1.
Nežná revolúcia je večne živá! Rozvíja a hýbe sa, ale aj mení a dopĺňa; ako by povedal legislatívec, novelizuje sa. Z českých médií sme sa po tridsiatich rokoch dozvedeli novinku hodnú zaznamenania. Zamatová revolúcia (česká) bola preto taká výnimočná, jedinečná, že v nej netiekla krv! Je to možné? Ak je to tak, zrútila sa nám doterajšia ikonická historiografia. A to režimistická, česká úradná, ale aj historiografia inštitúcií typu Úradu dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu (ČR), dokonca aj Ústavu pamäti národa slovenskej proveniencie, celkove reprodukčného typu. Na Národnej triede v Prahe bolo na mieste zásahu bezpečnosti a konfliktu so študentmi nájdené mŕtve telo nevinného človeka, študenta a obete brutálneho policajného zásahu. „Bijú a zabíjajú nám naše deti, našu mládež“, nieslo sa po uliciach aj mestách federálneho štátu. Ozývalo sa to aj z médií a najhlasnejšie zo zahraničných, špecializovaných na revolúcie za železnou oponou. Rádiu Free Europe (Rádio Slobodná Európa) to oznámil priamo z telefónnej búdky z Prahy (fungovala (!?), významný český disident Petr Uhl. Vďaka tejto mŕtvole a správe o nej sa spustila nezadržateľná lavína verejných nepokojov, protestov, štrajkov, odsudzovania, ktoré prerastali do podstatnej otázky „Kto z koho“, teda kto bude v štáte držiteľom moci. Teraz po troch desaťročiach túto revolučnú správu, informáciu, ktorá odštartovala nežnú, chcú opraviť, upraviť, označiť za hoax? Čo bude potom s dejepisom a dejepravou aktivistov a propagandistov o „sametovej“, ako aj nežnej? Zrúti sa?
Pamätná tabuľa študentskej demonštrácie zo 17. novembra 1989 v Prahe. Foto: Rémi Diligent / Voľné dielo
Pravdou je, že prakticky súčasne so samotnou udalosťou sa šírili zvesti, že to bolo inak, než to vysielal nezávislý a samostatný vysielač Slobodná Európa a potom aj Hlas Ameriky. Mŕtvola ožila, revitalizovala sa, akoby vstala z mŕtvych. Mladík, študent, ktorého menom a priezviskom ohlásili ako mŕtveho v Rádiu FE, bol niekde inde, nebojoval proti totalite, nebol na Národnej triede. Bol v náručí a v lone študentky, ktorá nebola v pamätnom sprievode kolegov. Privinula a pritúlila si toho jedného, vyhláseného za obeť brutality komunistickej polície ako zabitého či zavraždeného, na svojom lôžku na študentskom internáte na Strahove. Brutalitu zásahu proti sprievodu študentov a zabitie jedného z nich poprela aj vtedajšia československá televízia. Priniesla tiež reportáž, v ktorej hovorila, ako sa neskôr ukázalo, s menovcom mladíka. Najprv sa nevedelo a neuvádzalo, že ide o dve osoby s rovnakým menom. Telo údajnej mŕtvoly po upokojení demonštrácie zobrala sanitka z betónu ulice na ošetrenie. Bola to inscenácia mŕtvoly a zabitia študenta. Hovorilo a písalo sa neskôr, že to bol agent ŠtB. Koho inak? Nemohol patriť inej tajnej službe.
Čo teraz? Chýbal dôvod protestov a následne revolúcie, a to za zločin zabitia študenta. Ukázalo sa, že to už nebolo rozhodujúce. Informácia, skôr fáma o zabitom študentovi a masakre študentov sa už rozšírila aj zahraničnými médiami. Dalo sa s ňou pracovať a manipulovať. Uverilo sa a verilo sa jej. Veriacim, v tomto prípade študentom a disidentom, túžiacim stať sa vykonávateľmi dejinného zvratu, nebolo treba pravdu ich viery dokazovať. Pravdu tohto typu považovali za axiomatickú, nepochybnú a nespochybniteľnú. A tí, ktorí poznali skutočnú pravdu o tejto udalosti, radšej nehovorili. Pre ich záujmy a ciele im vyhovovala nepravda, klamstvo, lož. Fámu ´teda nevyvracali, stala sa pre nich svätou a zbožnou lžou. Konali podľa zásady „Účel svätí prostriedky“ a riadili sa morálnou doktrínou o prípustnosti vedomej lži, a v to v mene svojho najvyššieho cieľa, víťazstva ich viery. Nie náboženskej viery, ale získania politickej, teda štátnej moci. Bola to faloš, ktorá je zrejmá pri porovnaní tejto svätej lži s heslom na ich štandarde „Pravda zvíťazí“. Modifikovali ju na heslo „Pravda a láska zvíťazí“. Nezvíťazila ani pravda, ani láska, ale „pravdoláskari“. Redaktor a reportéri československej televízie, ktorí priniesli reportáž z demonštrácie a rozhovor s údajne mŕtvym študentom, stali sa terčom útokov, lynču a o niekoľko dní po nástupe „pravdoláskarov“ k moci ich čakalo prepustenie z práce, „vyhadzov“. Boli antirevolucionármi.
Správu o počtoch „masakrovaných“ študentov na Národnej triede, ktorých vozili na ošetrenie do ambulancií a nemocníc, odmietol podpísať vtedajší minister zdravotníctva Českej republiky ako nepravdivú. Ale podpísal ju bez výhrad jeho vtedajší námestník. Ako dôsledok nasledovala personálna rošáda. Minister bol odvolaný a námestník so správnym pohľadom na udalosti si zaslúžil povýšenie na ministra. Aj medzi vtedajšími disidentmi, už revolucionármi, platilo ono stalinské, že „kádre rozhodujú o všetkom“.
Tieto udalosti sa stali 17. novembra 1989 na Medzinárodný deň študentstva. Stali sa v Prahe a stali sa v piatok, večer a v noci.
2.
V Bratislave tieto udalosti rezonovali akoby v pohybe kyvadla dejín až o tri dni – a to v pondelok 20. novembra 1989. Ráno už pred ôsmou hodinou sa v budove Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí zdržiavali dvaja mladí páni s batohmi. Prestupovali v tom čase z nohy nohu. Zrejme na niekoho čakali. Zhovárali sa po česky a bolo poznať, že majú za sebou dlhšiu cestu. Ukázalo sa, že to boli emisári študentov z Prahy. Dopoludnia sa mala v aule UK uskutočniť debata o novele zákona o vysokých školách s kompetentnými činiteľmi (súdruhmi) z ústredného výboru, ministerstva školstva, s rektorom a straníckym vedením UK. Sedeli na miestach určených pre dekanov, prodekanov, prorektorov a rektora.
