Prší a tak namiesto lovenia televíznych obrazov či prejavov o výročí 8. či 9. mája kde ako, si píšem drobné poznámky, súhrn, záchytné body pamäti. Prvé sa týkajú suseda na Záhorí. Udržuje pamäť na svokra, bol súčasťou Druhej paradesantnej brigády. Necelé dve tisícovky slovenských vojakov v ukrajinskej stepi Melitopoľa /druhé najväčšie mesto Záporožskej oblasti, kde sa aj dnes bojuje/ prešli k Červenej armáde. Tvrdý úspešný paravýcvik, mali len jedného mŕtveho. Aj tak z nich urobili napokon pešiakov. Na pomoc SNP ich letecky prepravovali v zlom počasí z Poľska ponad Tatry na Tri duby. Sedemnásť havárií, 68 mŕtvych. Spomienky na to všetko podal šéflekár Druhej paradesantnej pplk. MUDr. Alexander Rehák – a v nich sa susedov svokor spomína, ako šikovne si vedel poradiť a po ústupe do hôr dokázal vo vedre navariť pre celú zemľanku. Aj vtedy, keď po zničujúcom výstupe na Kozí chrbát im niektorí naši vojaci vypomohli konským mäsom z uhynutých koní. Rodina uchováva o. i. aj spomienky lekára, vylovili ich na www.szpb.sk, lebo výstavka osobných vecí a vyznamenaní v miestnej škole po roku 1989 zanikla a rodine, ktorá sa o tom nedozvedela, sa niektoré veci už nevrátili.
Pamätník na Štrbskom plese.
Ústup do hôr, výstup na Kozí chrbát 28. októbra zavčas ráno ako aj tragický výstup na Chabenec bol jedinou záchranou, bol to boj s bielou smrťou, no ani jeden príslušník nezahodil svoju zbraň. Brigáda má pamätník na druhej strane hrebeňa Nízkych Tatier, pri Krpáčove neďaleko Hornej Lehoty. Jej príslušníci sa nezmierili s výhradami voči sebe a tomu, že ich napokon ani ako pešiakov nezaradili po skončení vojny ani do slávnostnej prehliadky v Prahe.
Pozoruhodné osobné spomienky šéflekára vyšli v auguste 2003, nechceli a ani nemôžu konkurovať historickým prácam, ale cieľom bolo uverejniť osobné spomienky „na boj so smrťou, ktorý by azda ani režisér hororových filmov nevedel zobraziť“. Šéflekár Rehák sa domnieva, že v povojnových časoch brigáda a jej príslušníci „sa netešili priazni aj preto, že nečelili len nemeckej presile, ale aj nezmyselným rozkazom partizánskeho velenia“. Čakal s tou výpoveďou do roku 2003.
Na druhej strane horského hrebeňa
V Hornej Lehote som zle ohlásený nenatrafil na nikoho na miestnej evanjelickej fare. V dedine ma považovali skôr za niekoho, kto v pôvabnom prostredí Nízkych Tatier hľadá nehnuteľnosť – ponuka tu je. Ja som však chcel len od miestneho kňaza či člena spoločenstva vedieť, či a ako a na čo sa udržuje alebo je ešte živá tradícia spomienok na vojnové a povstalecké časy, zvedavosť mi nedá nevedieť, ako evanjelický kňaz zachránil a aj na vlastnom chrbte cez tú bielu smrť preniesol jeden život – život muža s menom Gustáv Husák. Musím sa tam vrátiť v nejakom čase, keď s mojou bratislavskou poznávacou značkou a „čudným“ záujmom budem všedný.
No do Hornej Lehoty sa vrátim aj preto, aby som zašiel zasa na tamojší cmiter, hneď skraja, hore svahom, pod mohutnými lipami je hrob jedného z najcitovanejších slovenských mužov – teda aspoň pokiaľ ide o dve slová výzvy – Mor ho!
So sebou budem zasa mať pôvodne otcov „Výbor zo spevov Sama Chalupku štvrté vydanie čítania študujúcej mládeže z roku 1936 vydanej Maticou slovenskou“. Stálo vtedy 3,60 Kč.
