Kto nesie vinu za rusko-ukrajinský konflikt?

Väčšine čitateľov sa asi môže zdať hľadanie odpovede na vinu za príliš predčasné, pretože vojenský konflikt sa neskončil a jeho výsledky budú silne závisieť od toho, kto zvíťazí a kto prinúti toho druhého, aby nevýhodné mierové podmienky podpísal. Podpísaním mierovej zmluvy sa totiž legitimizujú záujmy víťaza a zmluva sa stáva zákonom. Vinník i víťaz si podajú ruky (alebo iba zatnú zuby) a otázka viny sa stáva nezmyselným hľadaním, ktoré bude zaujímať iba historikov.
Zdá sa, že problém vinníka je zaujímavý vždy iba na začiatku konfliktu a jeho zmysel je spravidla mobilizačný pre obe strany, pretože každá strana je presvedčená, že z pohľadu jej záujmov a cieľov má pravdu a spravodlivosť je na jej strane.
Zámerom mojej úvahy je ukázať, že každá strana by mala stokrát zvážiť svoje ciele a najmä prípadné následky vojnového konfliktu a nestavať všetko iba na chvále svojich zbraní.

Som presvedčený, že toto sa nestalo pri rozhodovaní o rusko-ukrajinskom konflikte, resp. pri americkom posudzovaní bezpečnostných záruk, ktoré požadovala ruská strana.
Hľadanie vinníka pri začatí alebo v priebehu vojenského konfliktu nie je však ľahké, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať. Pri posudzovaní tohto problému akoby nás viedla nejaká vnútorná logika nášho myslenia, ktorá požaduje, že jeden z účastníkov konfliktu je v práve a že iba on je ten dobrý a ten druhý je automaticky zlý a trestne stíhateľný.
Na túto logiku sme si už zvykli a osvojili si ju obe strany. Reálne je však situácia oveľa zložitejšia a motívy jednej i druhej strany môžu mať aj racionálne jadro a obe môžu z pohľadu ich záujmov byť aj v práve.
Prílišná obhajoba jednej strany konfliktu a zdôrazňovanie jej oprávnenosti a spravodlivosti je v zásade fúkaním do ohňa vojnového sporu. Obe strany však majú spravidla maslo na hlave, keď sa rozhodli pre riešenie sporu krvavými prostriedkami. Boli snáď posledné vojny vo Vietname, v Iraku, Afganistane spravodlivé? Boli USA pozvané týmito suverénnymi krajinami?
Rusko ako definovaný nepriateľ Západu číslo dva je vystavené v posledných desiatich rokoch obviňovaniu z porušovania ľudských práv, z fyzickej likvidácie svojich oponentov, z napomáhania terorizmu… a mnohých ďalších hriechov, ktoré môžu byť skutočné, ale aj domnelé.
Tlak na Rusko sa však neustále zvyšoval a svoj vrchol dosiahol jeho vojenskou intervenciou na Ukrajine vo februári tohto roku.
Na prvý pohľad sa zdá, že táto agresia potvrdila všetky doterajšie obvinenia, že Rusko nepatrí do nášho civilizovaného okruhu a treba, aby sme ho prinútili k zmenám, alebo aby sme ho zničili!
Vstup ruských vojsk na Ukrajinu však iba uľahčil kolektívnemu Západu v usvedčovaní Ruska, pretože už nebolo potrebné zaoberať sa ruskými disidentmi a porušovaním ich ľudských práv.
Ruský vstup na územie suverénnej Ukrajiny s jasným cieľom zmeniť kyjevský režim podľa kolektívneho Západu naplnil skutkovú podstatu agresie a je považovaný za pošliapanie medzinárodných zákonov, čím vlastne mu bol spravodlivo pridelený status vinníka.
Takýto prístup považujem za zjednodušený, pretože je zbavený histórie tohto konfliktu, ako ani neváži hodnotu záujmov všetkých zúčastnených strán, resp. ich cenu, ktorú zúčastnené strany budú musieť za svoje víťazstvo, resp. prehru, zaplatiť.
