutkové prípady porušenia prikázania Desatora „nezosmilníš“ boli v Súdnom zákonníku pre ľud obsiahnuté asi v desiatich kauzistických ustanoveniach, ktoré rozlišovali smilstvo (s vlastnou alebo cudzou otrokyňou, s rehoľníčkou), cudzoložstvo (ženatého, vydatej ženy), zvedenie panny, znásilnenie, styk s mladistvou a so zasnúbenou devou. Naplnenie takýchto skutkových podstát, zakazujúcich konaní sa trestalo dvojnásobne – podľa dvoch normatívnych systémov – podľa svetského práva (peňažným trestom, telesným trestom, odrezaním nosa, palicovaním, zbičovaním, vyhostením) a podľa cirkevného práva (podrobením sa sedemročnému pokániu, vyobcovaním z účasti na bohoslužbe a prijímaní a pokáním o chlebe a vode po sedem rokov). Taká prísna bola kresťanská regula pohlavnej čistoty. Podľa svojho historického pôvodu to bol prejav odmietania, úplného negovania pohanského náboženstva, zmyselného modloslužobníctva (podľa tohto modloslužobníctva, pohlavný styk bol formou obety príslušnému pohanskému božstvu).
Spýtajme sa našich legislatívcov o zločinoch komunizmu, či tieto ustanovenia veľkomoravského zákona neboli spáchaním zločinov kresťanstva či páchaním zločinov kresťanských misionárov?
Ďalšia skupina ustanovení Súdneho zákonníka pre ľud boli normy, ktoré upravovali správanie ľudí ako kresťanov, pravidlá výkonu náboženského kultu a ochranu kresťanstva. Kristianizácia totiž ešte nebola dokončená a nebol to nezvratný stav. Aj v tomto kontexte malo miesto hneď prvé ustanovenie v zákonníku (čl. 1.) o tom, že každá dedina, v ktorej sa konajú obety alebo pohanské prísahy, má byť odovzdaná Božiemu chrámu so všetkým majetkom, ktorý patrí pánom tejto dediny. Osoby, ktoré vykonávali pohanské obety a prísahy sa mali predať so všetkým svojím majetkom (do otroctva) a získaný výnos sa prikazoval rozdať chudobným.
Trest za modloslužobníctvo bol pritom: a) kolektívnym, keďže celá dedina sa odovzdávala Božiemu chrámu so všetkým majetkom, a zároveň bol, b) individualizovaný, t.j. ukladal sa konkrétnym osobám, ktoré vykonávali pohanské obety a prísahy, boli trestané ich predajom do otroctva so všetkým majetkom.
Potláčanie, vytlačenie pohanstva sa dialo uplatňovaním násilia, ustanoveniami o prepadnutí majetku o jeho prevode a odovzdaní chrámu. Tak znela časť trestu, ktorý mal kolektívny charakter. Likvidovanie pohanstva, modloslužobníctva (teda vyznávania vyhotovených modiel božstiev (z dreva, z hliny, iného materiálu), obetovanie, prinášanie obetí (rastlinných, obetí zvierat) modlám sa uskutočňovalo aj tvrdou represiou voči takýmto osobám.
Nebol takýto uzákonený postup svetskými aj cirkevnými predpismi surovým, odsúdeniahodným, v rozpore so základnými právami, s ľudskými právami? Koho za to treba odsúdiť, pranierovať, kriminalizovať? Čo na to povedia naši legislatívci o zločinoch komunizmu, legislatívci na úrovni osôb, ktoré sa klaňajú svojim božstvám, ktoré si vystružlikovali, vyhnietli – z idolov neoliberalizmu? Pre nich sú to drevení bôžikovia.
4.
Zákon súdny pre ľud, ktorý prišiel k nám, do našich končín, vtedy Veľkej Moravy, prišiel spolu z apoštolmi Slovanov, približne v roku 863, bol teda zákonom revolučným. Jeho uplatňovaním sa menil svet, vonkajší, ale najmä vnútorný svet ľudí tej doby. Bol to civilizačný prelom. Prelom, vďaka ktorému sme si výslovne od začiatku 19. storočia uvedomovali historický rozmer našej národnej identity. Vďaka k nemu sme deklarovali a uplatňovali aj svoje právo na sebaurčenie ako národa, až po ustanovenie Slovenskej republiky (1993). Nebol to zákon, ktorý vyzýval, aby proces nášho prelomu – náboženský, štátny sa uskutočňoval meditáciou, duchovnými cvičeniami, ani sa neuskutočňoval podľa nejakých univerzálne platných ľudských práv.
Nemali by teda naši horliví legislatívci, ktorí sa tak vyznamenali v odsudzovaní údajných zločinov komunizmu – posúdiť a odsúdiť, biľagovať aj kriminalizovať – vtedajšie obdobie založenia prvej štátnosti našich predkov, prevzatie kresťanstva ako vrcholného prejavu kultúry, kultúry, ktorá prišla z Východu, ako ranostredoveký a ranofeudálny systém hodný odsúdenia, ako zločinný systém? Podľa svojej metodológie, prístupu k dejinám, prístupu, ktorý sa vyznačuje znakmi prezentizmu, ahistoricizmu, t. j. ktorý posudzuje historické javy podľa súčasne platných hodnôt a kritérií.