Okolo desiatej hodiny bola už aula, vstupy do nej aj jej balkóny plné študentov Filozofickej fakulty UK. Debata sa kryštalizovala, až vyústila do otázky, ktorú položila študentka Filozofickej fakulty, ktorá sa podľa vystupovania stala akýmsi neformálnym tribúnom študentov. Otázku položila osobnostiam, ktoré sedeli v aule na čelných miestach akademických hodnostárov. Znela: „Odsudzujete brutálny a nezákonný zásah polície (verejnej bezpečnosti) proti študentom na Národní třídě v Prahe? Odsudzujete zabitie (zavraždenie) študenta políciou pri tomto zásahu?“
Prítomní súdruhovia na položenú otázku postupne odpovedali. Ich odpovede boli sformulované asi takto: „Nemáme zatiaľ informácie a podrobné údaje o týchto udalostiach. Nevieme, že by na tejto ulici bol zavraždený (zabitý) študent. Očakávame podrobné, presné a hodnoverné informácie od kompetentných orgánov.“
Tá istá študentka vzápätí reagovala na odpovede svojím súdom, priamo rozsudkom takto: „Tieto osoby a osobnosti NEODSUDZUJÚ BRUTÁLNY a NEZÁKONNÝ zásah verejnej bezpečnosti proti študentom. Neodsudzujú ani zabitie študenta policajtmi pri tomto zásahu! Tým, že neodsudzujú túto policajnú brutalitu strácajú, resp. nemajú NAŠU DÔVERU. Žiadame ich, aby opustili svoje miesta, ako nelegitímni predstavitelia Univerzity Komenského!“ Slová študentky boli sprevádzané súhlasným krikom, výkrikmi a potleskom prítomných študentov.
Predstavitelia UK, funkcionári z ÚV KSS aj ministerstva školstva pomaly vstávali a odchádzali z miest pre hodnostárov a opúšťali priestor auly UK.
Bratislava november 1989. Foto: Ivan Dubovský
Študentka, ktorá viedla zhromaždenie v aule UK, potom vyzvala študentov, aby si zvolili, resp. skôr odsúhlasili vedenie zhromaždenia podľa navrhnutých mien. Noví členovia predsedníctva boli už pripravení a po vyslovení ich mien zasadli za predsednícky stôl. Následne zhromaždenie študentov schválilo uznesenie, ktorým odsúdili zásah polície na Národnej triede a žiadali jeho vyšetrenie. Vedeli súčasne, že ešte pred vyšetrením tohto zásahu, pred zistením, čo sa stalo, kto je za tieto činy zodpovedný alebo priamo vinný, treba tieto osoby hneď a zaraz aj odsúdiť. Odsúdiť sa mali aj tie osoby, ktoré pri týchto udalostiach fyzicky neboli, ale zásah výslovne a jednoznačne neodsúdili. Každý obyvateľ mal zásah odsúdiť a musel ho odsúdiť a priori, bezpodmienečne, odsúdiť aj bez toho, aby mal možnosť zistiť, o čo išlo. Vzťahovalo sa to aj na predstaviteľov z vedenia iných inštitúcií. Ak by tento zásah výslovne a jednoznačne neodsúdili, bolo ich treba nielen obviniť, obžalovať, ale aj odsúdiť a prísne potrestať. Potrestanie spočívalo v tom, že takýmto osobám bola vyslovená nedôvera. Vyslovenie nedôvery malo mať povahu a relevanciu morálneho odsúdenia. Ako v aule UK… Neskôr sa to transformovalo aj na odsúdenie pracovnoprávne, ich odvolaním z postu, pozície, funkcie.
Podľa opísaných udalostí bolo celkom zreteľné, že študentov Filozofickej fakulty UK informovali emisári z Prahy. Mali základný scenár svojho postupu a celkom kreatívne ho aplikovali v aule UK, pri odstavení akademických a straníckych hodnostárov a pri obsadení a zaujatí ich kresiel. Titul, dôvod, dôsledok mal teda relevanciu morálnu a dôsledky politické. „Stratili ste našu dôveru, a tým ste stratili mandát, aby ste viedli UK.“
Najsilnejším argumentom proti „starý štruktúram“ a v prospech „nových štruktúr“ bolo vyslovenie stanoviska, názoru „Odsudzujem(-e) zabitie študenta na Národnej triede.“ Jestvovali dva varianty odpovedí: prvý, tento zásah neodsudzujem, a druhý, o tejto udalosti nemám informácie vôbec, alebo mám o nej len fragmentárne údaje, neúplnú správu. Ale aj pri tejto druhej možnosti (nie som informovaný), bolo potrebné, opýtaná osoba bola povinná, zásah a jeho údajné dôsledky rozhodne odsúdiť. Prečo? Pretože to žiadali tí, ktorí boli držiteľmi pravdy a zdrojom „revolučného práva“ a „revolučnej spravodlivosti“, intuitívneho práva. Takto sa začínala revolúcia, to bol titul pre to, aby sa nové štruktúry stali legitímnymi a zmocnili sa moci.
Otázka, ktorú kládli študenti hodnostárom v aule UK, sa vzťahovala na udalosť, ktorá sa v podobe, v rozsahu, v dôsledkoch a finalite v skutočnosti nestala (študent nebol usmrtený), k zásahu polície proti študentom došlo, ale nebolo zreteľné a dlho sa vyšetrovalo, či bol neprimeraný a nezákonný. Zriadila sa na to aj vyšetrovacia komisia parlamentu. Otázkou s týmto obsahom revolucionári deformovali realitu, ktorá sa stala. Jej drastickosť absolutizovali do takej miery, že tvrdili, že to bola atrocita, zločin proti životu, zdraviu a základnému občianskemu právu – zhromažďovaniu pouličného sprievodu. Uvádzali ľudí do omylu a takto vsugerovaný omyl, omyl ľudí nimi pomýlených, využívali vo svoj prospech, pre svoje mocenské záujmy. Podvod sa definuje tak, že ide o uvedenie osoby do omylu a využitie tohto omylu vo svoj prospech. V tomto zmysle išlo o podvodné konanie revolucionárov tohto typu. Zároveň považovali seba za zdroj legitimity, zdroj práva a právomoci. Podľa ich vôle a jej prejavu strácali legitimitu iné osoby, hodnostári a funkcionári na pracoviskách v inštitúciách.
Ponúka sa historická analógia. Niečo podobné sa udialo vo Florencii za Mediciovcov v 15. storočí. Kazateľ a duchovný menom Girolamo Savonarola vytvoril a posielal skupiny nedospelých chlapcov, tzv. Božích detí (ako stelesnenie absolútnej a čistej spravodlivosti) do domov a palácov s tým, že sú oprávnení zabavovať obrazy, sochy, písomnosti, ktoré sa podľa ich rozhodnutia považovali za hriešne, necudné, prepychové, urážajúce vieru a náboženstvo. A tieto veci prinášali na námestie, kde zakladali tzv. hranice márnosti a hádzali ich do ohňa. Aj študenti doby a aktivít, o ktorých píšeme, boli využití ako Savonarolove Božie deti (stelesnenie spravodlivosti). Konali podľa pravdy a práva, ktoré mali vo svojich srdciach a dušiach.
3.
