1.
Ústava má dva podstatné atribúty. Je to základný zákon štátu a po ďalšie, je to zákon s najvyššou právnou silou. Odvíjajú sa od neho zásady a niekedy aj priamo ustanovenia jednotlivých odvetví práva (občianske, trestné, obchodné a ďalšie). A tieto právne odvetvia ich články, paragrafy musia byť v súlade s týmto základným zákonom, pretože ak sú s ním rozpore, v nesúlade, budú vyhlásené za neplatné, lebo protirečia ústave ako zákonu s najvyššou právnou silou. A takúto neplatnosť daného zákona, jeho ustanovenia, pre rozpor s ústavou, vyslovuje príslušný ústavný súd daného štátu. Vďaka takým vlastnostiam ústavy jej vzťahu ku všetkým v danom štáte prijatým zákonom, tvorí ich súbor právny poriadok daného štátu, ktorý je konštruovaný ako logicky ucelený celok, vzájomne zosúladený, ktorého ustanovenia, zákony si neprotirečia, vzájomne sa nevyvracajú.
Ústavu môže mať iba politický útvar, ktorý má znaky štátu. Môže ním byť iba suverénny štát. Národ, ktorý nemá ústavu, nie je podľa W. Hegla politickým národom. V tom období, kedy sa vytvárala naša ústava ako zvrchovaná, sa takémuto dielu hovorilo že ide o – „čistú ústavu“. Ak nešlo o takúto situáciu, hovorilo sa o – „ústave nesuverénneho štátu“, ako o ústave štátu, ktorý je útvarom, členským štátom federácie, resp. zloženého štátu. Aj v tomto prípade vytvárania ústav viacerých štátnych stupňov sa žiadala a predpokladala logická zosúladenosť obsahu takýchto ústav.
Slovenská republika nadobudla právo na vlastnú ústavu prijatím a platnosťou ústavného zákona o československej federácii, t .j. 1. januára 1969, jeho článku 142, ods. 2.,ktorý znel: „Do prijatia ústavy Československej socialistickej republiky a Ústavy Slovenskej socialistickej republiky sa ústavné pomery týchto republík spravujú týmto ústavným zákonom a ostatnými ústavnými predpismi.“ Ústavný zákon o federácii sa stal celkove novou ústavou štátu namiesto dovtedy platnej Ústavy ČSSR z roku 1960. Ústavný zákon o federácii zakotvil ďalej, že v oboch republikách má byť prijatá ústava príslušnej republiky. K realizácii tejto ústavným zákonom uloženej úlohy stranícke a štátne vedenie pristúpilo až v roku 1986, teda temer dvadsať rokov po vytvorení federácie. Po ďalšom trojročnom prešľapovaní sa rozhodlo o svetovo ojedinelom riešení tejto úlohy, a to takto: neprijímať tri ústavy osobitne, každú zvlášť, ale prijať spoločnú ústavu pre všetky tri štátoprávne útvary, teda jeden dokument, ktorý by bol tromi ústavami, ústavami aj socialistického Československa aj Českej socialistickej republiky a do tretice aj ústavou Slovenskej socialistickej republiky. Išlo by o „trojjedinú“ ústavu. Treba povedať, že táto druhá alternatíva sa zverejnila začiatkom roku 1989 po tom, čo sa predsedom Ústavnej komisie stal M. Jakeš ako generálny tajomník ÚV KSČ (od decembra 1987). Znamenalo to aj nevyhnutnosť zmeniť citovaný článok 142 ods. 2., ústavného zákona o federácii a to tak – prijímať iba jeden ústavný zákon, ktorý bude súčasne ústavou oboch republík ako aj federácie. Po dvadsaťročnom omeškaní s prijatím týchto ústav našli novú legislatívnu fintu, ako „odšvindľovať“ uloženú úlohu. Ústava národnej republiky sa tým strácala, doslova sublimovala v neurčitej trojústave. Národná republika tak v podstate stratila, nemala právo rokovať o nej a prijať samostatne vlastnú ústavu.
