Miroslav Válek: Po písmenku a iné básne

 

„Na jeho želanie mali oni, jeho podriadení, urobiť všetko preto, aby sa režisér J. Jakubisko z krátkeho filmu vrátil do hraného, M. Lasica a J. Satinský nazad do činohry a televízie, on postrážil, aby dobrí herci aj po návrate z emigrácie mohli naďalej žiariť vo svojich divadlách, a rozhodol aj o založení Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie, v ktorom sa zamestnali aj kultúrne osobnosti, ktorým hrozilo, že pre existenčnú núdzu skončia pri motykách, a v Literárnom fonde a Literárnej agentúre spisovateľskí kolegovia v rovnakých situáciách…“
Ladislav Ballek: Miroslav Válek (v pisárovom dlhom zápise)

„Ako básnik žil vo svojom projektovaní sveta, ako politik sa rozhodoval podľa možností danej chvíle. Vo Válkovom prípade to však neboli dva vedľa seba žijúce svety. Jeho osobnostné ustrojenie ich spájalo tvorivosťou a bojovnosťou. Konal tak ako konal, nemohol inak, tým sa od nás odlišoval, bol sebou. Nezabúdajme, že osobnostné držanie nie je jednoduché, je to asi najťažšia úloha života. Áno, vyjadroval sa aj ironizujúco a cynicky. No až vtedy, keď narazil na stopu falošnosti a intrigovania. Neznášal podlosť a pokrytectvo.“
Emil Holečka: Miroslav Válek – vynálezca pohľadov a objaviteľ súvislostí

„Tento básnik jednoty, ktorá sa manifestuje i v jednotlivostiach, nie je len básnická individualita, je to básnik individualista. Toto slovo sa u nás dobre utajilo a zamrežilo. Lenže rovnicu sveta nemožno riešiť inak, iba skrz seba, aj keď pre mnohých alebo aj pre všetkých; pre veľkého lyrika niet inej možnosti iba skrz seba a pre seba. Básnik neindividualista je len zaslúžilý nositeľ básnických krpcov.“
Vladimír Mináč: Báseň ako nevyhnutnosť

„Mal by deväťdesiat rokov, a preto boli dnes až dve spomienky na neho. Na tej druhej Marek Maďarič: „Bol svoj medzi cudzími a cudzí medzi svojimi…“ Ale básnik milovaný všetkými, si myslím. Až na tých, čo na neho nikdy nedorástli!
Gabriela Rothmayerová: „Čudnyj čelovek“ Miroslav Válek

Po písmenku
 

Plakal by som, ale nemám za čím.
Myslel by som, nemám na koho.
Po písmenku si tú pieseň značím,
opíja ma ako alkohol.

Po písmenku, po písmenku ďalšie…
Ani toľkých v abecede niet,
Koľko zrád a podlosti a falše.
Nepozeraj, nie, nedívaj sa späť.

Medzi nami je už všetko jasné;
aj tá láska, aj tie rozchody.

Kameň, kameň zahodený do vody.

Smutná ranná električka

Smutná ranná električka
a ja v nej a ja v nej,
už ma vezú
ako v rakvi sklenenej.

Smutno zvonia pred nami
a za nami smutno zvonia
smutné zvonce v smutnom dni,
smutný sprievod pohrebný.

Vždy, keď idem takto k tebe,
vždy, keď idem takto k vám,
plačem ako na pohrebe.
Ľúto mi je vlastnej smrti.
Vždy sa niečo vo mne zrúti,
vždycky niečo pochovám.

Celé mesto je dnes smutné.
Smutné parky, smutná pláž.
A ja smútim preukrutne:

Chodím k tebe, keď ma voláš,
chodím, aj keď nevoláš.

Citliví

Zrkadlo aby bolo za chrbtom,
ruka v rukavici,
noha pod stolom.

Nedívajte sa.
To sú hrbatí,
s kratšou nohou,
s rukou, čo sa končí v zápästí.

Sedia, počúvajú.
Z rozhovoru, ktorý sa ich netýka,
zo slov, čo im nenáležia,
si každý vyberie to svoje,
napríklad:
… človek aby mal oči vzadu…
… žije na vysokej nohe…
… spočítaj si to na prstoch…

Ach, prečo sa celý svet dotýka toho, čo nás trápi?
Prečo musíme všade nosiť svoje viditeľné znamenia,
ale rovnaké
a ešte horšie znetvorenie ducha
je skryté pred každým?

Po smrti budete mať všetci krásny hrb.
 

Ohýbači železa

 Na ulici Vuka Karadžiča 
 na rohu 
 dvaja muži ohýbajú oceľové prúty. 
 Je to práca tak trochu básnická. 
 Železo jak verš sa vzpiera vôli človeka. 
 Ale verš za veršom, 
 verš za veršom, 
 a je z toho jedinečná báseň. 
 Nad všetky tie verše, 
 na tretie poschodie 
 sa nasťahuje modrooká pointa. 
 Bude hladkať svoje štyri steny: 
 Ako je to pevne postavené 
 a koľko len sily potrebuje taký múr. 

 Mať väčšie svaly, stal by som sa ohýbačom železa. 
 

Počasie

Padá dážď, pršia chryzantémy 
a ľudia oči div že nevyočia si. 
Zatlčú rakvu, svieca dohorí 
a sused susedovi hovorí: 
Nebohý, chudák, bol mi ako brat… 
A myslia si pritom: 
Tomu je už dobre, 
na toho neprší, 
ten je rád. 
Padá dážď, pršia chryzantémy, 
ľudia oči div že nevyočia si. 

A ty, básnik, nemáš iné témy? 
Čo by ste chceli v takom počasí!