Metóda kladenia otázok a vyslovovania dôvery (nedôvery) sa používala v ďalších a temer vo všetkých inštitúciách (na základných, stredných a vysokých školách, v zdravotníctve, v priemysle, v službách, a to aj v jednotlivých oddeleniach či prevádzkach). Revolucionári, osoby, ktoré sa stali nimi aj konjunkturálne, osoby, ktoré na zmeny vedenia v inštitúcii použili osobnosti stojace v pozadí, sa takto postupne zmocňovali moci. Dialo sa to na základe dezinformácie (všeobecne rozšírenej fámy), na základe fake news. Veľká časť obyvateľstva tejto informácii uverila, presvedčili ju, že je to pravdivý údaj. Znamenalo to, že obyvatelia boli uvedení do omylu, že ich vysielanie zahraničného rozhlasu, neskôr aj šírenie tejto informácie v domácich médiách uviedlo do omylu. A podľa toho sa správali a konali. A osoby, sociálna vrstva, politická komunita, ktorá touto dezinformáciou (fake news-om, fámou) uviedla obyvateľstvo krajiny do omylu, tento omyl ľudu využila vo svoj prospech, v prospech svojich záujmov, v prospech získania moci pre seba. Zopakujem, že definícia, kto niekoho uvedie do omylu a tento omyl využije vo svoj prospech, je definíciou konania, ktoré sa nazýva podvod. A ten, kto uviedol iného do omylu, využil tento omyl vo svoj prospech, konal podvodne, spáchal podvod, je podvodníkom. Revolúcia s prezývkou nežná sa teda začínala podvodom, ktorý sa šíril celoštátne a sugestívne.
Bola podvodom? Počiatočné konanie naplnilo znaky pojmu podvod. Stalo sa to tak pri jej štarte a v prvej etape revolúcie. Znaky podvodu ako nemorálneho, ďalej ako protiprávneho, protizákonného konania. Ak niekto neodsúdil to, čo sa nestalo, o čom nevedel, že sa stalo, resp. čo sa malo stať, tak kolektív spolupracovníkov (fakulty, katedry, ústavu, odboru, oddelenia) mu vyslovil nedôveru. Bol morálne, pracovnoprávne odsúdený a musel opustiť svoj post, ktorý dovtedy zastával. Nebol odsúdený trestnoprávne, nebol odsúdený za spáchanie prečinu, priestupku či trestného činu, ale ako osoba, vedúci pracovník, či zamestnanec. Nahradila ho osoba, ktorej kolektív spolupracovníkov vyslovil dôveru, ktorý tým dostal legitimitu na zastávanie daného postu. Ak tejto osobe vyslovili dôveru pre jeho odborné a morálne kvality, jeho nástup na vedúci post bol oprávnený. Ak niekomu ale vyslovili nedôveru z dôvodov politických, iba preto, že bol členom strany alebo jej funkcionárom, bola to krivda.
Konanie, ktorým sa pracovníci a zamestnanci inštitúcií alebo všeobecne ľudia uvádzali do omylu, ktoré niekto v pozadí inscenoval a využil pre svoje záujmy, bolo však podvodným konaním. Tribúni demokracie sa obracali na ľudí na námestiach s tým, že treba zaviesť demokraciu bez prívlastkov, teda nie socialistickú, ani buržoáznu, postupovali vlastne metódou uvádzania ľudí do omylu. Pokračovali v tomto štýle ďalej tak, že cieľom nežnej revolúcie nemá byť ani socializmus s ľudskou tvárou, hoci tento podľa koncepcie a požiadaviek z roku 1968 mal historickú legitimitu. Ak na múroch, letákoch a transparentoch bolo v novembri a decembri 1989 v najväčšom počte frekventované slovo „socializmus“, kormidelníci nežnej to ľudu vyvracali tvrdením, že vraj jestvuje asi dvesto rozličných typov a foriem socializmu. A treba sa v tom vyznať a vybrať si jeden z nich. Nech ľudia povedia, ktorý typ či formu si želajú mať. K socializmu sa prihlásil vo svojom prejave počas kampane za hlavu štátu niekedy v decembri 1989 dokonca aj medzinárodne preferovaný a forsírovaný líder revolúcie Václav Havel. Tvrdil, že nie je antikomunistom, že to o ňom nepravdivo šírila vtedajšia komunistická propaganda. Vraj zastáva inú pozíciu a presvedčí ľudí o tom, keď ho zvolia za prezidenta. Správal sa v tomto období pred voľbou ako „kmotra líška ryšavá“, ako ho charakterizoval vtedy denník Pravda. Mohol si túto prefíkanosť v kampani pred voľbou dovoliť. V čase voľby prezidenta čakalo pred Federálnym zhromaždením na vychádzajúcich poslancov početné zhromaždenie študentov. Ich uličkou musel prejsť každý poslanec. Študenti sa zastrájali, že sa vyrovnajú s každým poslancom, ktorý by si dovolil nehlasovať za V. Havla. A tak bola voľba prezidenta jednomyseľná, rovnako ako v celom predchádzajúcom období reálneho socializmu. Nenašlo sa ani sedem statočných z celkového počtu 350 poslancov, ktorí by hlasovali proti V. Havlovi alebo sa aspoň zdržali hlasovania. Už o niekoľko dní, v januári 1990, sa ukázali politické kvality nového prezidenta. Predložil návrhy na ústavné zákony, ktorým sa mal zmeniť názov štátu, ako aj štátne symboly. Podľa týchto návrhov sa vykľulo kuriatko z vajíčka. Neukazovali cestu vpred, ale boli za návrat späť, za reštitúciu, za reštauráciu predmníchovskej Československej republiky – aj podľa názvu (ČSR, nie socialistickej) aj štátnych symbolov. Prejavil sa ako etatický čechoslovakista aj keď hlásal učenie o „autentickej federácii“. Odštartoval tým proces postupného zániku ČSFR jeho rozkladom. Nebolo to už metódou uvádzania do omylu, ale nevedomosťou a nekvalifikovanosťou na dosiahnutie nových vzťahov a ústavnoprávnych pomerov medzi slovenským a českým národom.
Takže nežná revolúcia sa začínala uvedením ľudí do omylu a jeho využitím proti nemu, teda začínala podvodom a podvodným konaním. Mala reštauračný obsah a zmysel. Z neho sa „úspešne“ realizovala jej reštitučná dimenzia v podobe reštitúcie majetkových pomerov spred roku 1948, pri tzv. malej privatizácii. Veľká privatizácia, t. j. už rozdeľovanie podnikov vybudovaných za roky socializmu, podnikov v národnom (štátnom) vlastníctve v jej etapách, už bola súčasťou pôvodnej akumulácie kapitálu, v ktorej sa ako v majetkovej odstredivke ľudia, národ, rozdeľoval na vlastníkov kapitálu a na vlastníkov len vlastnej pracovnej sily. Približne od polovice roku 1990 sa zintenzívnil antikomunizmus. Výtvarne ho prezentoval predvolebný plagát (billboard) KDH s otvorenou krvavou dlaňou s textom „Stop komunizmu“. Nasledoval otáčajúci sa mlyn lustrácií, ktorý zomlel z volebnej listiny do SNR aj tribúna revolúcie Jána Budaja. Samotný Václav Havel sa osudu uznaného agenta ŠtB vyhol len vďaka skartácii príslušných dokumentov, resp. ich uloženia do iného trezoru. Obdobne sa to stalo aj na Slovensku, v kauze Tisova vila v Trenčíne. Naháňanie agentov a dôverníkov ŠtB sprevádzali škandály a aj podvody. A najväčšie z nich sa, samozrejme, týkali modly, božstva, „zlatého teľaťa“ kapitalizmu – a to kapitálu, majetkov, vlastníctva. Popri legálnom rozkradnutí národného majetku vo veľkej privatizácii sa rozvinul paralelne aj organizovaný zločin s početnými a rozmanitými mafiami v každom regióne. Násilie v dvoch podobách, ako štátom organizované, a v druhej podobe ako prostonárodná, organizovaná kriminálna zločinnosť nevídaných rozmerov, foriem a počtu zavraždených obetí. To patrí k identite demokracie bez prívlastkov, kapitalizmu charakterizovaného jeho klinickým príznakom, so zločinnosťou, finančnými podvodmi a machináciami.