Karol Laco, profesor ústavného práva, osobnosť, ktorá hrala prím pri tvorbe ústavného zákona o československej federácii v roku 1968, na plenárnom zasadaní SNR koncom októbra 1989 dokazoval, že suverenita národnej republiky bude dvojnásobne zaručená (zákazom majorizácie a ďalej tým, že o každej zmene v ústave bude musieť rozhodnúť aj SNR), a „že v tomto prípade aj Ústava ČSSR, ČSR a SSR ako forma zodpovedá podstate a obsahu socialistickej federatívnej štátnosti a všetkým jej princípom, (dokonca) aj procesu prestavby (perestrojky) a demokratizácie“. Polemizoval s ním v debate v pléne poslanec SNR Vladimír Mináč. Dožadoval sa, aby bola potvrdená základná samostatnosť národných republík vo všetkých oblastiach života. Ústavy podľa neho nie sú iba právnickými či juristickými dielami, no aj politickými dokumentmi, sú časťou bytia národa. Zdôraznil, že prostredníctvom ústav si občania uvedomujú a vyjadrujú svoju národnú a štátnu identitu. Vzhľadom na to, „ústavy národných štátov musia byť suverénne, suverénny národ sa má vysloviť iba suverénnou ústavou“ Treba, aby v nich boli presne určené tie okruhy pôsobnosti, ktoré národné republiky delegujú federácii. V. Mináč v danom kontexte uzavieral: „… zákon, ktorý navrhuje skupina poslancov FZ o prijímaní trojjedinej ústavy, zabraňuje každej diskusii o novej ústave keďže dopredu určuje jednu jedinú možnú podobu novej ústavy, keďže odmieta možnosť hocijakej alternatívy, najmä samostatných republikových ústav, keďže protidemokraticky oktrojuje pred celoľudovou diskusiou novú podobu ústavy.“ Argumentácia Vladimíra Mináča bola excelentná. Ale vtedy nepresvedčil, prehlasovali ho vrátane niektorých ďalších jeho kolegov poslancov.
K návrhu ústavného zákona o postupe pri prijatí spoločnej ústavy Slovenská národná rada 31. októbra 1989 dala bezproblémovo svoj súhlas so 118 hlasmi svojich poslancov. Sedem hlasov proti a šesť zdržaní, ako sa ukázalo v priebehu dvoch týždňov, nebolo málo. Nebolo to ešte rokovanie a hlasovanie o „trojjedinej ústave“. Bolo to rokovanie a hlasovanie o tom, ako sa bude prijímať ústava. Rokovalo sa o ústavnom zákone, o postupe, o procedúre prijatia spoločnej ústavy. Súhlas s ústavnou procedúrou vyjadrila s jedným so zdržaným hlasom v ten istý deň aj Česká národná rada. Federálny zákonodarca získal mandát na prijatie procedurálneho zákona o prijímaní trojjedinej ústavy. Nedostal sa však už k tomu. Zrútila sa nielen ústavná konštrukcia, ale celé spoločenské zriadenie a politický systém socialistického štátu.
Kritika projektu trojústavy bola nutne spojená s kritikou byrokratických, aparátnických metód štátostraníckej oligarchie, už gerontokratickej, ktorá sa stala prekážkou akýchkoľvek reálnych demokratických zmien aj v historickom procese ústavného dokonštituovania československej federácie. Odmietanie, nie iba nesúhlas s takýmto stavom, sa ozvalo aj z radov členov strany priamo v slovenskom zákonodarnom orgáne. Išlo o historickú, národnoštátnu otázku Slovenska a Slovákov. Kritika nedemokratického, partajno-vrchnostenského postupu, ktorý objektívne smeroval proti tejto kulminácii ústavnoprávnej emancipácie slovenského národa, mala širší a intenzívnejší dosah. Onedlho po implózii komunistického režimu prerástla do celonárodného hnutia, ktoré verifikovalo demokratickosť politických strán a hnutí na Slovensku. Demokratickým transformačným procesom musel nutne prejsť aj konštitučný proces tak, aby ústava zodpovedala nielen historickej premene slovenského národa za národ politický, teda so suverénnou štátnosťou, ale aby ústava vyjadrovala spojenie jeho dejinného zápasu za slobodu národnú, za demokraciu politickú a za sociálnu spravodlivosť. Tak aby to bola ústava, s ktorou mohol vstúpiť do rodiny európskych národných štátov.
2.
A v tomto novom a revolučnom ideovo-politickom prostredí prijala SNR 12. januára 1990 „Vyhlásenie k príprave Ústavy SSR a novej Ústavy ČSSR“. SNR sa sebaidentifikovala ako štátoprávna predstaviteľka suverenity slovenského národa. Ohlásila prípravu ústavy Slovenskej republiky, „ktorá má vyjadrovať štátoprávne, politicky a hospodársky silnú národnú Slovenskú republiku, čím sa vytvorí predpoklad na skutočný federatívny štát dvoch rovnoprávnych národov Čechov a Slovákov a národností žijúcich v ČSSR“. Za cieľové hodnoty prijatia ústavy označila: právny štát, pluralitnú demokracia a záruky občianskych práv a slobôd.
