Návštevníka bratislavského cintorína v Slávičom údolí iste zaujme vpravo od Domu smútku vyše tri metre vysoký a zo desať metrov dlhý, no trocha ošumelý pomník. Ide o dielo architekta Ivana Salaya a akademického sochára Tibora Bártfaya, ktoré za kultúrnu pamiatku vyhlásili 9. apríla 1985. Dnes ho úrady registrujú pod číslom NKP 661/0, no nevedia sa dohodnúť, kto by ho mal opraviť.
Terézia Kornošová-Szabová recituje pri pamätníku v Slávičom údolí v Bratislave, kde je pochovaný aj jej otec.
Foto: Emil Peterský
Betónový sokel pripomína krídla lietadla, bronzová socha umierajúceho. Na čiernom podstavci sú uvedené mená 28 mužov. Mnohé písmenká, žiaľ, chýbajú, a preto sa o niektorých priezviskách môžeme iba dohadovať. Potom nasleduje text:
BOJOVNÍKOM PROTI FAŠIZMU,
KTORÍ ZAHYNULI PRI MELKU
A V KONCENTRAČNOM TÁBORE
MAUTHAUSEN V ROKU 1945.
Nejde len o symbolický pamätník. Sú pod ním skutočne uložené urny. Hneď po vojne, keď Dolné Rakúsko patrilo pod sovietsku okupačnú správu, nebol problém previezť z Melku a Mauthausenu telesné pozostatky v cínových truhlách. Potom na dva týždne rakvy označené menami vyložili v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí pred SND.
Zbor povereníkov nariadil národný pohreb, na ktorom sa zúčastnili zástupcovia SNR a verejných inštitúcií. Cirkevné obrady za katolícku cirkev odbavil dekan Augustín Pozdech a za evanjelickú Dr. Ladislav Jurkovič. Sprievod sa pohol od katafalku pred Národným divadlom k Slávičiemu údoliu. Tam bývalých politických väzňov dočasne pochovali na briežku, kde dnes stojí pomník obetiam prvej svetovej vojny. Po dostavbe osobitného pamätníka v roku 1965 ich presunuli sem.
Prečo zomreli desiatky kilometrov za hranicami svojej vlasti? Mnohí z nich sú známi účastníci antifašistického hnutia, po ktorých sa za socializmu pomenúvali ulice a školy. O iných vieme veľmi málo či takmer nič. Všetci sa však zapojili, hoci v rozličnom období, do zápasu proti ľudáckemu režimu.
Nečakaná dráma pri Melku
Pomníček slovenským obetiam leteckého útoku pri Melku.
Viacerí, najmä z tých, ktorých zatkli v prvom období druhej svetovej vojny, chceli sovietske Slovensko, iní obnovenie predmníchovskej republiky a poniektorí celkom nové, demokratické a ľudové Československo. Intelektuáli, profesori, finančníci, inžinieri, ale aj robotníci, Slováci, nemeckí i maďarskí antifašisti, sovietski vojenskí velitelia. Okrem nenávisti k nemeckému nacizmu a domácim kolaborantom ich osudy spájalo ešte čosi: ocitli sa v nesprávnom čase na nesprávnom mieste – 19. februára 1945 pri mestečku Melk so svetoznámym barokovým benediktínskym kláštorom.
Kolóna piatich nákladných áut pokrytých celtami bez akéhokoľvek označenia viezla z Bratislavy do nacistického koncentračného tábora v Mauthausene viac ako 250 mužov strážených početným sprievodom z neslávneho SS. V Melku sa rozozneli poplašné sirény. Šoféri pridali plyn.
Keď sa k nim priblížili na dostreľ anglo-americké stíhačky typu Spitfire, spojenci nemohli tušiť, že ide o transfer politických väzňov zo Slovenska. Predpokladali, že sa presúva nemecký vojenský konvoj. V štyroch vlnách spustili doň paľbu z guľometov a malorážnych rýchlopalných diel. Nešlo teda o bombardovanie, ani o deportáciu vlakom, ako sa niekedy mylne uvádza.