Bratislava 1. január 1983. Foto Ivan Dubovský
Historickým úspechom tohto obdobia pre slovenský národ bolo, že sa mu úspešne podarilo rozvinúť dielo federácie (dielo G. Husáka). Z národnej štátnosti v zloženom štáte sme prešli na suverénnu a nezávislú Slovenskú republiku, subjekt medzinárodného práva. Dosiahli sme ako národ skutočný pokrok. Zabránili sme aj reštauračným pohybom v smere ku slovenskému vojnovému štátu. Nespájame svoj republiku so 17. novembrom, ale s 29. augustom 1944. A po ňom so 17. júlom (zvrchovanosť) a 1. septembrom (1992), resp. 1. januárom 1993.
4.
Po rokoch, keď sa nevedelo, kde klásť vence a kvety (či na námestí SNP či pri budove UK), sa ustálilo, že sa tieto výročné a slávnostné rekvizity ako súčasť štátneho sviatku budú klásť na Devíne, pri pamätníku, ktorý sa volá Brána slobody. Miesto sa vzdialilo od oboch palácov našej exekutívy, aktéri si musia k nemu urobiť v podstate výlet. Sú to miesta, kam chodili akoby na posvätnú púť na Devín štúrovci, družina najlepšej slovenskej mladej generácie v našich dejinách. Dávali si tu slovanské mená, skladali prísahy k práci v prospech slovenského národa a prednášali svoje národné a vlastenecké básne. Niekde v týchto miestach sa k našim srdciam a dušiam obracajú aj verše básne „Mor ho!“, ktorú pozná každý Slovák, verše nezabudnuteľného básnika Sama Chalupku o Dunaji, kde vlna za vlnou sa valí a kde boj proti rímskemu cisárovi vedú slovenské voje. V týchto miestach bránili naši predkovia domovinu, zabraňovali cudziemu dobyvateľovi, uchvatiteľovi vstúpiť na naše územie, zmocniť sa našej zeme. Usilovali sa o to Maďari, ktorí na hrade vystavili svoj mileniálny stĺp (pri príležitosti tisíc rokov od príchodu ich kmeňov do Panónie); mal vyznačiť teritórium, ktoré im patrí, resp. ktoré údajne patrí uhorskej vlasti. V roku 1938, podľa viedenskej arbitráže, pripadol Devín a Petržalka hitlerovskému Nemecku, ktoré ich anektovalo. Od roku 1945 sa tu konali slovanské slávnosti a dni, sviatky Cyrila a Metoda. Dnes chcú od nás, aby sme oslavovali Devín, symbol našej obrany a odporu voči cudzej mocnosti ako miesto, v ktorom sa utekalo z domoviny na západ do slobody a voľnosti. A pamätník, ktorý tu postavili, nesie názov Brána slobody. A oslavovať, pripomínať sa má to, čo volajú „železná opona“. Pripomínať sa má nie aktívny zápas, aktívny boj, ale pietne sa majú pripomínať tu zastrelené osoby na tomto úseku našich štátnych hraníc. Boli to osoby, ktoré v rozpore, v protiklade s vtedajšími československými zákonmi prekračovali túto štátnu hranicu. Adekvátnejšie by bolo pomenovanie tohto pamätníka ako „Pomník padlých“, či „Pomník padlých hrdinov“. Ale zabití a zavraždení tu boli aj, a možno najmä, pohraničníci, mládenci vo vojenských uniformách, ktorí strážili nedotknuteľnosť našich štátnych hraníc a nášho štátneho územia. Podľa zistenia Úradu dokumentácie a vyšetrovanie zločinov komunizmu od februára 1948 do novembra 1989 pri pokuse o prekonanie československých štátnych hraníc na celom úseku (od Ašu po Bratislavu), kde boli až od konca roku 1953 (nie od februára 1948) vybudované drôtené zátarasy so ženijno-technickými zariadeniami, zahynulo 279 osôb, ďalších 23 osôb zahynulo v dôsledku služobných zásahov Pohraničnej stráže (spolu 302 osôb). Nepíše sa však, alebo sa zamlčujú údaje o počte zomrelých pohraničníkov. Vyššie menovaná inštitúcia napočítala za obdobie 1948 – 1989 spolu 650 zabitých pohraničníkov. Zahynuli pri výkone vojenskej základnej služby alebo v služobnom pomere. Zabili ich osoby, ktoré sa usilovali aj za cenu vraždy, usmrtenia pohraničníkov dosiahnuť a prekročiť svoju údajnú bránu slobody. Návratu zamordovaných pohraničiarov z vojenskej služby sa nedočkali ich mamy, otcovia, súrodenci, manželky. Bolo ich temer dvaapolkrát viac ako osôb, ktoré v rozpore so zákonom narušili štátne hranice a pokúšali sa o ich prekonanie. Patrilo by sa, aby bol aj im ako obrancom vlasti postavený pamätník. Osoby na úteku tak spáchali nielen trestný čin narušenia štátnych hraníc, ale aj trestný čin vraždy, a ďalší trestný čin zabitia. Dôležitejšie je tiež povedať, že to nie je pomník k výročiu 17. novembra, ani k výročiu boja za slobodu a demokraciu, ale za obete „železnej opony“. Možno do toho zarátať aj pohraničníkov, ktorých zastrelili, úmyselne zabili, teda zavraždili osoby, ktoré utekali do slobody? Narušitelia štátnej hranice boli vraj podľa ich vyznávačov morálne čistí, idealisti alebo prenasledovaní komunistickým režimom. Zavraždením pohraničníka bojovali proti komunistickej totalite! Ako dvaja bratia v Českej republike, ktorí sa vopred naplánovaným a premysleným zastrelením vojakov na hranici niekoľkokrát prestrieľali do NSR. Predseda vlády ČR ich asi v roku 2005 vyznamenal. Prezident Václav Klaus takéto metódy boja za slobodu zásadne odmietol. Boli to sprosté vraždy z nenávisti. Nie ušľachtilý, legitímny boj za demokraciu a slobodu.