Od januára 1990 sa začali práce na príprave Ústavy Slovenskej republiky. Pracovná komisia SNR dňa 26. apríla 1990 predložila plénu pracovný návrh ústavy, už nie „socialistickej“, ale Slovenskej republiky. Bol to čas „zvolebnievania sa“, čas pred prvými slobodnými voľbami. A práce na ústave sa vlastne začali iba rozhýbavať. Do náležitej pracovnej dynamiky a turbulencie vo verejnosti, v celej národnej pospolitosti sa dostali čiastočne v čase volieb v roku 1990 a plnšie od polovice roku 1991 do leta 1992.
Vo vývoji projektov ústavnoprávnych modelov a riešení formy štátneho zriadenia Československa a návrhov ústavy Slovenskej republiky, vypracovaných a diskutovaných v rokoch 1990 – 1992 možno zaznamenať niekoľko smerov, trendov:
- v prvom išlo v merite len o vypracovanie Ústavy Českej a Slovenskej federatívnej republiky. Tento prístup akceptovala česká politická elita, české politické strany i verejná mienka v Českej republike. Ak sme hodnotiaco uvádzali, že vedenie KSČ na čele M. Jakešom si konštitučné dielo zjednodušilo (tri ústavy v jednom), nežno-revolučná elita si túto úlohu úplne simplifikovala. V úvahách českých „sametových“ konštitucionalistov národné, republikové ústavy boli ústavnoprávne predpokladané, a to už dopredu (a priori), s obmedzenou zvrchovanosťou. Dobrovoľné delegovanie časti ich primárnej suverenity sa podľa nich uskutočnilo ešte pred prijatím republikových ústav, súčasne s právoplatnosťou a účinnosťou federálnej ústavy. Takže národné republiky mali apriórne obmedzenú ústavnoprávnu suverenitu. S niečím takým si netrúfal prísť nikto z elity českých komunistov – etatických čechoslovakistov. Museli sme sa dočkať „sametových“ čechoslovakistov.
- druhý trend ústavných projektov považoval prijatie národných republikových ústav za predpoklad, východisko, fundament pre zostavenie federálnej ústavy. Vyšpecifikoval sa do návrhu, že najskôr treba pripraviť republikové ústavy, ústavy zvrchovaných a svojbytných národných štátov, v druhom kroku uzatvoriť štátnu zmluvu medzi Slovenskou republikou a Českou republikou a na jej základe a podľa jej mandátu prijať ústavu federácie ako ústavu skutočne spoločného štátu a autentickej federácie. Protagonistom novej ústavnoprávnej kreácie československej federácie ako autentického útvaru bola KDH. Projekt publikovala 8. marca 1991. Transformačné riešenie prostredníctvom novelizácie čl. 142 ústavného zákona o československej federácii tak, aby proces prijatia republikových ústav ako zvrchovaných štátov, uzavretie štátnej zmluvy medzi nimi a prijatie spoločnej ústavy (t. j. Ústavy ČSFR) na základe štátnej zmluvy a jej následnou ratifikáciou ČNR a SNR predložila Federálna rada KSČS 14.júna 1991.
- tretia tendencia viedla k prijatiu samostatných ústav aj ku konštituovaniu zvrchovaných samostatných štátov. Viditeľná bola na slovenskej strane, v kruhoch blízkych Slovenskej národnej strane, Matici slovenskej a v ďalších národných stranách. Na štátnu samostatnosť sa pripravovala nehlučne pravicová časť českého politického piedestálu (robila kroky k samostatnosti ekonomickej, finančnej, menovej, napokon aj štátnej). Konala tak akosi mimochodom či nebadane, popri svojej prevládajúcej rétorike o spoločnom štáte a funkčnej federácii.
