Nič nezabudol ani neodpustil

V Sovietskom zväze už od roku 1937 prebiehali prípravy na veľkolepé oslavy 60. narodenín Josifa Vissarinoviča Stalina (21. decembra 1939). Priamo z najvyšších miest prišla požiadavka, aby Michail Bulgakov (vtedy pomocný režisér v divadle MCHAT) napísal hru venovanú jubilantovi. Bulgakovovu hru Dni Turbínovcov totiž videl rodák z gruzínskeho mesta Gori najmenej pätnásťkrát a jej autora vyhlásil za najtalentovanejšieho súčasného dramatika. A tak Bulgakov najprv prišiel s drámou Batum, ktorej obsahom bol život mladého revolucionára Kobu, ako vtedy budúceho sovietskeho diktátora volali. Údajne sa Stalinovi zapáčila, lenže autor ju chcel doplniť o skutočné udalosti. A tak sa rozhodol cestovať do Baku, kde niekoľko rokov Stalin, vtedy sa ešte volal Josif Džugašvili, pôsobil. Lenže to Bulgakov nemal robiť. Stalin totiž nemal záujem, aby niekto pátral po jeho činnosti na začiatku 20. storočia v Azerbajdžane. Cestu dramatikovi prekazil a napokon stratil aj záujem o novú divadelnú hru. Čo chcel zakrývať, ukázalo až neskoršie pátranie historikov. Prepad poštového koča Mladý Džugašvili sa stal v Gruzínsku členom ilegálneho výboru Sociálnodemokratickej a robotníckej strany Ruska (SDRSR) už v roku 1902. V rokoch 1905 až 1907 sa vytvárali ozbrojené jednotky na ochranu vodcov revolučného a štrajkového hnutia. Koba velil kaukazskej bojovej skupine. V roku 1907 sa vo svojich kruhoch stal známy najmä po zorganizovaní prepadu poštového koča s nákladom štvrť milióna rubľov. Zahynul pritom kočiš a niekoľko strážcov. Cennú korisť prepravil Koba cez Fínsko priamo Vladimírovi I. Leninovi, s ktorým sa dva roky predtým osobne stretol a obdivoval ho. Ukradnutie takej kopy peňazí neušlo pozornosti miestnych vodcov SDRSR v Tbilisi. Pretože peniaze zmizli nevedno kam, považovali to za brutálnu lúpež nezlučiteľnú s členstvom v strane. Preto z nej Stalina vylúčili. Neskôr Lenin bankovky a cenné papiere spálil v sporáku. Zahraničné banky totiž mali k dispozícii ich čísla, a tak sa nedali nikde vymeniť. Koba sa medzitým presťahoval do dediny Novchana neďaleko Baku, kde objavili obrovské náleziská ropy. Preto sa tam v tom čas dalo rýchlo zbohatnúť – a súčasne novozbohatlíkov pripraviť o majetok. Dnes sa to nazýva výpalníctvo, vtedy expropriácia. Džugašvili narýchlo zorganizoval novú ozbrojenú skupinu. Kto z úspešných podnikateľov nechcel platiť, uniesli ho. Na slobode sa ocitol až potom, ako sa zaviazal, že im bude poskytovať pravidelné platby. Kobovci ulúpili aj 1,2 milióna rubľov z parníka Nikolaj I. Odhaduje sa, že Leninovi dokopy poskytli tri milióny rubľov. Budúci vodca Októbrovej revolúcie ich potreboval na financovanie svojho krídla SDRSR. Stalinovi sa odmenil tým, že ho v roku1912 kooptoval do ústredného výboru strany a po desiatich rokoch presadil do funkcie generálneho tajomníka Ruskej komunistickej strany (boľševikov). Agent na obe strany? V moskovskom Múzeu revolúcie vystavovali pištoľ, z ktorej vraj akýsi M. Medvedev strieľal do cára počas popravy jeho rodiny 17. júla 1918 v Jekaterinburgu. Zaujímavý je osud tejto zbrane. Medvedevovi ju predtým revolucionári pridelili na zlikvidovanie informátora, ktorého cárska polícia nasadila do radov SDRSR. Spisovateľ a historik Edvard Radzinskij niekoľkokrát zdôvodňoval, že týmto mužom bol Koba. Podľa tejto hypotézy skôr, ako sa členom strany podarilo