Brána slobody, október 2013. Foto: Flickr
Exkulpuje vražda, zabitie za týchto pohnútok a motívov páchateľa, stáva sa nevinným? Je to aspoň poľahčujúca okolnosť pre takéhoto páchateľa? Alebo boli vojaci, pohraničníci a priori vinnými osobami, pretože vraj bránili osobám odchádzajúcim z republiky, prekážali na im ceste do slobody, cez Bránu slobody?
Ústav pamäti národa od roku 2008 dal niekoľko podnetov na Generálnu prokuratúru SR na začatie trestného stíhania proti príslušníkom Pohraničnej stráže, ale aj Pohraničnej stráži ako celku, ktoré mal údajne zdokumentované. ÚPN navrhoval, aby tieto prípady, podľa právneho názoru tohto ústavu „vraždy“, boli posudzované podľa medzinárodného práva ako zločin proti ľudskosti. Generálna prokuratúra túto právnu kvalifikáciu neprijala (odmietla) ako nepatričnú. Stála na stanovisku, že v týchto prípadoch platí naše právo, resp. právne predpisy, ktoré boli platné v čase, keď došlo k daným udalostiam. Posudzovala ich podľa trestného zákona z roku 1961, podľa ustanovenia § 109 ako nedovolené prekročenie štátnej hranice. Takýto skutok, ak bol spáchaný použitím ozbrojeného násilia alebo jeho bezprostrednou hrozbou, sa trestal od 3 až do 8 rokov. A konanie pohraničnej stráže sa posudzovalo podľa zásady ex tunc (odvtedy), t. j. odvtedy, keď sa skutok stal. Generálna prokuratúra SR podľa tohto zákonného stavu podnety UPN neprijala, ale zamietla ich. A to so zdôvodnením, že tieto skutočnosti sa udiali v súlade a na základe zákonov platných v dobe spáchania skutku. Vo vzťahu k osobám, ktoré sa pokúsili o nedovolené, nezákonné prekročenie štátnych hraníc platilo, že spáchali trestný čin nedovoleného prekročenia štátnych hraníc. Pohraničná stráž ako celok, ani žiadna jej konkrétna osoba svojím konaním vo vzťahu k narušiteľom štátnej hranice, ktorým zabránila v prekročení štátnych hraníc, nespáchala zločin proti ľudskosti, ako to žiadal ÚPN, a ani tu neboli spáchané trestné činy vraždy, ani ublíženia na zdraví.
Ochrana štátnej hranice v období do roku 1989 bola teda zákonná, legálna, v súlade so zákonom. Takýto je právny stav, takáto je judikatúra (rozhodovanie) prokuratúry, súdov v tejto otázke. Uvedomiť by si to mali aj slovenskí politici, vrátane ústavných činiteľov, ktorí túto situáciu chcú vydávať za zločinnú či za kriminálnu, za bezprávie, či porušenie základných ľudských práv.
5.
Mimoriadne významná je tiež skutočnosť, že západní susedia Československa, Nemecká spolková republika (NSR) a Rakúsko mali voči nemu právne nároky. Spolková republika neuznávala od svojho vzniku (1949) do roku 1973 neplatnosť Mníchovskej zmluvy z roku 1938, t. j. nezanikla jej tým možnosť nárokovať si československé územie na severe a juhu štátu (Sudety). Rakúska spolková republika zase nepovažovala za platné, za legálne tzv. Benešove dekréty, konfiškáciu majetku, stratu československého štátneho občianstva a následne odsun osôb nemeckej národnosti (podľa rozhodnutia Postupimskej konferencie veľkej trojky z r. 1945). Rovnaký postoj zastávala aj NSR. Západné hranice ČSR (potom ČSSR) neboli v tom čase medzinárodnoprávne garantované a rovnako hrozila aj možnosť, aby si tieto štáty nárokovali územie Sudet, súčasť Československa. Obe tieto štáty teda potenciálne, možno aj aktívne podporovali osoby, ktoré sa pokúšali dostať sa na toto, podľa nich sporné teritórium ČSR. Aj toto nebezpečenstvo, táto hrozba pre Československo prispela k tomu, že ochrana československých štátnych hraníc bola dôležitá a aktuálna, a to z medzinárodnoprávnych dôvodov, z hľadiska integrity, celostnosti a nedotknuteľnosti štátnych hraníc a jeho štátneho územia. Vo vzťahu k NSR sa dosiahlo, že v roku 1973 tento štát uznal nulitu Mníchovskej dohody. A druhýkrát to uznal v zmluve z roku 1992. V týchto rokoch padli aj nároky či nádeje týchto štátov dosiahnuť odškodnenie za odsun obyvateľov nemeckej národnosti za podľa nich „vyhnanie“. Najakútnejším dôvodom bola od roku 1948 skutočnosť, vyplývajúca z vytvorenia mocenskej, vojensko-politickej bipolarity. Na Slovensku to boli primárne a prioritne ideové a politické sily naviazané a zafixované na režim vojnového Slovenského štátu. Sformovali sa jednak sily a kruhy v zahraničí, emigranti – a doma ich prívrženci. Ich cieľom bolo obnoviť režim a integritu vojnového štátu. Prechádzali štátne hranice do Rakúska (vtedy rozdeleného na okupačné zóny) a späť už od roku 1946. V cudzine si tieto sily vytvorili politické orgány, ktoré viedli exministri Ferdinand Ďurčanský a Karol Sidor. Protikomunistickí odbojári viedli vysielanie rozhlasu s názvom „Rádio Barcelona“ a neskôr „Rádio Bielej légie“. Biela légia mala emisárov a spojky, ktoré prechádzali cez rieku Morava do Rakúska, neskôr do okupačnej zóny USA v Nemecku (Bavorsko). Kontaktovali sa aj so svojimi ozbrojenými skupinami na strednom a východnom Slovensku, pripravujúcimi sa na boj za obnovu slovenského štátu a medzitým terorizujúcimi miestnych funkcionárov a komunistov, a to strelnými zbraňami a bombovými atentátmi. Prechodmi cez rieku Moravu, nechránené hranice, sa uskutočňovala spravodajskú činnosť, teda špionáž. Výsledky tohto spravodajstva odovzdávali svojej ústredni a tá ich odovzdávala americkej vojenskej spravodajskej službe (CIC) a neskôr CIA. Viedol sa vlastne zápas medzi CIA a ŠtB v získavaní informácií (špionáži), ďalej konania a operácií typu sabotáži a záškodníctvo.