Opakované nálety zdemolovali štyri vozidlá, ušetrené ostalo iba posledné, s väzňami z Leopoldova. Hneď na začiatku prvého leteckého útoku esesáci povyskakovali von a ukryli sa za stromy pri hradskej. Na väzňov však po nemecky kričali: „Kto vystúpi, bude ihneď zastrelený!“
Napriek tomu leopoldovskí väzni vybehli a keď videli, že sa už stíhačky nevracajú, začali organizovať pomoc stenajúcim druhom. Aby neležali na snehu, z priľahlého plota povytŕhali dosky, ukladali na ne krvácajúce telá a obväzovali ich látkou z roztrhaných košieľ. Nacisti ich však pod hrozbou guľometov po štvrťhodine odohnali. Aj ľuďom z okolia a rakúskemu Červenému krížu zakázali poskytnúť pomoc. A tak tým, čo neboli zranení, ostávalo iba sa prizerať, ako ich spoluväzni postupne zomierajú.
Prvé obete na mieste tragédie
Ladislav Sára.
Priamo na mieste ostalo nehybne ležať 29 mužov. (Pavel Branko, dnes 92-ročný, ktorý mal to šťastie a bol práve v tom piatom aute z Leopoldova, vo svojich spomienkach uvádza 24 mŕtvych odbojárov plus niekoľkých esesákov a 45 vážne či stredne zranených.) Medzi prvými zabitými bol Ladislav Sára (narodený 9. 2. 1913 v Lopeji). Učiteľ na Vyššej priemyselnej škole v Banskej Bystrici pôsobil po vypuknutí SNP ako prvý hlásateľ Slobodného slovenského vysielača.
Bol to jeho hlas, ktorý povzbudzujúcim Chalupkovým štvorverším z básne Mor ho! burcoval národ do boja proti nemeckým okupantom. Skoncipoval aj prvé revolučné texty a mobilizačné výzvy, ktoré 30. augusta 1944 sám prečítal. Potom pracoval na Povereníctve SNR pre školstvo a osvetu. Po páde Bystrice ho ľudáci zatkli 31. októbra 1944 na Starých Horách.
Ďalšou obeťou bol jeho rovesník a profesionálny kolega Alexander Markuš (23. 2. 1913, Šurany). Vyučoval na Štátnej čs. reálke v Bardejove. V rokoch 1939 a 1940 ho pre odbojové aktivity väznili v Ilave a potom prepustili zo školských služieb. Stal sa spoluzakladateľom partizánskej skupiny Janko Kráľ v Malých Karpatoch. V roku 1942 ho opäť zatkli. V nitrianskom žalári písal na bielizeň zakódovaný denník, ktorý je v depozite Múzea SNP, no dosiaľ sa ho nepodarilo dešifrovať.
Pri Melku naposledy vydýchol aj Vojtech Kohn (10. 6. 1909, Košecké Rovné), majiteľ účtovnej kancelárie v Ilave, ktorý sa v roku 1940 zapojil do činnosti I. ilegálneho ústredia KSS. V Trenčíne vydával a kolportoval časopis Iskra. V auguste 1941 ho zatkli a odsúdili na pätnásť rokov straty slobody. Podobný osud zdieľal aj robotník, vtipkár Ladislav Lečko (30. 11. 1913, Považská Bystrica), ilegálny pracovník na strednom Považí a v Žiline. Po zatknutí v auguste 1941 dostal od sudcov jedenásť rokov žalára.
Koniec životnej púte
Smrť pri Melku našiel aj nemecký antifašista Jozef Reichel, nerozluční kamaráti, mladí partizáni z družiny Janka Kráľa Alojz Strachota a Gejza Ambos, príslušník partizánskeho oddielu Pugačov Štefan Petrušovský (27. 12. 1919, Humenné) či Zoltán Szóbel (29. 11. 1903, Komárno), ktorý ako inžinier spolupracoval v Bratislave s I. ilegálnym ústredím KSS najmä na technickom úseku pri zhotovovaní falošných dokladov, tlačív a pečiatok. Zatkli ho v septembri 1941 a odsúdili na desať rokov.
