Povolebná výmena vlády a jej štátnych tajomníkov zaznamenala prvé pozitívum: Braňo Ondruš sa po rokoch ako autor vrátil na stránky Slova. Rád by som doplnil jeho článok: Koľko je v Bratislave pamätníkov osloboditeľom?
Dosiaľ som nepočul o priamej účasti vojakov Rumunskej kráľovskej armády na oslobodzovaní nášho hlavného mesta. Jej druhý tankový pluk sa podieľal v rámci 2. ukrajinského frontu Červenej armády maršala Rodiona Jakovleviča Malinovského na bratislavsko-brnianskej operácii. No pokiaľ viem, po úspešných operáciách na strednom Slovensku (Brezno, Banská Bystrica, Martin a Zvolen, kde majú ústredný cintorín s vyše desaťtisíc pochovanými vojakmi) sa skôr prebíjali severom západného Slovenska.
Rumuni nechýbali pri oslobodzovaní Trenčianskych Teplíc, Piešťan, Dubnice nad Váhom a viacerých miest na Morave. Celkovo ich na území Československa bojovalo okolo 240-tisíc (Američanov 150-tisíc), z nich 11-tisíc zahynulo.
Bratislavčania vítajú červenoarmejcov na Šafárikovom námestí.
Regulovčíčka v apríli 1945 usmerňuje dopravu na Kamennom námestí.
Na Slavíne sú padlí z viacerých okresov
Na území Bratislavy bolo po skončení bojov začiatkom apríla 1945 pochovaných 742 sovietskych vojakov a dôstojníkov. Napochytro sa vytvorilo niekoľko priestorov pre padlých. V strede mesta boli akési cintoríniky, napríklad pred Grasalkovičovým palácom, kde je teraz taký kváziparčík. Dnes nám ho pripomína pomníček z tmavej žuly od akademického sochára Rudolfa Šipkovského.
Historická fotografia poľného cintorína pred Grasalkovičovým palácom z roku 1945.
Pomníček na Hodžovom námestí pred Grasalkovičovým, dnes Prezidentským
palácom pripomína, že tam boli pochovaní červenoarmejci.
Podobný nájdeme pred Blumentálskym kostolom na Floriánskom, predtým Sovietskom námestí (susedné Americké námestie za socializmu nepremenovali), kde bolo 40 až hrobov padlých červenoarmejcov. Dočasne padlých pochovali aj na už zlikvidovanom cintoríne pri Račianskom mýte, kde kedysi stála socha milicionára. Blízkosť týchto troch provizórnych vojenských cintorínov nebola náhodná. V tejto štvrti sa zvádzali tuhé boje o každú ulicu a dom.
Krížna a susedná Záhradnícka ulica patrili medzi najzničenejšie na východných predmestiach. Tadiaľ viedol hlavný úder sovietskych jednotiek. Môj otec, vtedy študent právnickej fakulty, spomínal, že si tam aj s ďalšími spolužiakmi prenajali izbu. V apríli 1945 však nebol v Bratislave. Ako partizán prešiel z Magurky cez Prašivú na oslobodené Horehronie a do Košíc. Dobre urobil, keď sa vrátil do Bratislavy, z domu, v ktorom býval, zostali iba ruiny. Najviac mu bolo ľúto za písacím stolom.
Telá padlých červenoarmejcov dočasne uložili do zeme aj na cintoríne v Slávičom údolí. Tam nájdeme v tzv. VIP-zóne pomník – kváder z červenkastého pieskovca a travertínu z roku 1961 s textom: „Česť a sláva sovietskym hrdinom padlým za slobodu našej vlasti 4. IV. 1945.“
Autormi sú sochár Štefan Belohradský a architekt Jozef Lacko. Keď sa koncom 50. rokov budoval Slavín, telesné pozostatky našich osloboditeľov postupne prenášali na návršie nad mestom, ktoré pôvodne nieslo názov v prešporskej nemčine Hymelperti, Nebeský štít.
A kde sa zrazu vzalo číslo 6 845? Nešlo iba o hrdinov, ktorí bojovali priamo v Bratislave, ale aj v iných oblastiach západného Slovenska. Na prelome 50. a 60. rokov sa sústreďovali telá padlých na veľkých vojenských cintorínoch od Svidníka (vyše 9-tisíc pochovaných) až po Žilinu-Bôrik (1 786). V niektorých (v Michalovciach a vo Zvolene) svoj posledný sen sníva viac než 17-tisíc mužov i žien.
Cintorín sovietskych vojakov, ktorí padli v bojoch na severnom Slovensku, Žilina – Bôrik.
Renovovaný vojenský cintorín Červenej armády blízko centra Štúrova.