identifikovať provokatéra, polícia upozornila Stalina, aby ihneď zmizol z Baku. O tom, že hral na obe strany, sa verejne vyjadroval predseda SDRSR v Baku Stepan Šaumian. Tesne po Októbrovej revolúcii šéf menševikov Julij Martov požiadal, aby stranícky súd prešetril Stalinovu činnosť pri Kaspickom mori. Stalin však zariadil, aby sa korunný svedok Šaumian nemohol dostaviť na súd. Keď v roku 1918 britská armáda obsadila Baku, Šaumiana popravili ako jedného z 26 miestnych komisárov. Na ceste k moci cez mŕtvoly Niektoré postrehy z obdobia nástupu a upevňovania osobnej moci Stalina zaznamenal Boris Bažanov. Ten po októbri 1917 začal študovať na moskovskej technike a nedostatok peňazí ho prinútil, aby si privyrábal na ÚV RKS(b). Zhodou okolností sa v roku 1923 stal jedným zo štyroch Stalinových osobných tajomníkov. Mal na starosti prípravu zasadaní politbyra (politického výboru, teda najvyššieho výkonného orgánu strany). Lev Mechlis sa staral o Stalinove osobné záležitosti, Ivan Tovstuchov bol „sivou eminenciou“ a Grigorij Kanner sa zaoberal rôznymi, takpovediac špinavými operáciami. Podľa Bažanova Stalin v rokoch 1923 a 1924 venoval mimoriadne veľa času odpočúvaniu telefónov. Ešte Lenin navrhol zapojiť najvyšších funkcionárov na osobitnú automatickú ústredňu, aby nijaká telefonistka nemohla počúvať ich rozhovory. Kanner zariadil, aby ju umiestnili v blízkosti Stalinovej pracovne. Inštaláciu urobil technik, údajne komunista z Československa. Kanner ho naviedol, aby dodatočne napojil na ústredňu kontrolný telefón. Vraj pre rýchlejšiu identifikáciu porúch… Telefón však umožňoval odpočúvať rozhovory medzi ľubovoľnými účastníkmi. Po skončení montáže Kanner lživo informoval Genricha Jagodu zo zlopovestného GPU (Štátna politická správa), že od KSČ dostali upozornenie, podľa ktorého je technik špión, a tak ho treba v tichosti zlikvidovať. Takto umlčal potenciálneho svedka. Odpočúvacie zariadenie putovalo do zásuvky Stalinovho pracovného stola, ktorý tak mohol sledovať rozhovory svojich politických rivalov. Potom už vedel nielen to, čo chystajú, ale aj ako rozmýšľajú. Boj o Leninovo nástupníctvo Celý rok 1923 bol V. I. Lenin ťažko chorý. Tušiac, že čoskoro zomrie rozpútali jeho spolupracovníci medzi sebou boj o nástupníctvo. Najvážnejším kandidátom bol Lev Trockij, hlavný organizátor revolúcie aj víťazstva v následnej občianskej vojne. Proti nemu sa vytvorila platforma reprezentovaná Josifom Stalinom, Grigoriom Zinovievom a Levom Kamenevom. V decembri 1923 väčšina straníckych organizácií podporovala Trockého. Keď sa situácia rozoberala na zasadnutí „trojky“, Zinoviev a Kamenev sa rozčuľ­ova­l­i­ nad nechápavosťou más. Stalin najskôr mlčal, potom pozname­nal: „Nie je dôle­ži­­té, kto a ako hlasuje, podstatné je, kto a ako spočítava hlasy.“ Ešte v ten istý deň si zavolal svojho poriadeného Amarjaka Nazaretjana, ktorého sekretariát ústredného výboru vzápätí po inštruktáži vymenoval za vedúceho oddelenia Život strany v redakcii Pravda. Jeho činnosť bola veľmi jednoduchá: keď prišlo hlásenie z niektorej straníckej organizácie, že v nej hlasovalo napríklad 60 členov proti Stalinovi a 30 za, Nazaretjan to zmenil na 60 za a 30 proti. V takejto forme to potom denník publikoval. Samozrejme, miestni funkcionári telefonovali na druhý deň do redakcie. Tam im sľúbili, že sa všetko preverí. O niekoľko dní im oznámili, že to zavinila