Rusko v decembri 2021 americkému prezidentovi zadefinovalo svoje politické požiadavky. Ich základom bolo ultimátum, aby Západ zastavil rozširovanie na východ k hraniciam Ruska. Požadoval rýchlu, jednoznačnú písomnú odpoveď k tejto požiadavke, nakoľko USA podľa neho ohrozujú jeho bezpečnostné záujmy. V prípade, že nebude mu vyhovené, je pripravené použiť na to aj vojenské prostriedky.
Západ sa Rusku nielenže vysmial, ale označil tieto požiadavky za prejav ruskej drzosti a arogancie.
Rusko po odmietnutí svojho ultimáta, ako aj po ochote Ukrajiny rozmiestniť americké rakety na ukrajinsko-ruských hraniciach, vojensky vstúpilo vo februári 2022 na Ukrajinu. Svoj vstup neoznačilo ako preventívnu vojnu, ale ako vojenskú operáciu, ktorej cieľom je denacifikovať a demilitarizovať Ukrajinu.
Kolektívny Západ na túto agresiu zareagoval tak, že vytvoril formáciu kolektívneho Západu, ktorá sa rozhodla finančne i dodávkami zbraní podporiť Ukrajinu, pretože bola narušená jej suverenita.
Za prípadné ukrajinské víťazstvo nad Ruskom jej bola prisľúbená účasť v EÚ i v NATO.
Kolektívny Západ roztočil vo svojich krajinách nevídanú špirálu vojenských nákladov a propagandisticky pripravil svojich občanov aj na prípadnú globálnu vojnu. Konkrétny rusko-ukrajinský konflikt je však sekundárny a jeho vyriešenie je možné iba porážkou Ukrajiny, alebo hospodárskym kolapsom Ruska.
Kolektívny Západ, aby podporil Ukrajinu, neobmedzil sa iba na jej finančnú a vojenskú pomoc, ale rozhodol aj o hospodárskych sankciách voči Rusku.
(Treba povedať, že Západ uvaľoval sankcie ešte pred vstupom ruských vojsk na Ukrajinu).
Kolektívny Západ na podporu Ukrajiny vynaložil už takmer sto miliárd eur, ktorých efekt je ešte predčasné hodnotiť. Táto suma je aj preňho záťaž, ktorá otriasa jeho systémom. Treba si totiž uvedomiť, že tieto zdroje bolo možné použiť iba na základe škrtov v zdravotníctve, školstve a v rôznych sociálnych programoch.
Tieto výdaje boli riadne schválené vládami a parlamentmi kolektívneho Západu, a preto sa nestali objektom kritiky mainstreamu, ani neboli bezprostredne kriticky posudzované vlastnými občanmi. Bola to iba politika…
Zlou správou pre kolektívny Západ je, že efekt sankcií voči Rusku sa nielenže nedostavil, ale s oveľa silnejšou energiou dopadol na krajiny kolektívneho Západu.
Zákaz nákupu energetických zdrojov z Ruska ako hlavného nástroja jeho hospodárskeho zničenia sa uberá úplne opačných smerom. Je to tým, že sa nedocenil fakt, že Rusko nie je len jadrová mocnosť, ale aj energetická a obe majú hrozivú potenciu, s ktorou treba rátať. A to bez ohľadu na to, či sa nám to páči, alebo nepáči.
Desaťnásobné zvýšenie cien energií na svetovom trhu a najmä na trhoch kolektívneho Západu je nielen zdrojom rastu inflácie, nástupom hospodárskej recesie, ale začína byť sprevádzané silnou nespokojnosťou vlastných občanov, ktorí toto zdraženie musia premietnuť do zníženia svojej vlastnej životnej úrovne. Tu vysoká politika končí a nastupujú otázky občanov na svoje politické elity.