Od Bratislavy je najbližší pekne zrenovovaný cintorín v Štúrove, kde uložili telá takmer 5 400 červenoarmejcov, ktorí padli v prvej fáze bratislavsko-brnianskej operácie, osobitne na dolnom toku Hronu. Po oslobodení hlavného mesta vojská 2. ukrajinského frontu pokračovali v bojoch smerom na Brno i Dolné Rakúsko. Napríklad v Hustopečoch je v masových hroboch a v stovke jednotlivých 1 882 sovietskych vojakov, ešte aj v roku 2014 k nim pribudli ďalší, ktorých pozostatky dodatočne objavili na južnej Morave.
Skončili sme so schizofréniou
Pokiaľ ide o pomníky späté s oslobodením Bratislavy, najznámejšia je Národná kultúrna pamiatka – vojenský cintorín na Slavíne. Bratislavčania iste poznajú aj alegorickú sochu Víťazstva z roku 1946 od sochára Jozefa Kostku a architekta Milana Škorupu v parčíku pred Redutou. Ide o ženskú postavu v dramatickom geste, vztýčenú na sokli z červenej švédskej žuly.
Pohľad na sochu Víťazstva v parčíku pred Redutou krátko po pietnom
akte 4. apríla 2019.
Niekedy začiatkom 90. rokoch skrslo v hlavách mestských konšelov, že sa 4. apríla nebudú terigať s vencami na Slavín, ale len na Námestie Eugena Suchoňa. Neskôr sa k nim pridávali zástupcovia diplomatických misií. My odbojári sme sa zúčastňovali na pietnych aktoch tam aj tam. V januári 2020 sme sa však po širšej diskusii v základných organizáciách uzniesli na pléne Oblastného výboru SZPB, že s touto schizofréniou skončíme.
Oficiálne teda budeme chodiť 4. apríla (podobne ako 8. či 9. mája) tam, kde sú naši osloboditelia pochovaní, a nie k bronzovej soche, hoci proti jej umeleckej hodnote nič nemáme. Dohodovali sme spoločnú organizáciu osláv s Veľvyslanectvom Ruskej federácie. Prišla však do toho pandémia, tak sme boli s tajomníkom ÚR SZPB Viliamom Longauerom v mene všetkých našich členov s vencom na Slavíne iba vo dvojici.
Minister zahraničných vecí Ruskej Federácie Sergej Lavrov 4. apríla 2015 vyznamenáva
na Slavíne veteránov druhej svetovej vojny.
Autor článku, vpravo, s tajomníkom Ústrednej rady SZPB
Viliamom Longauerom na Slavíne 3. apríla 2020.
Inak pre presnosť, pomník v lesoch nad Račou, pri ktorom sa koncom 80. rokov ujal zľudovelý názov Malý Slavín, je venovaný dvom sovietskym vojakov – Ivanovi Gorjonovovi a Nikolajovi Finuškinovi. Zahynuli na týchto miestach práve 4. apríla 1945 a spolubojovníci ich tam pochovali. Asi po pätnástich rokoch ich telá takisto preniesli na „veľký“ Slavín. Mená oboch som našiel na nových tabuliach z lešteného kameňa umiestnených na dolnej plošine v areáli tohto pamätníka.
Nové tabule s menami pochovaných červenoarmejcov na dolnej terase areálu Slavín.
Braňo Ondruš pri prejave na Malom Slavíne 20. mája 2014, vľavo veľvyslanci Ruska a Bieloruska s Milanom Ftáčnikom, vpravo predseda Klubu Nového slova Jozef Lysý.
To však neznamená, že by sme sa vzdali tradície Klubu Nového slova a SZPB. Tento rok sme plánovali 28. ročník Pochodu na Malý Slavín pôvodne na 16. mája. Nový termín dohodneme po skončení epidémie koronavírsu.
Ďalší pomník z bieleho mramoru v tvare zrazeného ihlanu, ktorý znázorňuje loď s plachtami, odhalili na Vajanskom nábreží pri osobnom prístavisku 3. apríla 1970. Jeho autormi sú sochár Juraj Hovorka a architekt Štefan Svetko.
Slúži ako pamiatka príslušníkom sovietskej Dunajskej flotile, ktorí sa významnou mierou podieľali na bojoch o Bratislavu aj v súvislosti s tým, že Nemci vyhodili 2. apríla 1945 jediný most cez Dunaj do povetria. Okrem iného zabezpečovali spojenie s odrezanou Petržalkou, ktorá sa po šesť a pol roku nemeckého záboru opäť stala súčasťou Československa.
Po oslobodení Bratislavy mala flotila veliteľské stanoviská na Martanovičovej a Mudroňovej ulici. Tam sa zachoval originálny pomník tvoriaci text z veľkých písmen z roku 1962 (autori sochár Bohumil Bohunický a architekt E. Schiller). Napriek tomu, že tzv. Dvořákovu vilu nedávno renovovali. Jej terajším majiteľom patrí poďakovanie. Nie všetci sa tak zachovali.