Na Slovensku v tomto čase určité politické kruhy a jednotlivé osobnosti čiastočne z netrpezlivosti, čiastočne v pretekaní sa, kto vytvorí ako prvý samostatnú „čistú ústavu“ Slovenskej republiky aj s podporou prostredia okolo Matice slovenskej, Slovenskej národnej strany, asi aj Svetového kongresu Slovákov sa roztrhlo vrece s predloženými projektmi ústav. Na jar 1991 bolo na Slovensku predložených až sedem variantov ústavy. Dva návrhy vychádzali zo samostatného postavenia SR (akoby federatívny štát nejestvoval). S výnimkou jedného návrhu, ktorý vychádzal z federácie budovanej zhora a vlastne tu išlo o decentralizáciu zákonodarnej moci (návrh VPN), všetky ďalšie návrhy vychádzali z konštrukcie federácie zdola. Ani jeden z týchto návrhov ústavy nemal predpoklady na získanie predpísanej trojpätinovej väčšiny v SNR. O niektorých návrhoch takýmto projektov sa hlasovalo aj v SNR. Treba vzhľadom na poznatky z neskoršieho obdobia uviesť, že našťastie neboli prijaté. Preukázalo sa totiž, že istá časť českého politického spektra akoby čakala na takéto rozhodnutie SNR. Považovala by ho totiž za oddelenie sa Slovenskej republiky nie od Českej republiky, ale odtrhnutie sa od celej ČSFR. Neoddelená časť ČSFR, teda Česká republika, by v prípade prijatia „čistej ústavy“ SR Slovenskú republiku považovala a vyhlasovala za separatistický útvar, ktorý by nebol zatiaľ uznaný žiadnym štátom, nemal by medzinárodnoprávnu subjektivitu, musel by o ňu požiadať a usilovať o svoje uznanie. Naopak, zostávajúca časť ČSFR – mimo separovanej Slovenskej republiky – by naďalej mala pomenovanie ČSFR, postavenie medzinárodne uznaného štátu, s diplomatickými stykmi, s členstvom v medzinárodných organizáciách, s právom pôsobiť v medzinárodných ekonomických organizáciách, využívať úvery, hospodárske benefity. Slovenská republika ako separatistický útvar, medzinárodnoprávne neuznaný, by nemala ani právo na ochranu svojej bezpečnosti – a čo je mimoriadne významné, nemala by ani garantované svoje štátne hranice a nedotknuteľnosť svojho územia. Znamenalo by to, že by sa takáto Slovenská republika dostala do „čiernej diery“. Preto bolo dobré, pre Slovenskú republiku priaznivé, že návrhy tzv. „čistých ústav“ v legislatívnom procese v SNR úplne prepadli.
3.
Relevantný návrh ústavy vypracovala komisia SNR. Návrh s piatimi variantmi budúceho postavenia Slovenska bol predložený uznesením P-SNR zo 17. decembra 1991 na verejnú diskusiu programovanú na 40 dní (koniec decembra 1991 a január 1992). V návrhu ústavy sa predstavili v podstate tri ústavnoprávne kompozície: a) komplementárna, ako projekt vychádzajúci z toho, že SR je už vopred súčasťou ČSFR a slovenská ústava doplňuje a kompletizuje federálnu ústavu ako jej obsahovo a právne podriadená norma. Pôvodná suverenita, penzum právomoci by patrila ČSFR so subordináciou republikovej kompetencie; b) transformačná kompozícia, ústavnoprávne umožňovala premeniť SR na zvrchovaný štát, ktorý štátnou zmluvou s ČR vytvára federáciu ako skutočne spoločný štát; c) kompatibilná konštrukcia – už nebola konštrukciou usilujúcou o vytvorenie autentickej federácie ako štátneho zväzku, ale chcela docieliť, aby SR ako suverénny štát mohla vstúpiť (i vystúpiť) na základe svojho slobodného rozhodnutia do rovnoprávneho zväzku s inými štátmi, nielen s ČR, t. j. mať svoju „hviezdičku“ aj v Európskej únii. Usilovala teda o medzinárodnoprávnu subjektivitu SR. Vo vzťahu k ČR by to v budúcnosti už nebol štátny zväzok, ale zväzok štátov (konfederácia, únia).
Návrh ústavy Slovenskej republiky vypracovala skupina expertov v júni až v júli 1992. Bol už koncipovaný nie v piatich variantoch, resp. v troch meritórnych projektoch, ako vyzeral návrh predložený na všeľudovú diskusiu v decembri 1989, ale už mal jednu podobu ako ústava samostatného suverénneho štátu. Inými slovami, bol to v žurnalisticko-právnom slangu tzv. „čistej ústavy“ Slovenskej republiky. Bol predložený SNR ako vládny návrh Ústavy SR z 28. júla 1992, ako tlač č. 24. Ústava bola prijatá po zapracovaní pripomienok, najmä v preambule v jej novom znení. Ďalej sa zmenili ustanovenia vo forme vlády, ako aj v záverečných a prechodných ustanoveniach.
Ústava Slovenskej republiky bola prijatá Slovenskou národnou radou v hlasovaní podľa mien 1. septembra 1992 a publikovaná ako ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava SR nadobudla účinnosť dňom jej vyhlásenia, t. j. 1. októbra 1992. Účinnými však od tohto dátumu neboli ešte všetky články ústavy. Účinnosť vecí (záležitostí) taxatívne (vyčerpávajúcim spôsobom) vymenovaných v článku 156, článkov, ktoré vyjadrovali atribúty plne suverénneho štátu, bola pozastavená, resp. odložená. Ústava Slovenskej republiky s pozastavenou účinnosťou týchto jej ustanovení nepôsobila v ústavnoprávnej a medzinárodnoprávnej praxi ako „čistá ústava“. Federatívny zväzok sa mohol ešte pretvoriť na zväzok suverénnych republík s vlastnou medzinárodnou právnou subjektivitou. Na rokovanie sa predkladali aj návrhy na vytvorenie konfederatívneho zväzku, resp. modelu únie.