Dátumom 19. februára 1945 sa končil život aj Karola Grüna (2. 9. 1919, Uľanka), vyučeného sústružníka. V hodnosti rotmajster Slovenskej armády na východnom fronte ako jeden z prvých Slovákov prešiel na sovietsku stranu. Pomáhal pripravovať prechod Rýchlej divízie k Červenej armáde.
V polovici roka 1944 ho zahraničné čs. vojenské velenie vyslalo so spravodajskou skupinou na stredné Slovensko, kde zabezpečovali spojenie medzi Golianovým vojenským ústredím v Banskej Bystrici a generálom Heliodorom Píkom v ZSSR. Počas Povstania pôsobil ako spravodajský dôstojník Prvej čs. armády na Slovensku. Koncom januára 1945 ho v Bratislave zlovestná Ústredňa štátnej bezpečnosti (ÚŠB) odhalila.
Dimitrija Michajloviča Osnovina, pôvodom stredoškolského učiteľa z Ruska, v roku 1941 v bojoch na fronte zranilo. Dostal sa do nemeckého zajatia, no po vyše roku sa mu podarilo ujsť z koncentráka pri Norimbergu. Cez Čechy a Moravu sa predral na Slovensko. V lesoch v okolí Zámutova organizoval spomínaný partizánsky oddiel Pugačov, až kým ho na východnom Slovensku v máji 1944 nezaistila fašistická polícia.
Odbojár, väzeň z Mauthausenu Otto Wagner, na prijatí u prezidenta SR Ivana Gašparoviča.
Niektorí z transport však neboli smrteľne zranení. Jeden z dvoch dosiaľ žijúcich účastníkov tragédie, aktívny funkcionár SZPB Otto Wagner (druhým je už spomínaný filmový teoretik a prekladateľ Pavel Branko, narodil sa v Terste, ale od roku 1931 žije v Bratislave) nedávno hovoril dcére Štefana Szabóa (19. 1. 1909, Košice), ako jej otca pri Melku nakladal do auta. Mal iba prestrel nohy, no na vykrvácanie ešte v ten istý deň zomrel.
Štefan Szabó ako krajčírsky pomocník v bratislavskej firme Nehera pôsobil v ľavicovom mládežníckom hnutí a v robotníckej telovýchovnej jednote, súťažne hral futbal a plával. Keď v roku 1940 ako vedúci ilegálneho oblastného vedenia KSS pre západné Slovensko prešiel do ilegality, presťahoval sa s rodinou do domčeka na Pálenisku, kam za ním chodili utajované spojky. Ktosi zo susedov si to všimol a utekal na žandársku stanicu.
V noci na 21. augusta 1941 rodinu zobudil silný brechot psov. Keď videli prichádzať troch mužov, Szabó vyskočil oknom a cez záhrady sa snažil uniknúť. Pri preskakovaní tretieho plota ho však prenasledovatelia strelili do (osudnej?) nohy a tým znehybneli. Vo väzení ho vypočúvali, mučili, bili i po zranenej nohe. Aj to mala v náplni práce ľudácka ÚŠB. Odsúdili ho na desať rokov straty slobody.
Jeho dcéru Teréziu Kornošovú-Szabovú, jednu zo zakladajúcich členov Štátneho bábkového divadla v Bratislave, autorku divadelných a televíznych scenárov a neúnavnú recitátorku možno stretnúť na verejných vystúpeniach pri slávnostných príležitostiach na Slavíne, Námestí SNP, pri posledných rozlúčkach s odbojármi, ale aj na besedách v školách.
Druhým príkladom politického väzňa, ktorý by zrejme prežil, keby dostal lekársku pomoc, bol Karol Černocký (16. 2. 1904, Veľký Borešeň, Rumunsko). Ako tajomník ilegálneho oblastného výboru KSS v Banskej Bystrici organizoval štrajky. V marci 1940 ho zatkli, no keď ho viedli cez most, skočil do Hrona. Podarilo sa mu ujsť cez Maďarsko do Sovietskeho zväzu, kde absolvoval paradesantný výcvik. Zakrátko po tom, čo ho na Orave v novembri 1941vysadili, polícia ho znovu chytila. V roku 1943 ho odsúdili v Bratislave na 18 rokov. Tiež vykrvácal ešte 19. februára 1945.
