Autor v druhej časti uvádza citát manželky J. Goliana z roku 1990 o tom, že vojaci vtedajšej slovenskej armády boli na Kryme obľúbení. Nie je to jediné rozhlasové svedectvo na túto tému. V roku 2013 usporiadalo vedenie Slovenského rozhlasu za účasti vrcholových inštitúcií a zahraničných hostí podujatie k 20. výročiu RSI – Radio Slovakia International o. i. so vstupmi z každej zo šiestich jazykových oblastí, do ktorých zahraničné vysielanie Slovenského rozhlasu smerovalo. Spomedzi poslucháčov vysielania RSI v ruštine sa ozvala poslucháčka zo Simferopolu z Krymu a medzi jeden z dôvodov, prečo rodina počúva vysielanie z Bratislavy, uviedla, že je tam doteraz v živej pamäti, ako sa počas vojny priateľsky správali slovenskí vojaci, že sa v ich rodine doteraz traduje, ako pomohli, keď mohli, napríklad potravinami, boli priateľskí, navzájom si rozumeli, nemali vzhľadom na slovanské jazyky bariéry, ochotne používali ruské slová, ich priateľský postoj sa nedá porovnať s príslušníkmi iných armád, nemeckej, rumunskej, maďarskej.
Autor uvádza, že po roku 1989 manželka generála Goliana a synovec generála Viesta šírili verziu, že Nemcami zajatí generáli Viest a Golian „boli z Flossenbürgu prevezení do iného tábora, ktorý oslobodila Sovietska armáda a obaja generáli skončili v gulagoch“.
/Západo/nemecký novinár a historik Dr. W. Venohr v roku 1969, potom v roku 1979 ako aj v roku 1992 na strane 307 vo vydaniach svojej knihy uvádza, že „sú priatelia, príbuzní a obdivovatelia a stúpenci oboch generálov, ako napríklad synovec generála Viesta Dušan Viest, ktorí podľa ústnych svedectiev tvrdia, že Goliana a Viesta v tábore vojnových zajatcov Eberswalde prevzali Sovieti a začiatkom 50. rokov pri nútených prácach zomreli“.
Inak dôsledný /západo/nemecký historik túto verziu nevyvracia, naopak, pridáva, že „veľa hovorí v jej prospech. Faktom však je, že obaja generáli sú mŕtvi, a to nielen fyzicky. Spomienka na nich bola komunistickou historiografiou plánovite manipulovaná a prekrúcaná.“
Dr. Venohr je autorom jedinej /západo/európskej historickej práce o Slovenskom národnom povstaní, jediným autorom, ktorý dal rukopis posúdiť odborníkmi na oboch stranách /napr. V. Prečanovi/, Venohr je jediným autorom, ktorý vyspovedal všetkých významných účastníkov alebo svedkov udalostí v roku 1944 z oboch strán, nemeckej ako aj slovenskej, pracoval na tom od roku 1964 do roku 1969, keď vyšla jeho prvá kniha pod názvom Boj za Československo, druhá doplnená mala už názov Povstanie v Tatrách – boj o Slovensko 1939 – 1944. Tretie vydanie na prahu vzniku SR v 1992 už nesie názov Povstanie Slovákov – oslobodzovací boj 1944.
W. Venohr je autorom viacerých historických kníh, všetky boli preložené do češtiny s výnimkou historickej práce o SNP. Autorovi venovali publicitu Literárny týždenník, Slovenské pohľady a Slovenské národné noviny.
Úvodné foto: Archív Múzea SNP
SÚVISIACE:
Ján Bábik: Ján Golian: Portrét generála – I. časť
Ján Bábik: Ján Golian: Portrét generála – II. časť
Pamätná tabuľa štyrom slovenským generálom