Pod tými lipami si môžete prečítať slogan básnika a kňaza z 19. storočia Pravde žil som, krivdu bil som – verne národ svoj ľúbil som.
Je to na hrobe v popredí, za ním je hrob rodičov, otec Adam bol takisto evanjelickým kňazom v Hornej Lehote ako aj syn Samo, ktorý sa v tamojšej evanjelickej fare narodil. Ak bude znovu slnečný deň a veľkolepo rozkvitnuté lipy ako vlani v prepotrebnej samote je to tu ako stvorené na prepotrebné zamyslenie.
Traja generáli
Na spiatočnej ceste treba odbočiť do Pohronského Bukovca. Nijaká tabuľa neoznačuje, že je tam nejaká historická pozoruhodnosť. Cesta je taká úzka, že na niekoľkých miestach museli rozšíriť krajnicu, pomohlo mi to vyhnúť sa poludňajšiemu autobusu do Bystrice. Pohronský Bukovec má ledva viac ako sto obyvateľov, hneď ste nápadný, krčma sa nevypláca pre tých pár štamgastov otvoriť ani po nedeľnej omši. Manželský pár ma varuje, hore k obnoveným partizánskym bunkrom s nízkym podvozkom škodovky to nepôjde, treba ísť peši. Ochotne sa podelia o príbeh niekoľko tonového kameňa – osadili ho pred niekoľkými rokmi na pamäť naproti domu, kde zajali dvoch generálov Viesta a Goliana. Tretí generál, brigádny, Karol Pekník má pamätnú tabuľu vyššie.
Dodnes stojí dom kde zajali dvoch generálov, o ktorých nevieme, kde ich zavraždili. Je to prvý a najparádnejší dom v dedine, dva vysoké kmene akoby totemy označujú vchod. Uprostred dediny je podrobná nástenka.
Keby generáli išli do kopca, do tých bunkrov, tak by ich Nemci možno vôbec nedolapili. Aspoň si to myslel Ľudovít Andil, člen jednotky vysokoškolákov ktorá ich mala chrániť. Kvôli nemu, kvôli Andilovi, niekdajšiemu kolegovi, som šiel zaniesť k onému balvanu aj kus kameňa v jeho mene. Keď ich Nemci pochytali tam, kde sa cesta z Bukovca napájala na hlavnú, dvaja z nich, čo ho eskortovali, sa dohadovali: odvedieme ho hore doprava, alebo dolu doľava. Boli to Rakúšania, hovorili si medzi sebou, pozri aké pekné zlaté hodinky má, už ich dlho nebude potrebovať. Ľudovít im ich vzápätí ponúkol a bolo zrejmé, že všetko rozumel, že vie nemecky a tak Rakúšania ho odšikovali dolu, k Bystrici, a ďalej do Sliača, kde mu oné hodinky pomohli vytratiť sa. Nedožil sa tohtoročných 101 rokov, vlani pri storočnici minister obrany v ďakovnom liste ocenil jeho „odvahu, statočnosť a morálne a ľudské postoje v časoch druhej svetovej vojny“. A tento rok mal na rakve slovenskú zástavu, pri rakve čestnú stráž a poslednú rozlúčku s vojenskými poctami.
Aj do Bukovca sa budem možno vracať. S vyšším podvozkom.
A znovu zabočím hore, doprava, tam kam Andila neviedli. K Vápenke v Nemeckej. K pôsobivému Pamätníku obetiam fašizmu šahianskej rodáčky Kláry Pataky. Je tu od roku 1959. Tam, vo Vápenke je zasa mimoriadne faktograficky bohaté múzeum svedectiev krvavín, čo sa odohrali s tisíckami ľudí a stovkami dedín a desiatkami miest. Tu barbarsky zavraždili aj rodičov popredného spisovateľa a dramatika Petra Karvaša, a buď tu alebo v Hiadelskom sedle aj jeho strýka, architekta, autora Justičného paláca v Bratislave a spoluautora budovy na Štefánikovej. Tej, kde desiatky rokov sídlil Zväz slovenských spisovateľov. Premleli sa tam za ten čas stovky literátov. Len nemnohí vedeli o osudoch budovy a rodiny architekta. A nikto o tom nepísal.
Foto: Autor
