Pamätník utopený v roku 2013.
Trianon. Slovo (pojem), ktorý pozná absolútna väčšina Maďarov a zopár Slovákov. Všetci Maďari ako výraz vraj národnej katastrofy až tragédie. Slováci (zopár jedincov) ako počiatok štátnej existencie de jure. V stredu 4. júna 2014 „ubehlo“ 94 rokov od podpisu mierovej zmluvy víťazných spojencov s porazeným Uhorskom, reprezentovaným novým, práve vzniknutým Maďarskom. Aj keď ju za Maďarsko podpísali – ako vravím – druhosledoví ministri, na jej platnosti to nič nemení. Maďari (vládnuca elita) neboli ani v tejto chvíli schopní pochopiť svoju mieru zodpovednosti za politiku Uhorska v posledných päťdesiatich rokoch jeho existencie, za neschopnosť, skôr neochotu vybudovať funkčný a demokratický multietnický štát a za významný podiel na rozpútaní a vedení svetovej vojny. To viedlo nielen k vojenskej porážke, ale aj k rozpadu Uhorska. Na jeho mieste vzniklo aj Maďarsko, ako prvý skutočne národný štát Maďarov v histórii. Územia Uhorska výrazne obývané Chorvátmi, Srbmi a Slovincami vytvorili s ďalšími južnoslovanskými krajinami Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov. Východouhorské územia prevažne obývané Rumunmi sa pripojili k Rumunsku. Západouhorský okraj pri rakúskych hraniciach so silným nemeckým osídlením sa stal súčasťou Rakúskej republiky (!). Nuž, a sever nášho spoločného Uhorska, dnešné Slovensko a vtedajšia Podkarpatská Rus sa stali súčasťou Československa.
Pamätník krátko po odhalení v roku 2010.
Neobstojí tvrdenie, že Maďarsko prišlo trianonským mierom o dve tretiny (či koľko) územia. Maďarsko neprišlo o nič! Maďarsko práveže „Trianonom“ vzniklo! Svoju existenciu skončil štát menom Uhorsko! A to, že Maďari nie sú ochotní používať v maďarčine iný výraz na Uhorsko, je len ich problém a ich chyba. (A samozrejme, aj nacionalistický úmysel!) A neobstojí ani tvrdenie, že hranice boli nakreslené nespravodlivo, najmä z pohľadu množstva Maďarov za nimi. Nechcú si uvedomiť, že národnosti Uhorska v dôsledku kolonizácií, tureckej okupácie a iných okolnosti žili na jeho území šachovnicovito. Za hranicami novovzniknutých materských štátov nezostali len Maďari (predovšetkým v Rumunsku, Československu a Juhoslávii), ale aj početne významné skupiny Nemcov (v Maďarsku, na Slovensku, v Srbsku a Rumunsku), či Slovákov (v Maďarsku, Srbsku, Rumunsku). Mierová zmluva to rešpektovala a prikazovala všetkým štátom tejto dohody viesť zodpovednú národnostnú politiku. Až na Maďarsko to všetky aj dodržali! Trianonská dohoda bolo správne riešenie, bola to dobrá dohoda a pre Slovákov znamenala začiatok cesty k zvrchovanosti.
Text pamätníka na petržalskom nábreží.
Dnes, keď je Slovensko skutočne zvrchované, si významné míľniky na ceste k existencii samostatnej republiky často nevšímame, skoro ich ignorujeme. Koľko slovenských médií, a je jedno či tlačených alebo elektronických, informovalo o podpise mierovej dohody v jednom z versaillských zámočkov či sa nad touto témou dokonca zamyslelo? Vyhľadajte si hromadné informačné prostriedky z minulého týždňa, alebo sa pozrite do ich archívov. Všetky zmienky spočítate azda na prstoch jednej ruky. Aj tie si skôr všímajú maďarský pohľad, zmienia sa ako maďarstvo bolí trianonská rana, vyzývajú chápať ich odmietavý postoj. Málokto až nikto na našej slovenskej strane sa zamýšľa nad významom Trianonu pre Slovensko. Nadnesene, ale pravdivo povedané bolo to naše národné zmŕtvychvstanie. Pritom pre Maďarov je 4. jún už štvrtým rokom pamätným dňom národnej spolupatričnosti. Aj tohto roku odznelo z úst maďarských predstaviteľov, že „nespomínať si na najväčšiu tragédiu Maďarov by bolo samovraždou“.
Zamýšľanie sa nad Trianonom v roku 2014.
A čo Slováci? Prečo si nespomínajú pamätný deň objavenia Slovenska na mapách sveta, ktoré potvrdilo medzinárodné právo? Tento deň je základný kameň na ceste slovenskej suverenity, zvrchovanosti a národnej identity! Nech si odpovie každý sám a v miere svojho postavenia. Z výšin vrcholových predstaviteľov suverénnej Slovenskej republiky až do šírky každého jej občana. Minulý rok bol bratislavský pomník trianonskej mierovej zmluvy utopený v Dunaji, dnes sa topí vo vodách nášho nezáujmu.
Bratislavčania, niekedy sa zastavte (a nielen 4. júna a nielen Bratislavčania) na petržalskom Tyršovom nábreží medzi divadlom Aréna a reštauráciou Aucafé pri pomníčku tejto udalosti. A pozrite sa na panorámu Bratislavy, ktorá aj vďaka procesom potvrdenými trianonskou mierovou zmluvou sa volá Bratislava a nie Prešporok a aj vďaka 4. júnu 1920 je hlavným mestom Slovenskej republiky.
