Pozvánka na výstavu v refektári Nemocnice Milosrdní bratia v Bratislave. Docent, akademický maliar Stanislav Harangozó v nej predstavuje svoje sakrálne motívy a nevšedné pohľady na nami dnes nie vždy vnímané duchovno. V historickom priestore z konca 17. storočia sa posolstvo jeho obrazov znásobuje.
Príhovor Mons. Tibora Hajdu na otvorení výstavy
Svetlo nie je privátna záležitosť. Aspoň nie to, o ktoré nám ide. Nedá sa vlastniť ani vyjadriť v peniazoch. Mať ho márnená všetko ostatné, len nie vlastnícky vzťah, je to ako mať a byť zároveň. Alebo lepšie, mať svetlo je, že svetlo má nás. Krásna harmónia túžby byť tým, kto niečo má a zároveň tomu patriť.
Pozorné oko nájde túto harmóniu zapísanú príťažlivou farebnosťou v dielach umelca, výtvarníka, vysokoškolského pedagóga Stana Harangozóa. Odráža sa v nich tak hlboko, ako siaha rozmer ľudskej duše, pulzujúcq túžbou žiť a kráčať. Predovšetkým vtedy, keď jedinou motiváciou zostalo svetlo.
Nevšedné prostredie tejto výstavy ponúka dielam nový rozmer. Stretajú sa v ňom siločiary ľudskej biedy, charakterizovanej krehkou zraniteľnosťou, a nádeje, prevyšujúcej každú prirodzenú schopnosť zabrániť nešťastiu, čo väzní človeka v okovách strachu o vlastné „ja“.
Nadýchnuť sa svetla, votkaného brilantnou technikovu majstrových rúk do farieb, linií a celkov, je ako pohladenie zamatovo radostnou rukou života, ktorá ranám poskytuje zocelenie, bolesti úľavu a zraku bezpečnú oporu naplnenia. S brilantnou ľahkosťou vo vyjadrovaní, prameniacou vo virtuózne zvládnutej technike, dokáže sprostredkovať inak nevypovedateľné.
Hlbokým pravdám pristane krása, ľahšie sa tak zmestia do človeka, ktorý z nich môže s chuťou načrieť. Tajomstvá Zvestovania narodenia Spasiteľa, mystérium kríža a bolesti ako cesty k víťazstvu nad smrťou zrkadliace sa v známych siluetách ulíc našej každodennosti sú pozvaním neprepadnúť strachu z ich nedosiahnuteľnosti. Sú poruke, sú súčasťou nášho života, bližšie, ako sme my blízko sami sebe.