Môžu tu použiť celý svoj vedomostný arzenál posudzovania minulosti – nemilosrdne sa vo vtedajšom období brala ľuďom viera, presvedčenie, vnucovala sa im za cenu fyzického násilia, objektívne v rozpore s ich právami, kresťanstvo. Nie je to obdobný zločin, o akom píšu v zákone, ktorý kriminalizuje komunizmus, jeho prístup k náboženstvu a cirkvi. A to je podľa nich zločin proti slobode vierovyznania. A iste pre nich bude kriminálnou lahôdkou spôsob, ako sa v zákone spojenom s Konštantínom a Metodom rigorózne a surovým spôsobom nakladalo s bigamiou, polygamiou, promiskuitou, teda slobodou v sexuálnom správaní a pohlavnom živote. Dnes sú to základné, excelentné práva, o ktorých sa pojednáva v Europarlamente, ktorých sa dožaduje Európska komisia a pre ktoré aj jej šéfka hrozí prísnymi právnymi postupmi tým, ktorí ich náležite nechránia a nepresadzujú. Čo sa nestalo, ešte príde. Kolektívny Západ (Euroúnia a NATO) prináša aj nové náboženstvo – obdobu toho, čo Súdny zákon pre ľud kvalifikoval ako „zmyselné modloslužobníctvo“. Sloboda sexuálnych vzťahov nadobudla už formu a úroveň – náboženského vierovyznania. Prekvapuje v tejto súvislosti skutočnosť rastúcej neplodnosti mužov a žien, neschopnosť splodiť potomka. Voľnosť pohlavných vzťahov sa stretáva s jeho zmyslom a tým je nový život, jeho splodenie. A Europarlament ide ďalej, uznáša, sui generis uzákoňuje – slobodu a neobmedzenosť homosexuality. Žiada urýchlené uplatnenie európskej procedúry, trestnoprávnej, mediálnej a finančnej voči Maďarsku ako svojmu členskému štátu, ktorý prijalo zákon zakazujúci propagovanie homosexuality, transgender agendy na školách. Podľa ďalšej ženy vo vysokej európskej politiky, ktorá nosí aristokratický predikát, von der Leynovej, je to útok na základné práva a slobody, ktorý musí byť odsúdený a postihnutý. Už to tak býva – aj v prípade kresťanstva v ranom stredoveku, aj v prípade socializmu v 20. storočí – nový systém sa presadzuje silou. Tentoraz to bude asi – tzv. mäkká sila. Dúfajme, uvidíme.
Aj protikomunistická legislatíva na Slovensku výrazne zaostáva, je na posledných priečkach rebríčka EÚ. Upozornila na to aj prezidentka Z. Čaputová, mierne znepokojená z tohto stavu. Ak by viac ako poltuctová skupina aktivistov, pracujúca svorne a bez kríz zo všetkých koaličných strán vyšla s kritickým hodnotením obdobia Veľkej Morave – kristianizácie a ranej feudalizácie –, určite by sme sa dostali do popredia, do prvej ligy legislatívnych hajkov, viac ako v bojoch proti covid pandémii a justičnej čistky zameranej na organizovanú zločinnosť.
Predsa je tu dnes v Európskej únii nová viera, náboženstvo – o univerzalite, večnej platnosti základných práv v dnešnej podobe. O zákaze ich obmedzovania aj v iných spoločenských systémov. Podľa tohto prístupu, nazývanom prezentizmus, by teda malo byť zakázané, aj obmedzovanie, rušenie týchto práv aj na ranostredovekom Slovensku. Konkrétne sa tu ponúka nie iba pranierovať, mediálne odsudzovať a lynčovať, ale ironicky povedané, aj legislatívne odsúdiť. Inštrument, metódu na to majú, a tým je protikomunistické zákonodarstvo. A môže sa aplikovať – aj na minulosť vzdialenú aj tisíc rokov.
Nové náboženstvo je vierovyznaním o slobode pohlavných vzťahov, o neobmedzenosti, nedotknuteľnosti a univerzálnosti ľudských práv, kde aj tieto vzťahy patria. Nová relígia prichádza na rozdiel od kresťanstva nie z Východu, ale zo Západu. Aj vtedy napokon zvíťazila latinská, franská a západná orientácia v kresťanstve, proti slovanskej. V 9. storočí franskí svetskí a cirkevní hodnostári si urobili z Veľkej Moravy závislý, nezvrchovaný útvar – suzerénny štát. Pravidelne vykonávali, nie mediálne a finančné opatrenia (ako dnes), ale vojenské trestné výpravy. Po odvlečení a umučení Rastislava a zajatí Svätopluka v r. 871, okupovali Frankovia Veľkú Moravu a vládli tu dva roky prostredníctvom svojich okupačných správcov. Panovníkov Veľkej Moravy nielen dosadzovali a zbavovali prestolu podľa svojej svojvôle, ale odvliekli ich do svojich väzníc, temných priestorov na hradoch a kláštoroch. Sadisticky umučili a zavraždili Rastislava, knieža veľkomoravské. Surovo viac ako dva roky v kazematách držali Metoda, hoci práve putoval z Ríma, kde ho pápež menoval za arcibiskupa a svojho legáta pre Veľkú Moravu. Postarali sa o vyhnanie Metodových žiakov. A tento svoj kriminálny čin zdôvodnili iným prístupom ich učitelia k pravde viery (dogme) o svätej Trojici.
Slovenská republika pri vstupe do Európskej únie jej postúpila časť svojej suverenity. Stali sme sa tým, obdobne ako Veľká Morava suzerénnym štátom? Máme svoje právo na svojbytný národný a kultúrny vývoj. Veľkomoravská ríša – je nám poučením?