tlačiareň. Množstvo funkcionárov prijímalo takéto vysvetlenia netušiac, že zámena bola veľmi častá. V očiach čitateľov sa však vytvoril skreslený obraz o situácii v strane. Najmä na vidieku sa nazdávali, že väčšina organizácií podporuje „trojku“. Po čase to vybuchlo a Trockij na zasadnutí politbyra urobil škandál. Vyšetrovacia komisia po týždni zistila, že to zavinil Nazaretjan, ktorého poslali na vidiek a v roku 1937 zastrelili. O jedného svedka bolo menej. Stalinovi tajomníci zvažovali, ako zmeniť pomery v straníckej organizácii na ústrednom výbore v prospech šéfa. Bažanov navrhol, aby zdôvodnili nevyhnutnosť kádrovej zmeny tým, že tajomníkom musí byť robotník. Takých bolo v straníckej byrokracii veľmi málo. Jedným z nich bol Alexander Poskrebyšev, ktorý tam balil a roznášal stranícky spravodaj. Karner zariadil jeho zvolenie. Neskôr sa poslušný Poskrebyšev stal Stalinovým osobným tajomníkom, pred ktorým sa osemnásť rokov triasli nielen komisári a ministri, ale aj členovia politbyra. Urobil však chybný krok, keď sa oženil so švagrinou Trockého syna. Napravil to. Keď mu manželku zatkli, nepohol na jej záchranu ani brvou a naďalej verne slúžil. Len niekoľko mesiacov pred diktátorovou smrťou (5. marca 1953) upadol do nemilosti. Iróniou osudu je, že od istej popravy ho zachránil Stalinov skon. Ako sa upísať smrti V 20. rokoch minulého storočia bola v strane boľševikov ešte ohraničená demokracia, napríklad tajné voľby. Vždy na konci zjazdu sa konala spoločná schôdza ústredných orgánov, na ktorú predložili kandidátku členov ústredného výboru. Každý delegát s hlasom rozhodujúcim dostal lístok so zoznamom navrhnutých. Mal právo vyčiarknuť z neho hocikoho, ale musel potom vlastnoručne pripísať iného. Taký kandidát mal síce takmer nulovú šancu na zvolenie, ale… Hlasovacie lístky sa odovzdali do archívu Tovstuchovovi. Jeho zaujímalo predovšetkým to, kto vyčiarkol Stalina. Delegáta prezradil rukopis, akým bolo doplnené nové meno. Grafológ z GPU ho totiž porovnal s delegačným lístkom. A tak sa zostavovali zoznamy komunistov, ktorí Stalinovi skryte oponovali. V 30. rokoch ich pod rozličnými zámienkami postrieľali. Bažanov dobre poznal Stalinovu amorálnosť a krutosť. Veď bol svedkom množstva zločinov, ktoré sprevádzali jeho výstup na vrchol moci. Po čase sa rozhodol, že odíde, kým nie je neskoro. Presťahoval sa do Strednej Ázie, kde chodieval na poľovačky v pohraničných oblastiach. Počkal na Silvester roku 1927, keď sa dalo predpokladať, že opití vojaci nestihnú rýchlo zareagovať na signál informátorov za hranicami a nevyšlú do Perzie komando, ktoré by utečenca priviedlo násilím späť. Perzská vláda síce sľúbila jeho vydanie Moskve, ale vďaka šťastnej náhode sa dostal do Indie a neskôr do Británie, kde publikoval svoje spomienky. Zomrel v roku 1982. Vražda populárneho Kirova V roku 1961 Nikita Chruščov vystúpil s obvinením Stalina, že zorganizoval vraždu obľúbeného prvého tajomníka VKS(b) v Leningrade Sergeja Kirova, v ktorom mnohí videli možného náhradníka nenávideného diktátora. Dokázať sa mu to však nepodarilo. Kriminalistickú expertízu oblečenia zachovanú v múzeu urobili až na začiatku tohto storočia. Podľa smeru dráhy, ktorú zanechala guľka v čiapke, sa zistilo, že atentátnik musel strieľať zhora nadol, napríklad z balkóna. Ale na mieste, kde sa podľa oficiálnej verzie stala tragédia, balkón nebol.Bolo známe, že