V roku 2009 sa stal literárnou pozoruhodnosťou román Vasilija Aksionova Utajená vášeň. Bol to román o jeho druhoch, o slávnych menách ruskej a napokon svetovej literatúry v rokoch šesťdesiatych. Boli to Jevgenij Jevtušenko, Andrej Voznesenskij, Andrej Tarkovskij, Robert Roždestvenskij, Bulat Okudžava, Vladimír Vysockij, Ernst Neizvestnyj a iní.
Autor poskytol čitateľom obraz ako žili, v akých podmienkach, veď to bola doba svetoznámych škandálov – zákrokom proti umelcom, ktorých hlavnou postavou bol najmocnejší muž svetovej veľmoci, ZSSR N. S. Chruščov.
Kniha
Je to najmä literárne zaujímavé riešenie – keďže autora delili od šesťdesiatych rokov desaťročia, nenapísal memoáre. Napriek tomu opísal reálne skutočnosti tak, ako sa stali, a aby dal najavo, že ide o jeho spomienku, všetky hlavné postavy majú dešifrovateľne pozmenené mená. Je to literárne riešenie skúseného autora neurobiť z memoárov marmeládu, kde nemožno rozoznať, čo je ovocie. Nerozvaril životné príbehy svoje a svojich druhov a zároveň získal možnosť slobodne sa vyjadrovať. Nezovierala ho potreba chronologického poriadku a doslovnej presnosti citátov.
Práve táto, dá sa povedať literárna metóda, mu umožnila vyhnúť sa tomu druhu literárnych memoárov, ktoré ak aj neklamú, tak skresľujú. Keďže tie sovietske roky šesťdesiate boli aj súčasťou nášho života, osobitne keď sa pozrieme na silu prekladov z ruštiny a mohutnosť vtedajšej slovenskej rusistiky, je z mnohých, premnohých dôvodov škoda, že práve tento Aksionov román zostal u nás v závetrí pozornosti. Dá sa povedať, že obdobné dielo priameho účastníka literárneho života či už u nás alebo v českej literatúre, napriek tomu, aký zdvih šesťdesiate roky u nás znamenali, nemáme. Nikto nezvolil takýto literárny tvar.
Televízia
V roku 2016 podľa románu vytvoril Prvý kanál ruskej televízie trinásťdielny seriál pod rovnomenným názvom Utajená vášeň či Zatajovaná vášeň. Vysielali ho v októbri v najsledovanejších časoch. Z textu románu ako aj zo seriálu celkom zjavne robeného pre široké publikum aj vo farbách postsovietskej nostalgie, vyplýva, že ide o vášeň písania, o vášeň vypovedať. Vidíme príbehy básnikov, autorov pre nás aj vtedy nepredstaviteľnej slávy, známosti a autority. Je to príbeh zaujímavý aj sám o sebe, tým, že spočíva na realite, skutočných postavách, ktoré môžeme zreteľne rozoznať. To, samozrejme, robí seriál príťažlivým. Ukazuje totiž, i keď nie v historickej presnosti, umelecký a dnes by sme povedali občiansky vývoj umelcov vo vtedajšom ZSSR.
Pre nás je osobitne zaujímavé vidieť vzťah inteligencie v ZSSR k vtedajšiemu vývoju v Československu a k okupácii ČSSR. Vidíme, ako bezprostredná odozva v ten deň, 21. augusta 1968 vznikala Jevtušenkova slávna báseň Idú tanky po Prahe. V seriáli sa mihne nobelovec Pasternak s rukopisom Doktora Živaga (knihy vtedy preloženej do slovenčiny ako jediného jazyka v celom vtedajšom sovietskom bloku a v ruštine neprístupného, zakázaného diela), mihne sa Alexander Solženycin (ktorého rukopisy sa pašovali cez Slovensku na Západ) Josif Brodskij, neskorší nobelisti, aj u nás známa Marina Vlady.
Herci
Seriál ukázal nesmiernu silu, ba kvalitu ruských hercov svetovej úrovne. A silu, akú mala ruská poézia. Skvelá Čulpan Chamatová z divadla Sovremennik hrá poetku Bellu Achmadulinu s dlhými pasážami recitácie jej poézie. Scény sú umne prekladané dokumentárnymi zábermi z chýrneho Polytechnického múzea, kde sa v šesťdesiatych rokoch konali povestné recitály básnikov. Na Slovensku azda iba Robert Roth si môže primerane vychutnať Sergeja Bezrukova, ktorý hrá Vladimíra Vysockého – nielen spieva, ale aj hrá dodnes slávnu postavu Hamleta z predstavenia na Taganke. Bezrukov (ktorý bude mať v decembri osobitné predstavenia pre ruské publikum v Nemecku) nenapodobňuje. Bezrukov on je aj ako spevák a aj ako herec svojbytný, nie je imitátorom, nie je kópiou.
Foto: www.1tv.ru/aksenov/
Množstvo poézie, recitácií má svoj vrchol v spoločnom posedení, kde sa hodí do pľacu slovo a každý básnik, poetka za stolom povie svoju báseň. Vidíme nielen profesionalitu, zručnosť, ale aj silu ruskej poézie, silu ruského básnického slova po desaťročiach demonštrovaného novými generáciami ruských hercov.
Jedna vec je ako režisér Vlad Forman vytvoril atmosféru vtedajšej poststalinskej Moskvy s nemalou dávkou postsovietskej nostalgie, druhá vec je, ako sa zaskveli herci, ktorých vybral pre fyzickú podobnosť s originálmi skutočných historických postáv. S masívnou dávkou poézie, recitácií vedú diváka naprieč trinástimi dielmi seriálu ktorý prekypuje konfliktmi, neverami, sexom, alkoholom, posteľnými scénami, tajnou políciou, odpočúvaním, umením, politickými diskusiami, Chruščovovými výstupmi, obrazmi drastických sociálnych rozdielov vtedajšej spoločnosti a množstvom recitácií poézie. Všetko, s výnimkou scén na Kryme, v kulisách vždy mračnej, sivej či studenej zimnej Moskvy. Teda v meste, kde ešte stále žijú rodiny, dokonca partnerky tých, ktorých ukazuje seriál v pomyselnej i skutočnej nahote.
Samotný text románu V. Aksionova slovo Šesdesiate roky uvádza veľkým písmenom Š. Seriál plný drám a ruskej poézie ukazuje, prečo pri písaní autor používa veľké písmeno, aj keď bolo slovo uprostred vety.