Nápis na Mudroňovej ulici, kde sídlilo veliteľstvo Dunajskej flotily.
Prechádzka po dunajskej promenáde
Keď sme už na dunajskej promenáde, zastavme sa v parčíku pred Slovenským národným múzeom, zbombardovaným 16. júna 1944 spolu s Apollkou americkým letectvom. Žiaľ, mnoho cenných zbierok sa tým zničilo. Braňo Ondruš spomína pomník bulharských partizánov. Autorom bronzového súsošia dvoch ozbrojených mužov v nadživotnej veľkosti z roku 1949 je český sochár a medailér František David. Na sokli z granitu si môžeme prečítať verš básnika a revolucionára Christa Boteva: „Kto padne v boji za slobodu, nezomiera.“
Pomník venovaný bulharským partizánom v parčíku na Vajanskom nábreží.
Do Slovenského národného povstania sa totiž zapojili aj bulharskí študenti, ktorí prišli študovať do Bratislavy po násilnom zatvorení vysokých škôl v protektoráte Böhmen und Mähren. Na území našej vlasti ich v bojoch zahynulo 38, zväčša na Pohroní.
Na Nábreží Ludvíka Svobodu (tento názov sa zachoval, hoci periodicky sa v médiách objavujú výpady proti tomuto veliteľovi Čs. armádneho zboru, neskôr prezidentovi ČSSR) pri Moste SNP v miestach, kde po zničení spomínaného mosta postavili Sovieti už 5. apríla 1945 pontónový most, nájdeme pomníček s bronzovou tabuľou. Pripomína, že tadiaľto prešla časť sovietskych vojsk z Petržalky na ľavý breh Dunaja a pokračovala v útoku na Devínsku Novú Ves. Autorkou je akademická sochárka Edita Maxonová-Čierniková.
Druhý dočasný – pilótový most, o ktorý sa tiež zaslúžili ženijné jednotky Červenej armády, slávnostne uvoľnili do užívania verejnosti 28. apríla. Nachádzal sa pri vtedajšom Múzeu hygieny v zachovanej polovici pôvodných vodných kasární, kde dnes sídli Slovenská národná galéria.
V roku 1960 tam na kamennom zábradlí a na protiľahlom brehu na Tyršovom nábreží odhalili rovnaké pamätné bronzové tabule, taktiež od E. Maxonovej-Čiernikovej. Ten na bratislavskej strane už dávno zmizol, ten na petržalskej dajaký vandal poškodil. Roku 2006 zvyšky tabule odstránili. Zostal tam iba granitový podstavec.
Nemci začiatkom apríla 1945 zničili jediný most cez Dunaj v Bratislave.
Pontónový most pod Bratislavským hradom postavený sovietskymi vojakmi už
5. apríla 1945 a…
… a druhý, pilótový most pred dnešnou SNG Sovieti odovzdali verejnosti 28. apríla
1945.
Podobný osud čakal aj dve dvojice bronzových tabúľ (v slovenskom a ruskom texte) osadených na oboch koncoch niekdajšieho Mosta Červenej armády, Teraz tam stojí, sčasti na pylónoch ešte z čias habsburskej monarchie, v našom veľkomeste najnovší – Starý most. Ktorýsi zberač farebných kovov ich ukradol ešte pred rozobratím pôvodnej mostnej konštrukcie. Jednu z tabúľ objavili v zberných surovinách a nálezcovia ju odovzdali vtedajšiemu premiérovi.
Robert Fico ju ukázal počas pietneho aktu na Slavíne 9. mája 2017 a vyzval tam prítomného primátora, aby jej zabezpečil dôstojné umiestnenie. Ivo Nesrovnal verejne vyhlásil, že sa tabuľa stane súčasťou projektovaného pomníka pripomínajúceho dejiny tohto dopravného diela počnúc cisárom Františkom Jozefom, ktorý sa zúčastnil na slávnostnom otvorení 31. decembra 1890 a prepožičal mu svoje meno. V tejto fáze tento prísľub zamrzol, ani za súčasného pontifikátu Matúša Vallu sa nič nezmenilo. Ak som dobre informovaný, tabuľu má naďalej vo svojej kancelárii na Súmračnej ulici predseda Smeru.
Na tabuliach v slovenčine, ktoré zrenovovali roku 1977, mal byť nápis: „Most bol zrútený nemeckými fašistami roku 1945. Obnovený bol na rozkaz maršala Sovietskeho zväzu Koneva technickými jednotkami Červenej armády za spolupráce priemyselných podnikov Československej republiky. Začiatok sept. 1945. Dokončenie jan. 1946.“ Mal byť iba dočasný, v skutočnosti slúžil takmer sedem desaťročí.
(Pokračovanie)
Foto: Martin Krno a jeho archív