Pasca, do ktorej malo padnúť Rusko, sa však zavrela na strane kolektívneho Západu. Ak bude chcieť udržať svoj doterajší politický kurz, bude musieť pritvrdiť voči svojim občanom, ktorí majú iný názor, a bude ich musieť považovať, ako hovorí jeden český minister, za ruských švábov, ktorí sú pod vplyvom ruskej propagandy.
„Nevalné“ vojenské úspechy ukrajinskej armády a zlé hospodárske vyhliadky pre celú krajinu pred nadchádzajúcou zimou oslabujú aj jednotu kolektívneho Západu, ktorý začína vnímať svoj hospodársky pokles a stratu konkurencieschopnosti na ázijských trhoch.
Najvážnejším dôsledkom ukrajinskej krízy sa však stáva nárast nespokojnosti občanov kolektívneho Západu. Táto nová situácia si bude vyžadovať zmenu doterajšieho prístupu USA k vojenskému konfliktu na Ukrajine a najmä k ruským bezpečnostným požiadavkám. Americká administratíva sa bude musieť rozhodnúť, či bude rokovať s Ruskom, alebo zvýši vojenskú pomoc Ukrajine, resp. bude zvažovať lokálne použitie jadrových zbraní v tomto konflikte. Konflikt na Ukrajine sa ešte neskončil, ale simulácia jeho prípadných výsledkov by nám mohla umožniť zodpovedať si otázku, kde sa stala chyba, ktorá ohrozuje dnes celý svet.
Zdá sa, že tak ako USA používajú Ukrajinu a jej armádu ako nástroj na presadenie svojich globálnych záujmov, tak aj Rusko plánuje použiť nespokojnosť občanov kolektívneho Západu pri presadzovaní svojej predstavy, keď určuje, ako a koľko majú byť americké rakety vzdialené od ruských hraníc.
V prípade prehry Ruska je situácia z pohľadu kolektívneho Západu jasná. Nastúpi rozdelenie Ruska na viacero štátov, a tým aj ukončenie jeho jadrovej i energetickej sily.
Je však pravdepodobné, že v existenčnom ohrození sa Rusko sa začne zaoberať otázkami lokálnej jadrovej vojny, čo by mohlo strhnúť svet do globálneho jadrového konfliktu.
V prípade prehry kyjevskej vlády budú musieť USA nájsť uspokojenie iba v rozpade EÚ a vo vytvorení novej rusofóbnej formácie „Drang nach Osten“.
Odpoveď na otázku, kto je, či kto bude vinný za tento vojnový konflikt, je asi zrejmé. Budú to všetci tí, ktorí sa odklonili od európskeho mieru a ktorí lačnia po krvi a území Ruska. Koniec mieru na európskom kontinente bude aj koncom EÚ.
Priatelia USA z ich úzkeho kruhu, t.j. Veľká Británia, Poľsko, Česká republika, Pobaltské krajiny, prípadne i Olaf Scholz by vedeli odpustiť USA ich neúspech na Ukrajine a urobiť tak bodku za EÚ, ktorej cieľom bolo zachovať mier v Európe.
Táto skupina sníva o porážke Ruska, vytvorení trojmoria, či o prenájme jadrových zbraní od USA…
Je zrejmé, že títo aktéri nepochopili zmysel vytvorenia EÚ ako garanta európskeho mieru, a preto ich treba ponechať vlastnému osudu a hádkam o tom, kedy Poľsku Nemecko zaplatí vojnové reparácie v hodnote 1 200 miliárd eur, a to po 70 rokoch od 2. svetovej vojny. Hotoví blázni a šialenci!
Ich nízke a feudálne predstavy o vlastnej sile založenej na nenávisti k Rusku môžu byť úspešné iba v rozložení EÚ a projektu európskeho mieru.
Za optimálny variant ako ukončiť rusko-ukrajinský konflikt a opätovne posilniť EÚ by mohlo byť, že občania kolektívneho Západu vstúpia do tejto krízy a budú požadovať svoje vlády, aby začali rokovať o ukončení tohto vojenského konfliktu.