Dňa 25. novembra 1992 v druhom hlasovaní Federálne zhromaždenie prijalo ústavný zákon č. 523/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Zanikla uplynutím 31. decembra 1992. (čl. 1, ods. 1). Ústavný zákon o zániku ČSFR bol odkladacou ako aj rozväzovacou podmienkou splnením ktorej nadobudli účinnosť všetky ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky. Počnúc dňom 1. januára 1992 pôsobila Ústava Slovenskej republiky ako „čistá“ ústava, ako plnohodnotná ústava suverénneho štátu, subjektu medzinárodného práva. Stala sa najvyšším zákonom Slovenska, zvrchovanej Slovenskej republiky, ako suverénna ústava suverénneho národa.
V konštitučnom, legislatívnom procese prekonal a zvládol náš zákonodarný a ústavodarný orgán, teda Slovenská národná rada, všetky zložitosti, prekážky, aj nečakané záludnosti, ktoré mohli sťažiť ako aj priamo zhatiť tento konštitučný proces. Slovensko sa vyjadrilo touto suverénnou ústavou ako suverénny národ, ktorý vstúpil a stal sa členom medzinárodných organizácií najvyššieho rangu. Konštitučný proces, vytváranie národnej republikovej ústavy, prerástol do procesu konštituovania samostatného, suverénneho štátu – Slovenskej republiky. V tomto zmysle si zaslúži deň prijatia Ústavy Slovenskej republiky byť sviatkom národa a štátu.
Niekedy znalci našich dejín pripomínajú, že SNR mala mať väčší zmysel pred historickú symboliku, a to v tom zmysle, že Ústavu SR mala prijať až 19. septembra 1992. A to preto, že v tento deň v roku 1848 Ľudovít Štúr na ľudovom zhromaždení na Myjave vyhlásil samostatnosť Slovenska. Spojenie týchto dvoch udalostí do jedného dátumu mohlo mať dvojnásobnú silu v pôsobení na slovenské historické vedomie. Iste je toto tvrdenie pravdivé. Ale prijatie Ústavy SR 1. septembra 1992 malo rovnako dupľovanú historickú synergetickú symboliku. Dňa 1. septembra 1944 sa v Banskej Bystrici ustanovila povstalecká SNR, ktorá prijala Deklaráciu SNR a nariadenie (zákon SNR) o tom, že bude na celom území Slovenska vykonávať všetku zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc. Znamenalo to, že sa tým ustanovila slovenská povstalecká štátnosť a že toto nariadenie SNR publikované pod č. 1/1944 Zb. nar. SNR je základným a najvyšším zákonom Slovenska, vytvárajúcej sa štátnosti slovenského národa. A v symbolickom, historickom oblúku vývoja sa dosiahlo a potvrdilo, že 1. september v dvoch rozličných rokoch sa spája a sú v ňom obsiahnuté dve skutočnosti spojené so slovenskou národnou a demokratickou štátnosťou – začiatky jej zakotvenia, prijatie základov je ústavnosti v roku 1944 a prijatia Ústavy SR ako základného a najvyššieho zákona (úst. zákon č. 460/1992 Z.z), ktorým vyústil náš vývoj, do suverénnej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva. Deň s dátumom 1. september (1944 a 1992) je pre slovenský národ dňom osudovým pre jeho ústavnosť a ústavu.
4.
Ako sa zmenila Ústava SR po uplynutí troch desaťročí jej platnosti, po troch desaťročiach jestvovania Slovenskej republiky z pôvodného znenie ústavy suverénneho štátu? Autorom jej zmien bol zákonodarca, t. j. Národná rada Slovenskej republiky. A zmeny sa robili prostredníctvom ústavných zákonov o novelizácii ústavy. V priebehu troch desaťročí prijal náš zákonodarca a ústavodarca spolu dvadsaťdva zmien, noviel ústavy. Možno povedať, že každý rok nás NR SR poctila a potešila asi jednou novelou.
Šesť rokov pôsobila ústava v nezmenenej normatívnej podobe, t. j. v texte či znení. Predstavuje to jednu pätinu (dvadsať percent) z dnes trvajúcich troch desaťročí.