Ján Osoha na poštovej známke vydanej za socializmu.
Deň po tragédii, 20. 2. 1945, v ohromných mukách zomrel Ján Osoha (27. 7. 1901, Podolí pri Uherskom Hradišti), zasiahnutý do brucha. Pôvodným povolaním bol mlynár, v rokoch 1925 až 1935 pôsobil v ZSSR. Vrátil sa na Slovensko a po rozpade ČSR sa stal členom prvých troch ilegálnych ústredí KSS. Inicioval rokovania s občianskym odbojom o vytvorení Ústredného národného revolučného výboru. Po dvojročnom pátraní ho ÚŠB v júli 1942 objavila a v marci 1944 ho odsúdili na 14 rokov. Neskôr nacisti jeho manželku a deti upálili.
Pavel Branko uvádza, že vo vzniknutom zmätku pri Melku sa sedemčlennej skupine väzňov pod vedením čelného funkcionára ilegálnej KSS Ľudovíta Benadu podarilo ujsť. Boli s ním otec Alexandra Dubčeka Štefan, Mikuláš Jakab, Nikolaj Kačurovskij, Fedor Pepich, Viliam Holéczy a Terentij Ťurin. Asi šesť dní postupovali po nociach smerom k Slovensku. Hlad a zima ich však donútili k tomu, aby zaklopali na dvere domu na akejsi samote. Ktovie, či strach z represálií alebo vernosť führerovi im hneď priviedli prenasledovateľov na stopu. V každom prípade utečencov chytili a dodatočne dopravili do Mauthausenu. Paradoxne sa im to prepieklo, v továrni na smrť totiž väzňov likvidovali neraz pre maličkosť.
Skutočné peklo na Zemi
Okrem troch desiatok odbojárov, ktorí skonali priamo pri Melku, bolo ďalších približne päťdesiat zranených. Po niekoľkých hodinách ich nahádzali do auta a previezli do koncentračného tábora v Mauthausene. Umiestnili ich v baraku bez toho, aby im poskytli čo len základné ošetrenie.
Publicistka Viera Zajacová v knihe Slováci v Mauthausene (1970) okrem iného píše o väzňovi zo Slovenska, ktorý ako profesionálny holič strihal nemeckých dôstojníkov a tak mal možnosť relatívne voľne sa pohybovať po tábore.
Keď zistil, že v baraku smrti stenajú od bolesti a smädu jeho krajania, priniesol im vodu. „Humánnejšie založení“ bachari mu však poradili, aby to nerobil. Riskuje totiž, že ho nacisti pristihnú a zastrelia. Navyše tým, že im dá piť, iba predĺži ich utrpenie. Žiaľ, mali pravdu. Väzenský lekár z Brna MUDr. Podlaha sa smel na nich pozrieť až po 34 hodinách!
Ostatných väzňov, aj zranených, ktorých však boli schopní chodiť, eskortovali späť do Melku. Na dvore tamojšej pobočky koncentráku Mauthausen stáli na mraze až do rána. Potom ich kompou prepravili na druhý breh Dunaja, kadiaľ viedla železnica. Tam ich naložili do vagónov a odviezli do Mauthausenu.
Doktor Anton Okál po rokoch spomínal, že ho počas prvého náletu vážne zranilo do pleca. Cestou zo železničnej stanice v Mauthausene do koncentráku už nevládal ísť hore kopcom, preto požiadal jedného zo slovenských Nemcov z Handlovej, aby mu dovolil oddýchnuť si. Namiesto odpovede dostal úder pažbou po hlave. Padol na zem, nasledovali kopance, no do tábora ho našťastie mohli odniesť kamaráti. Tam sa museli napriek veľkej zime vyzliecť donaha a stáť vonku, pričom ich polievali studenou vodou.