sukničkár Kirov často chodil na svoj sekretariát v Smoľnom bočným vchodom. Hneď pri vchode bola miestnosť, kde sa stretával so svojimi milenkami. Aj 1. decembra 1934 pozval bývalú spolupracovníčku Mildu Draulovovú, aby prišla za ním do paláca. Manžel ju už dávnejšie podozrieval z nevery. Podľa všetkého vystihol moment a počas ľúbostného aktu strelil ambicióznemu politikovi do hlavy. Potom by bola dráha strely zhora nadol pochopiteľná. Na druhý deň ráno pricestoval do Leningradu rozčúlený Stalin. Hneď na stanici vyfackal šéfa mestskej tajnej polície a osobne prevzal vedenie vyšetrovania. Pochopil, že sa mu naskytla ideálna príležitosť zničiť svojich potenciálnych protivníkov, ktorými boli v tom čase Zinoviev a Kamenev, čím by zredukoval starú leninskú gardu, ktorá sa ešte stále správala voči nemu sebavedome. Stalinovi sa podarilo nasmerovať vyšetrovanie tak, aby obišlo vraždu zo žiarlivosti a vyústilo do odhalenia atentátu organizovaného ,,nepriateľmi strany“. Aby obvinenie z veľkého sprisahania bolo vierohodné, musel v inscenovanej dopravnej nehode zahynúť šéf Kirovovej ochranky M. Borisov. Osobná informačná služba Už na konci roka 1925 bola Stalinova pozícia natoľko pevná, že si mohol dovoliť vytvoriť vlastnú informačnú službu, ktorej hlavným cieľom bol dozor nad správaním osôb v rôznych mocenských pozíciách doma i v zahraničí. Jej základ tvorili členovia špeciálneho oddelenia jazdeckej armády Semiona Buďonného a jedným z jej náčelníkov bol generál A. Lavrov. Ako dokazujú zverejnené dokumenty, Stalin bol dobre informovaný o všetkom, čo sa v Sovietskom zväze dialo. Vedel, ako sa správali jeho domnelí protivníci pri vyšetrovaní a poprave, poznal ich posledné slová. Väčšina z nich naďalej vyjadrovala obdiv a lásku k svojmu vodcovi, ktorý ich posielal na smrť. Asi v nádeji, že tak ochránia životy svojich blízkych. Často márne. Zatiaľ nie je jasné, do akej miery sa špeciálna tajná služba angažovala na príprave obvinení Stalinových blízkych spolupracovníkov. Informácie, ktoré mu poskytovala, mali charakter správ, ktoré si prial počuť. Veľmi nedôveryhodne znie tá, ktorú podpísal Lavrov 7. augusta 1941. Vraj sa počas Hitlerovej návštevy východného frontu nemecký generál Heinz Guderian žaloval, že v bojoch s Červenou armádou stratil viac ako polovicu tankov a mužov. Každý, kto bol len trochu oboznámený s priebehom bojov, vedel ako katastrofálne sa pre Sovietov vyvíjala situácia v prvých mesiacoch nacistickej invázie a aké rozdielne boli straty na oboch stranách. Podobný charakter majú aj udania o stretnutiach Stalinových oponentov v rokoch 1928 až 1935, z ktorých zápisnice vraj putovali k Trockému a späť zase jeho inštrukcie. Išlo o ľudí, ktorí dôverne poznali tvrdý systém cenzúry a je veľmi nepravdepodobné, že by robili školácke chyby v konšpiratívnej práci. Denník Komsomoľskaja Pravda priniesol pri príležitosti 57. výročia Stalinovej smrti materiál, ktorý spochybňuje tézu o diktátorovej smrti na jeho dači pri Moskve. Stal sa údajne obeťou zosnovanej vraždy v Kremli. Stalinov nástupca Nikita Chruščov, inak mimoriadne zhovorčivý človek, sa mal o organizovanom sprisahaní vyjadriť o desať rokov neskôr na bankete, ktorý Sovieti usporiadali na počesť maďarskej straníckej a vládnej delegácie v Moskve. Možno sa naplnili prorocké slová: kto intrigami bojuje, na intrigy aj zahynie. Autor je vysokoškolský učiteľ