Aj po Víťaznom februári (1948) boli možné prechody cez rieku Moravu na drevenom i gumenom člne. Hranice neboli vtedy nepriedušne chránené, Pohraničná stráž sa vytvorila až podľa zákona, ktorý bol prijatý na konci roku 1948. Štátna hranica sa strážila iba pochôdzkovým spôsobom. Až v polovici roku 1951 boli vydané zákony o ochrane štátnych hraníc a o právach príslušníka Pohraničnej stráže použiť zbrane a ďalšie ustanovenie o režime na pohraničnom území. Drôtené zátarasy sa dobudovali koncom roku 1953. Dnes (2021) zatvárame naše štátne hranice z dôvodov, aby sme zabránili preniknutiu pre človeka veľmi nebezpečného kmeňa koronavírusu. Po roku 1948 sa na nich tvorili zábrany proti prenikaniu osôb, ktoré boli nebezpečné pre vtedajší život demokratizujúcej a socializujúcej sa slovenskej spoločnosti. Mal sa tento štát, jeho režim brániť proti svojim protivníkom a nepriateľom, ktorí viedli proti nemu studenú vojnu? Odovzdanie správ pre organizáciu, napojenú na americkú CIC (spravodajskú službu armády USA), sa v reči zákona na ochranu ľudovodemokratickej republiky pomenúva ako nepriamy styk s cudzími činiteľmi. A kumulatívne sa subjektívna stránka tohto konania, motív, cieľ – pre reštituovanie Slovenského štátu, proti ČSR – kvalifikovala ako zločin velezrady.
Ilegálna protičeskoslovenská činnosť za spolupráce emigrantských ľudáckych skupín (vysielanie „Rádia Barcelona“ zo severného Talianska), osobitne Slovenského akčného výboru, vedeného bývalým ministrom zahraničných vecí slovenského štátu F. Ďurčanským vyústila do tzv. „jesennej krízy“ v novembri 1947, resp. do „odhalenia protištátneho sprisahania na Slovensku“. Politickým cieľom týchto síl bolo rozbitie ČSR, vytvorenie samostatného Slovenského štátu v konfederácii stredoeurópskych štátov (ŠtB vtedy zatkla niekoľko stoviek osôb). Od roku 1948 došlo aj k zmene vzťahu medzi CIC (výzvednou službou US Army) a slovenskými emigrantmi v Rakúsku. Namiesto dovtedajšieho postupu, keď slovenskí emigranti odovzdávali získané informácie zo Slovenska CIC, slovenskí spravodajcovia (špióni) už boli priamymi pracovníkmi CIC.
Železná opona, ako ju opísal Winston Churchill počas svojho prejavu z 5. marca 1946 vo Fultone, Missouri. Opona sa tiahne od Štetína v Poľsku po Terst v Taliansku. Viedeň je za železnou oponou, keďže severovýchodné Rakúsko bolo v tom čase pod sovietskou okupáciou. Dátum vytvorenia 13. apríla 2013.
Zdroj: Autor BigSteve / Wikimedia.org
Za tejto situácie a v týchto pomeroch sa postavil drôtený plot na hraniciach štátu a pristúpilo sa aj k ochrane štátnych hraníc vojakmi. Dôvodom tohto konania nebola teda ochrana komunistického režimu, ochrana štátu pred útekom jeho obyvateľov do cudziny, ani zamedzenie takejto možnosti. Príčinou bola činnosť slovenskej emigrácie v spojení s jej domácimi silami proti štátu. Ochrana štátnych hraníc vojakmi, inštalovanie zábrany v podobe drôteného plotu sa začala až za situácie, keď vznikol v roku 1949 Severoatlantický pakt (NATO) a keď sa jeho súčasťou stal aj západonemecký štát (1954), ktorý sa v rozpore s prijatými zmluvami spojencov po vojne začal remilitarizovať. Viedla sa vtedy aj vojna v Kórei, s hrozbami použitia A-zbraní USA v nej. Potom vo Vietname s Francúzskom ako koloniálnou mocnosťou, neskôr s USA. Prebiehala občianska vojna v Grécku pod patronátom síl USA. Všetko toto bolo súčasťou realizácie doktríny zadržiavania komunizmu (prezident USA Truman 1947), ktorá sa rozvinula do doktríny zatlačovania komunizmu (prezident USA Eisenhower). Československá republika a jej spojenci neboli v tomto konflikte silnejší (najmä ekonomicky a vojensky). Mali sa čoho obávať a prečo upevňovať svoju obranu a bezpečnosť. Rozmnožili sa sily typu spravodajcov a záškodníkov, ktorí chceli zlikvidovať režim a štát aj prechodmi štátnych hraníc a činnosťou vo vnútrozemí. Oprávnenosť či neoprávnenosť ďalších ženijno-technických opatrení na štátnych hraniciach sa má posudzovať len v reciprocite a v proporcionalite s touto situáciou, s týmto nebezpečenstvom. Nie apriórnym a plošným odsudzovaním týchto opatrení ako zločinov komunizmu, ako to nedávno urobila NR SR prijatím zákona takéhoto obsahu. Nátlak, hrozba a prienik emigrantov zo strednej Ázie (Sýrie, Iránu, Afganistanu) sa stáva historickým poučením pre takýchto politických duchov a veľduchov.
Floskula o „železnej opone“, to je výpožička z divadla, je to floskula teatrálna. Stala sa doslova bombou v ideologickej a propagačnej vojne obdobia studenej vojny. Pred ňou, pred hraničnými drôtmi a prekážkami, bol „slobodný svet“ a za ňou „svet neslobodný“, príp. až tzv. porobené krajiny, podrobené ZSSR. Železnou oponou bola prapôvodne a v skutočnosti deliaca protipožiarna opona, ktorá slúži na oddelenie javiska od hľadiska a ktorá zabraňuje rozšíreniu prípadného požiaru medzi javiskom a hľadiskom a naopak.
Železnú protipožiarnu oponu spustil na mierovej konferencii v Paríži v roku 1919 Georges Clemenceau proti nebezpečenstvu rozšírenia požiaru ruskej boľševickej revolúcie do Európy. Winston Churchill v prejave vo Fultone 6. marca 1946 nespustil železnú oponu proti komunizmu, ale ohlásil začiatok studenej vojny proti nemu a podnietil opatrenia euroatlantických mocností (zadržiavanie a zatlačovanie komunizmu), ktoré donútili štáty sovietskeho bloku vytvoriť takúto „železnú oponu“ na svojich štátnych hraniciach, po nepriateľských agresívnych krokoch USA a jeho spojencov proti nemu, keď v realite začali studenú vojnu v jej kompletnosti. Stalo sa to až začiatkom päťdesiatych rokov, u nás v roku 1953, teda až po siedmich rokoch od pamätnej reči sira Winstona. Vtedy tento termín použil ako ideologické a propagačné klišé. Zabralo a stalo sa všeobecne používaným termínom, dehonestujúcim status východoeurópskych štátov ako štátov, patriacich do sovietskej sféry vplyvu, podrobeným kontrole Moskvy.
Uznáva sa, že prejavom W. Churchilla sa v roku 1946 začala studená vojna a on ju ohlásil. Konštatoval rozprestretie železnej opony nad týmito východoeurópskymi štátmi, ale bariéry v čase jeho reči tu ešte nestáli. Predvídal ich postavenie, alebo ich stavbu vyvolal a podnietil. Veril ešte alebo priamo chcel, aby sa USA a štáty Západu postavili proti sovietskemu vplyvu a kontrole? Aby sa začala vojna, aspoň studená. A začala sa; jednak podnetom, ktorý dal prejav W. Churchilla v roku 1946 vo Fultone a reálne, politicky a globálne sa začala ohlásením doktríny Harryho Trumana o zadržiavaní komunizmu v roku 1947, súčasne s pristúpením k jej realizácii. Nasledovala doktrína zatláčania komunizmu z roku 1957 Dwighta Eisenhowera a napokon likvidácia komunizmu Ronalda Reagana inšpirovaná ešte Johnom F. Dullesom, štátnym tajomníkom v r. 1953 – 1958.