Na základe volieb do parlamentu v septembri 1998 sa podstatne zmenilo jeho straníckopolitické zloženie. Novú vládu so štyrmi koaličnými stranami – SDK, SDĽ, SMK a SOP – viedol ako premiér M. Dzurinda. Programové vyhlásenie vlády sa opieralo o štyri piliere: rozvoj demokratického právneho štátu, hospodárska obnova, reforma sociálnej politiky a otázky vnútornej a zahraničnej politiky s konkrétnymi cieľmi vstup do EÚ a NATO. Potrebným bolo transformovať slovenský ústavný systém. Transformácia sa realizovala dvomi ústavnými zákonmi z r. 1999 a 2001, ktoré možno považovať za novú, novelizovanú „malú ústavu“, vnesenú do pôvodného znenia a podoby ústavy.
Zmenu voľby prezidenta občanmi v priamych a všeobecných voľbách priniesol zákon č. 46/1999 Z. z. Parlament nebol v stave zvoliť napriek niekoľkým kolám volieb prezidenta. V januári 1999 NR SR schválila ústavný zákon o priamej voľbe prezidenta. V prvých priamych voľbách hlavy štátu občanmi bol za prezidenta SR zvolený Rudolf Schuster. Svoj post zvládol celkom dobre vo vnútropolitických pomeroch aj v medzinárodných vzťahoch. Po ňom v dvoch funkčných obdobiach (2004 – 2009 a 2009 – 2014) bez vnútropolitických kolízií vykonával post prezident SR Ivan Gašparovič. Dvaja ďalší priamo zvolení prezidenti, a to Andrej Kiska (2014 – 2019) a Zuzana Čaputová (2019 ako úplne nové, v politike neskúsené osobnosti) boli menej úspešnými prezidentmi. Zmena ústavy v spôsobe voľby prezidenta, od nepriamej voľby (NR SR) k priamej voľbe občanmi, má svoje nedostatky, a to náhodnosť voľby, podmienená kampaňou v masmédia, nekvalifikovanosť kandidátov na post hlavy štátu. Odhaľuje sa tým celkový problém politického systému v SR, od politickej kultúry a vyspelosti občanov až po nepripravené a nekompetentné politické strany, ich vodcov a koalícií. Prejavilo sa to tak v parlamentných voľbách v roku 2021, ktoré splodili dnešnú štvorkoalíciu.
Najrozsiahlejšia novelizácia bola obsiahnutá v ústavnom zákone č. 90/2001 Z. z. Upravila vstup Slovenskej republiky do zväzkov štátov s inými štátmi. Zakotvila primát medzinárodných zmlúv o ľudských právach a slobodách pred zákonmi. Podrobnejšie upravila úlohy Najvyššieho kontrolného úradu. Početnejšie boli aj zmeny postavenia a konania pred Ústavným súdom. Úplne novými boli časti novely, ktoré zakotvili dovtedy neznáme orgány a to Súdnu radu SR a verejného ochrancu práv. Ďalšie novely ústavy, konkrétne štyri z rokov 2004, 2005, 2006 spresňovali predchádzajúcu „malú ústavu“. Ústavný zákon č. 356/2011 Z. z. – riešil ex post a ad hoc ústavnú krízu, vyvolanú odvolaním vlády, ktorá stratila mandát v parlamente tak, že jej bola vyslovená nedôvery. Musel ju prezident odvolať, ale musel ju na dobu určitú (do vymenovania novej vlády) poveriť výkonom obmedzených právomocí („len svietiť a kúriť“), pričom každý jej úkon musel byť odsúhlasený prezidentom SR (bola to situácia, kedy NR SR vyslovila nedôveru vláde I. Radičovej). V poradí desiata zmena ústavy (232/2012 Z. z.) zrušila trestnoprávnu a disciplinárnu imunitu poslanca. Umožňuje stíhať poslanca za trestný čin a priestupok bez súhlasu NR SR. Imunita sa zredukovala iba na jednu jej pôvodnú zložku, na nemožnosť vziať poslanca do väzby bez súhlasu NR SR.
K veľkým, asi k najväčším zmena v ústave došlo vo vzťahu SR navonok. Už v roku 1994 dosiahla Slovenská republika významné posuny pri disponovaní so svojou suverenitou: prijala rámcový politický dokument o svojom pristúpení k projektu Partnerstvo za mier a koncom roka aj individuálny program k nemu; a stala sa pridruženým partnerom Európskej únie. Súčasťou dohody o pridružení (asociácii) bol aj záväzok dodržiavať práva menšín. Stredoeurópske postoje prejavila Slovensko podpisom dohody o usporiadaní Višegrádskej štvorky.