Ako dodáva Wagner, esesáci ich privítali škodoradostným smiechom: „Vidíte, ako vás vaši americkí kamaráti pozdravili…“ Neskôr ich ostrihali dohola, dali im pásikavý väzenský odev, obuv na bosé nohy. Bolo veľmi chladno, no prikázali im stáť vonku od piatej ráno až do večera.
Tých, čo zostali nažive, zaradili do blokov, kde pre ťažkú prácu a nedostatok potravín úmrtia pokračovali. Z tohto, najpočetnejšieho transportu smrti postupne zahynulo ďalších 80 väzňov. Zo Slovenska ich poslali ešte ďalšie štyri s politickými väzňami, posledný 31. marca, teda štyri dni pred oslobodením Bratislavy.
Nacisti ich nechali stáť štyri hodiny na dvore, pokým sa nerozhodlo, čo s nimi. Nakoniec všetkých odviedli rovno do plynovej komory. Inak precízni Nemci v tomto prípade o žiadnom z nich neurobili písomnú evidenciu.
Treba pripomenúť, že počas Povstania a po jeho potlačení do hôr nacisti mohli na základe dohôd s ľudáckou vládou bez dajakých vysvetľovaní, ako tomu bolo s prevzatím politických väzňov, transportovať na svoje územie zajatých partizánov, sovietskych veliteľov, slovenských vojakov, ale aj podľa ich gusta podozrivé civilné osoby.
Tí, ktorí neskončili pred popravnou čatou, no to znie pomerne hrdo, teda, ktorých nezlikvidovali priamo na mieste, čakala v tom lepšom prípade otrocká práca v táboroch, v tom horšom ich poslali do plynu.
Koncentrák so sieťou filiálok
Nyklov pamätník českým a slovenským obetiam v Mauthausene.
Podľa obyčajne presných nacistických štatistík v rokoch 1941 až 1945 do Mauthausenu a susedného Gusenu deportovali 7 320 Čechov a Slovákov, z nich tam zahynulo 4 473. Práve im venoval pomník český sochár Antonín Nykl (25. 10. 1914, Libochovice – 12. 9. 1985, Praha), ktorý v areáli bývalého tábora odhalili v roku 1959.
Nykl sa po roku 1939 zapojil v Prahe do odboja v rámci organizácie Obrana národa. Čoskoro ho ktosi udal. Cez Pankrác a Terezín ho transportovali do Mauthausenu s poznámkou v kartotéke RU – návrat nežiaduci. Napriek tomu sa dožil 5. mája 1945, keď tábor oslobodili vojaci 41. prieskumnej jednotky 11. americkej obrnenej divízie.
V roku 1969 Nykl vytvoril sochu hrdinu SNP Jana Švermu (23. 3. 1901, Mnichovo Hradiště), ktorý zahynul po potlačení Povstania do hôr 10. 11. 1944 pri strastiplnom prechode cez Chabenec. Dielo na rovnomennom pražskom moste (už sa zase volá Štefánikov) nenápadne odstránili v roku 1999. Predsa len, Šverma bol komunista…
Jeden z prvých nacistických pracovných táborov sa zrodil v lete 1938 pri obci Mauthausen asi 20 kilometrov východne od Lincu. Postupne sa rozširoval a vytvoril si päť desiatok pobočiek v Rakúsku a južnom Nemecku, až vznikla jedna z najväčších sietí nacistických koncentrákov.
Do tohto komplexu neľudskej práce, kde ako otrokov využívali najmä predstaviteľov inteligencie z Nemecka i ďalších spojeneckých či okupovaných krajín, patrili kameňolomy na žulu, muničné továrne, bane, zbrojovky a fabriky na výrobu stíhačiek Me 262.
V januári 1945 tam nútene pracovalo okolo 85-tisíc ľudí. Väčšina zdrojov uvádza, že počas druhej svetovej vojny tam prišlo o život 122 766 až 320 000 osôb. Oba hlavné tábory, Mauthausen a Gusen I., boli jediné zaradené do III. kategórie. To znamenalo, že ich zriadili pre „nenapraviteľných politických nepriateľov Tretej ríše“.
Pokračovanie
Ostatné foto: Archív autora