Rezonoval tu genetický a autentický antikomunizmus a antisovietizmus W. Churchilla, ktorý sa prejavil v jeho výroku z obdobia po roku 1917, resp. 1918, že boľševizmus, sovietsky štát, treba zahrdúsiť už v jeho kolíske. Vtedy sa to nepodarilo. Pristúpilo sa k druhej etape realizácie tohto zámeru. Pojem „železná opona“ bol predovšetkým ideologickým klišé, propagandistickou formulou, ktorou sa viedla studená vojna – a ktorú štáty sovietskeho bloku neviedli formou svojej ofenzívy, ale obrany za situácie, keď jestvovali v stave vojenského, ideologického a propagandistického obliehania, ofenzívy protivníka, ktorý konal ako strategický, globálny nepriateľ. Boli sme obliehaní, reagovali sme obranou aj v podobe múrov, plotov a hradieb, ako v období stredoveku. Alebo ako v období staroveku, keď sa postavil veľký čínsky múr proti útokom divokých Mongolov, múr s hradbami na Sinajskej šiji v starovekom Egypte alebo Limes Romanus na hraniciach Rímskej ríše. Dnes tak reaguje a svoju obranu zabezpečuje aj USA postavením vysokého múru na južných hraniciach, aj Poľsko na hraniciach s Bieloruskom. Podľa vzorov nekompromisných antikomunistov by sa všetky tieto múry, opevnenia a žiletkové ploty zo staroveku, stredoveku aj zo súčasného obdobia mali kvalifikovať ako zločin proti ľudskosti a ako zločiny proti mieru.
6.
V deň 17. novembra, k výročiu boja za slobodu a demokraciu, tu akoby v dvoch etapách položili vence a poklonili sa najskôr prezidentka SR a neskôr predseda vlády s niekoľkými ministrami. Vedenie „tejto krajiny“, ako volajú Slovenskú republiku aj ústavní činitelia, nebolo v stave ani pripraviť a uskutočniť dôstojnú spomienku na novembrové udalosti. Kto by si ešte dnes trúfal povedať, že ide „o víťazný november“, v lepšom prípade by napísal, že ide o „nežný prevrat“? Kto v ňom zvíťazil, kto bol v ňom porazený v horizonte troch desaťročí? Dočasný šéf polície pri ohlasovaní boja proti tretej vlne covidu a opatreniam proti manifestujúcim v Bratislave prišiel s politologickým objavom. Povedal, že to je dnes „pietny akt“, pietna udalosť. Skutočne, bola to pietna, smútočná, možno až dojímavá udalosť pri kladení kvetov a vencov, a to na pamätník, ktorý je hrobom nášho zosnulého, a tým sú udalosti 17. novembra. Sú už pochované, hlboko zakopané pod zeminou, ornicou a najmä hlušinou, hlušinou politického, myšlienkového a hodnotového vajatania. Zotrvačnosť káže oslavovať štátny sviatok. Politici vedia, že je to náplň ich práce, že sa dostanú do televízie a médií. Možno si ich ľudia všimnú.
Zuzana Čaputová doputovala z Prezidentského paláca k Bráne slobody aj so svojím partnerom. Podľa najčítanejších slovenských bulvárnych novín sa stal z neho už „oficiálny partner“ prezidentky. Sprevádza ju aj pri iných štátnických príležitostiach, asi väčšinou z pozadia. Minister R. Sulík pri obhajobe cesty svojej dcéry, špecialistky na „energetické právo“ do Dubaja prezradil, že je už zvyklosťou, slovenským obyčajom, aby si ústavní činitelia brali na zahraničné cesty osoby blízke im pokrvne aj srdcom či telom. Pani prezidentka si tak berie do lietadla na zahraničné cesty svojho partnera (klimatická konferencia v Glasgowe a i.). Máme to v protokole, notifikovalo sa to už zahraničným hlavám štátu, alebo sa to ponechá na ich diplomatické pozorovanie, na obyčaj, ktorá je vo vývoji?
Devín, 17. november 2021. Foto: Facebook
Prezidentka SR svoju návštevu na Devíne spojila aj s krátkym príhovorom, akoby rezumujúcim históriu. Niekoľko viet, ktoré prečítala z papiera, malo obsah nie dramatický, ale hororistický, hororizujúci výklad nášho vývoja z obdobia socializmu. Výklad prezidentky patrí do výučby „dejepravy“ pre princa a urodzených pánov z Troch orieškov pre Popolušku. Politológ E. Chmelár vo svojom statuse už kriticky poznamenal, že roky 1948 – 1989 neboli rokmi vlády totality, pretože v tomto období vládol u nás autoritatívny režim. A to je významný kvalitatívny a systémový rozdiel, mohla by to poznať aj prezidentka SR, určite jej experti, ktorí jej pripravujú prejavy v paláci na Hodžovom námestí. Inými slovami, v príhovore prekrútila pravdu, falšovala ju. I keď platí, že nevedomosť prezidentky hriech nečiní, ale platí imperatív, že neznalosť zákona, ako aj neznalosť historických pojmov a ich aplikácie ju neospravedlňuje.
Prezidentka tu ďalej hovorila o strašnom a krutom období, keď zatvárali a niekedy aj popravovali ľudí za iné názory a myslenie. Právnici vyštudovaní, aj právnici bez advokátskych skúšok nepravdu v tomto tvrdení nemusia vidieť. Ktovie, aká je teraz na týchto juristických fakultách úroveň, prečo sa bránia novelizácii zákona o vysokých školách, väčšej kontrole kvality? Istotne by takúto vetu o trestaní podľa zákonov nepovedal V. Havel. Vedel, že ho uznali vinného za jeho konanie, nie za myslenie. Napokon napísal aj dramatický útvar o tom, ako sa dohodol so svojím na neho dohliadajúcim pivovarníckym šéfom (sládkom), že bude pre neho o sebe písať kádrové posudky o svojom správaní, a to všetko po výkone svojho trestu. Sládek, alebo pivovarník ich odovzdával na príslušný súd, ktorý uložil V. Havlovi podmienečný trest, nemusel ich písať on. A V. Havel sa mohol venovať písaniu svojich filozofických a politologických esejí či opusov. A úspešne vytvárať sieť svojich spolupracovníkov pre eróziu systému a pripravovať sily na úder proti režimu. Režim mu takto vytvoril podmienky na slobodné myslenie a konanie, a to proti panujúcej vláde a režimu. A netrestal ho za to.