Po voľbách do NR SR v r. 2002 , schválila Snemovňa reprezentantov Kongresu USA rezolúciu, ktorou vyjadrovala podporu vstupu Slovenska do NATO a oceňovala pokrok, ktorý SR dosiahla v oblasti demokratických reforiem. Pozvanie na vstup do NATO dostala SR na summite NATO v Prahe (21. novembra 2002). Dňa 10. apríla 2003 schválila NR SR pristúpenie k Severoatlantickej zmluve. O päť dní neskôr podpísal protokol o prístupe SR k NATO prezident R. Schuster. Národná rada SR ako jediný zákonodarný a ústavodarný orgán SR a prezident republiky ako hlava štátu konali pri pristúpení k SR, resp. podpise protokolu o prístupe SR k NATO, na základe, podľa Ústavy SR a v súlade s jej odsekom 3. článku 7. v znení: „Slovenská republika sa môže s cieľom zachovať mier, bezpečnosť a demokratický poriadok za podmienok ustanovených medzinárodnou zmluvou zaradiť do organizácie vzájomnej kolektívnej bezpečnosti.“ Toto ustanovenie bolo prijaté ako v poradí tretia novela Ústavy Slovenskej republiky, a to ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2002.
V Dohode o pridružení SR k Európskej únii sa zdôraznil záväzok asociovaného štátu dodržiavať ľudské práva. Spolu s tým bola v dohode obsiahnutá tzv. suspenzná klauzula, ktorá umožňovala asociačnú dohodu v prípade porušovania ľudských práv v danom štáte pozastaviť. Slovenská republika v období november 1994 až november 1998 zaznamenala niekoľko medzinárodnoprávnych prejavov uplatnenia tohto ustanovenia na svoju adresu. Boli to spolu tri demarše, diplomatické nóty obsahujúce protest a sťažnosť pre nedodržiavanie ľudských práv v SR. Prvý demarš bol z 24. 11. 1994, nóta veľvyslancov SRN a Francúzska v SR, v ktorom EÚ vyjadrila znepokojenie nad povolebným vývojom na Slovensku. Druhý demarš od krajín EÚ bol zdupľovaný aj demaršom USA, okrem znepokojenia nad politickými pomermi na Slovensku sa vzťahoval aj na „záhadný“ únos prezidentovho syna. Európsky parlament prijala dve rezolúcie o Slovensku; v prvá (1. 7. 1997) sa týkala nesúhlasu s prikrášľovaním režimu vojnového slovenského štátu v učebnici M. S. Ďuricu a jej stiahnutia zo škôl, druhá z (22. 10. 1997) žiadala návrat F. Gauliedera do parlamentu a posilňovanie ľudských a menšinových práv. Tretí demarš EÚ vyslovil znepokojenie z postupu vlády po prevzatí prezidentských právomoci (premiér V. Mečiar ako zastupujúci prezident zrušil vypísané referendum o vstupe SR do NATO a o priamej voľbe prezidenta; ďalej vyhlásil amnestiu v súvislosti so zmareným referendom v máji 1997 a únosom M. Kováča ml.; a že bezprecendtným spôsobom odvolal 28 veľvyslancov v zahraničí).
K zmene predpokladov a plnenia podmienok pre prijatie do EÚ dochádza po vytvorení vlády M. Dzurindu. V januári 1999 spoločný parlamentný výbor SR – EÚ vyzval Európsku radu, aby zaujala flexibilný postoj k znovuposúdeniu žiadosti SR o členstvo v EÚ a rozhodla o pokračovaní rokovaní s prihliadnutím na pokračujúce reformy na Slovensku. O poldruha roka neskôr (4. október 2000) Európsky parlament schválil rezolúciu o Slovensku, v ktorej ocenil dosiahnutý pokrok v ekonomickej oblasti a v prijímaní potrebných právnych noriem. Po uplynutí ďalších dvoch rokov, po práci, zmenách pomerov a podmienok na Slovensku, 25. októbra 2002 Európska únia odporučila Slovenskú republiku a ďalších 9 kandidátskych štátov na vstup do Európskej únie. Slovenskej republike sa podarilo v rokovaní, v tzv. negociačnom procese, v priebehu troch rokov, dobehnúť tieto štáty v rokovaní a zaradiť sa medzi kandidátov vstupujúcich do EÚ[1].
Vstup Slovenskej republiky do Európskej únie je podľa právnej teórie i praxe dvojstranným súhlasným prejavom vôle dvoch strán, a to prijímajúcej strany, t. j. Európskej únie a vstupujúcej strany, t. j. Slovenskej republiky. Má teda právnu formu dohody, resp. zmluvy. Prijímajúca strana, resp. navrhovateľom na uzavretie zmluvy bola Európska únia. Európsky parlament schválil dňa 9. apríla 1993 vstup Slovenskej republiky do Európskej únie. Slovenská republika prijala tento návrh EÚ svojím uznesením č. 365 dňa 1. júla 2003, ktorým vyslovila svoj súhlas s pristúpením Slovenskej republiky do EÚ[2]. Súhlasnými prejavmi vôle oboch parlamentov, Európskeho parlamentu a Národnej rady SR, bola dosiahnutá zhoda v obsahu ich vôle. Vyslovením súhlasu so Zmluvou o pristúpení k Európskej únii dala NR SR podľa čl. 86, písm. d) súhlas na jej ratifikáciu, ktorú uskutočnil prezident SR podľa čl. 102, ods. 1, písm. a). Ústavy Slovenskej republiky.
Ratifikáciou tejto Zmluvy o pristúpení k EÚ, ako medzinárodnej zmluvy, jej vyhlásením v Zbierke zákonov SR, preniesla SR výkon časti svojich práv na Európsku úniu podľa článku 7., odsek 2. Ústavy SR. Prenesenie výkonu časti práv SR na EÚ sa týka právomoci, resp. suverenity SR. Ďalším úkonom, ktorý sa týka právomoci, resp. suverenity SR bolo rozhodnutie NR SR, prijaté spolu so súhlasom o pristúpení, že „Zmluva o pristúpení k Európskej únii je medzinárodná zmluva podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi. V treťom poradí potom nasleduje účinnosť druhej vety, ods. 2., čl. 7 Ústavy SR podľa ktorej: „Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“
Pristúpením do EÚ sa v súlade s Ústavou Slovenskej republiky mení obsah a rozsah jej výlučnej pôsobnosti, právomoci, resp. suverenity. Zmluva o pristúpení SR k EÚ má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky majú aj záväzné akty Európskej únie.
Podľa znenia čl. 7., ods. 2. Ústavy SR ratifikáciou Zmluvy o pristúpení SR k EÚ nedošlo k obmedzeniu suverenity SR, ale „k preneseniu výkonu práv“ na EÚ. V teórii práva sa charakterizuje táto situácia aj ako fragmentácia, prípadne zdieľanie suverenity. Podľa inej koncepcie je v 21. storočí, ako v tzv. ére postmodernizmu, suverenita štátu prekonaná, resp. že je fragmentovaná a pluralizovaná, funkcionálna. Za prijateľný záver možno považovať názor, že koncepciu suverenity netreba zavrhnúť, opustiť, ale ju redefinovať a zachovať. Celkove zrejme platí téza, že Ústava SR je naďalej prameňom pôvodnej suverenity a zákonodarstva Slovenskej republiky, ale asi iba jej prameňom, nie skutočným vykonávateľom právomocí, ktoré tvoria kategóriu – suverenita štátu.
Slovenská republika v priebehu troch desaťročí a spolu s tým jej základný a najvyšší zákon prežila dynamický vývoj, nie jednoduchý a nie bezkonfliktný. Stala sa súčasťou medzinárodných organizácií, nadnárodných inštitúcií – a postúpila významnú časť svojej suverenity, a povedzme že nie malú časť, na medzinárodné inštitúcie. Možno preto položiť otázku, či Ústava SR je ešte stále výlučne, alebo do značnej miery slovenskou suverénnou ústavou. A po ďalšie – treba určite posúdiť aj problém, či je vzhľadom na vyššie opísané zmeny náležité, aby sa deň jej prijatia Ústavy SR považoval a bol zaradený do kategórie dní kvalifikovaných za štátny sviatok. Posun do kategórie pamätných dní považujem za vhodnejší a náležitý.
(Koniec)
[1] Rokovania o vstupe Českej republiky, rovnako ako aj Poľska, Maďarska, Estónska, Slovinska a Cypru bol začaté na základe rozhodnutia Európskej rady z decembra 1997. Kandidujúce štáty si pripravili korešpondujúce dokumenty v podobe Národných programov pre prípravu na členstvo v EÚ. Program vychádzal z problémov pomenovaných EÚ a obsahoval krátkodobé i strednodobé úlohy (2000 – 2002), ktoré boli zladené s legislatívnym plánom príslušnej vlády. Por. KROUPA, J.: Vstup České republiky do Evropské únie. In: Slovensko v procese európskej integrácie. (zborník) PF UK Bratislava 2003., s. 69 – 70.
[2] Por. reprodukcia uznesenia NR SR potvrdzuje súhlas so Zmluvou o pristúpení k EÚ z j. Júla 2003. In: Slovenské národné rady a cesta k parlamentarizmu. Pekník, M. a kol: Veda. Bratislava 2008. s. 307.