Pani prezidentka sa pri výpočte pozitív našej súčasnosti akosi pozabudla a temer si protirečila. Povedala, v súlade s pravdou, že ľudia sú dnes nespokojní! A uviedla aj prečo. A to preto, lebo „nemajú dôstojný život“. Právo na dôstojný život je jedným z prvých ustanovení našej ústavy (čl. 19), aj Listiny základných práv a slobôd, ktorej iniciátorom v roku 1991 bol V. Havel ako prezident ČSFR. Len ak má osoba podmienky na dôstojný život, môže využiť aj všetky ďalšie základné občianske (politické) práva. Teda tie, ktoré ako výdobytky nežnej vypočítala hlava štátu. V prípade, že človek nemá podmienky na dôstojný život, sú všetky ostatné základné práva iba zdanlivé, fiktívne. A takým je aj volebné právo, petičné právo, právo na zhromažďovanie, právo spolčovacie ako základné občianske a politické práva, ktoré ako príklad slobody u nás zreprodukovala pri Bráne slobody hlava štátu.
Splnené podmienky, kritériá na dôstojný život nejestvujú v prípade občanov, ktorí sú u nás bezdomovcami (asi 40 tisíc) a ďalej ľudí, ktorí žijú pod hranicou biedy. Na Slovensku žilo v roku 2020 pod hranicou príjmovej chudoby viac ako 600 tisíc osôb. Nerealizovateľným právom sa ukázalo aj právo na referendum. Vzťahuje sa to menovite na tých 600 tisíc občanov, ktorí sa podpísali pod petíciu za predčasné voľby. Základné politické právo bolo týmto signatárom a ďalším občanom – odopreté. A to pre vysoko učené (fiškálsko nezrozumiteľné) zdôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR, vytvorené zo zrejmého provládneho pohľadu, pri obídení prioritnej zásady – suverenity ľudu, jeho práva voliť aj odvolať poslanca, aj poslanecký zbor. Potvrdilo sa, že slovenský právny poriadok sa stal nezrozumiteľný a nedostupný, nepoužiteľný pre občana aj s maturitným aj vysokoškolským vzdelaním, teda nielen elementárne školeného. Na veľkú väčšinu záležitostí treba, aby si občan obstaral a platil advokáta. Aj títo služobníci spravodlivosti sa musia špecializovať na užšie odvetvia práva. Reálne, skutočné právo na využitie ich základných – politických, resp. občianskych práv, nemá ani temer tretina občanov Slovenska, ktorí žijú v biede a v chudobe.
Zaznamenali sme, že už desiati Slováci vstúpili do klubu milionárov. Pod hranicou chudoby je však spomínaných viac ako 600 tisíc občanov. Dôsledkom tejto sociálnej situácie je nezáujem občanov o politické dianie, zanevrenie naň. Na voľbách do parlamentu sa nezúčastňuje od 40 do 60 % oprávnených voličov. Načo prísť a hlasovať? Aj tak si politici, či páni urodzení, urobia, čo chcú. Voľby ako sviatok demokracie patria už do minulosti, medzi prostonárodné povesti. Využitie volebného práva je primárne determinované zabezpečením práva na dôstojný život, realizáciou sociálnych a hospodárskych práv.
Aký význam, aké posolstvo dnes prináša, akú výzvu znamená pre dnešné Slovensko, tridsaťdva rokov po nežnom prevrate a akú energiu vyžaruje dnes Brána slobody na Devíne? Symbolizuje porevolučné právo Slovákov na slobodu sťahovať sa, odchádzať na bohatý Západ? Získali sme právo odchádzať, tentoraz bez úteku cez drôtené ploty (ako v 50. rokoch) alebo útekom (nevrátením) sa zo zájazdového autobusu československej cestovnej kancelárie pri zastavení v cudzine, alebo odchodu z pobytu v Juhoslávii na základe devízovej doložky, ako to bolo do roku 1989. Nie je to však už politická emigrácia. Je to chlebové vysťahovalectvo ako za Uhorska alebo predmníchovskej ČSR. Krvácame na tento proces. V posolstve o stave republiky to povedala prezidentka týmito slovami: „Nemôžeme prehliadať život rozdelených rodín, v ktorých sú matky alebo otcovia nútení cestovať za prácou do zahraničia opúšťajúc svoje deti, pretože si nevedia doma nájsť prácu, ktorá by ich dôstojne uživila.“ Do tejto podoby sa vyvŕbilo revolúciou nadobudnuté právo voľného pohybu cez hranice. Spustila sa teraz na nich železná opona slobodných vysťahovalcov, žijúcich v ďalekej a studenej cudzine.
Záver
Čo sa stalo s odkazom, posolstvom nežnej revolúcie, ako prebieha jeho realizácia?
„Pravdoláskari“ odštartovali revolúciu uvedením národa do omylu, a to pripraveným podvodom. Pravdu a lásku čoskoro nahradili divokou privatizáciou a sociálnym darwinizmom. Pohyb k lepšiemu a spravodlivejšiemu svetu, teda revolúciu, vymenili za reštauráciu, reštitúciu, za návrat k spoločenským a politickým pomerom, ktoré už raz stroskotali a ocitli sa v prepadlisku dejín. Teraz to boli pomery s vraždami, odrezanými hlavami, ľudskými telami rozloženými v sudoch s kyselinou, či zožratými mäsožravými sviňami. Prvým zákonom prijatým po nadobudnutí moci nadviazali na právny poriadok socializmu, ale dnes ho zákonom vyhlasujú za zločinný systém. Vystatovali sa, že zavedú právny štát, rovnosť všetkých občanov pred zákonom. Vytvorili však právny poriadok, ktorý je evidentne nerovným, až priamo krivým meradlom pre nerovnakých ľudí, od desiatky milionárov po 600 tisíc úplne chudobných. Prijali Listinu základných práv, ratifikovali medzinárodné pakty o ľudských právach. Systém však nie je schopný pozdvihnúť biednych, najmä bezdomovcov, na úroveň dôstojného života. Pre našich spoluobčanov žijúcich pod hranicou príjmovej chudoby a v biede robí zdanlivými, nereálnymi až fiktívnymi všetky hlavy, kapitoly, deklarácie, pakty o ľudských a politických právach. Aj tí, ktorí ich môžu využiť, žijú pod manipuláciou politických marketérov. Sloboda ľudí v zamestnaneckom pomere spočíva dnes skutočne v slobodnej voľbe. Konkrétne v možnosti voľby, výberu medzi minimálnou mzdou a prepustením z práce. Taká je dnes sloboda a láska, ktorú sme si sľúbili, ktorú nám sľúbili.
Busta V. Havla, nesená v týchto dňoch davom po Prahe, to je už modla a jej vzývanie je už modlárstvom, relígiou obdobia pohanstva, neoliberálneho kapitalizmu. Revolúcia s prívlastkom nežná už odumrela, exitovala, je mŕtva. Treba jej vystaviť úmrtný list a pamätník s epitafom R. I. P. (Requiescat In Pace) ,v preklade Odpočívaj v pokoji. A svetlo večné nech svieti na cestu tým, ktorí sa usilujú o nový, spravodlivý svet.
Úvodné foto: Detail k plagátu Medzinárodného dňa študentsva…
