Ako sa rodil dokument hanby

Pred trištvrte storočím bolo v Nemecku mimoriadne rušno. V januári 1935 sa 91 percent voličov (ako inak) vyjadrilo za pripojenie Sárska k tretej ríši. Zákon o všeobecnej brannej povinnosti a budovaní Wehrmachtu prijali 16. marca. V Norimbergu sa 8. septembra začal zjazd Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (NSDAP). O tri dni na to Adolf Hitler položil v Norimbergu základný kameň kolosálnej kongresovej haly, „v ktorej sa po stáročia každoročne bude zhromažďovať výkvet národnosocialistickej ríše“. Na 15. septembra zvolali zasadnutie ríšskeho snemu, ktorý mal prijať na návrh NSDAP zákon o ríšskej zástave. Obsahoval dva paragrafy. Prvý stanovil farby: čierna, biela a červená, čo malo uspokojiť tradicionalistov, pretože „ich“ farby sa zachovali. Druhý paragraf znel: „Ríšskou a národnou zástavou je zástava s hákovým krížom.“ Trinásteho septembra večer telefonovali do pivárne v Berlíne vedúcemu osobitnému referátu pre „židovské zákonodarstvo“ na ministerstve vnútra Bernhardovi Lösenerovi. Ráno musí odletieť do Norimbergu kvôli mimoriadnemu zákonu, ktorý chce vodca urýchlene zaradiť do programu parlamentnej schôdze. Po príchode mu ihneď oznámili, že ešte v ten deň treba vypracovať legislatívny návrh, ktorý má podľa führerových predstáv „upraviť“ celú židovskú problematiku, ako sa od nástupu nacistov k moci v januári 1933 v Nemecku vyvíjala. Návrh mal prostredníctvom ministra vnútra Wilhelma Fricka predložiť Hitlerovi. Nezáujem o nudný Môj boj Po nevydarenom mníchovskom tzv. pivárenskom puči 8. a 9. novembra 1923 odsúdili 34-ročného Hitlera (narodil 20. apríla 1889 v okresnom meste na rakúsko-nemeckom pomedzí Brannau na Inne) na päť rokov straty slobody. Zavretý v pevnosti bavorského mestečka Landsberg, ako sa neskôr vyjadril, „absolvoval na štátne útraty vysokoškolské štúdium politických vied“. Dostal slnečnú izbu pre prominentov s dvoma veľkými oknami, z ktorých bol nádherný výhľad na legendami opradenú rieku Lech. Samota Hitlerovi vyhovovala. Keď prečítal všetky knihy z väzenskej knižnice, mal dosť času na premýšľanie. V lete 1924 sa rozhodol, že napíše knihu on sám. Vydavateľ Max Aman, bývalý Hitlerov veliteľ z prvej svetovej vojny a oddaný ctiteľ, bol nadšený. Dúfal, že jeho idol bude písať o nedávnej minulosti, najmä o nevydarenom puči. Vymyslel mu aj podtitul publikácie: Štyri a pol roka boja proti lži, hlúposti a zbabelosti. Budúci nacistický vodca mal však iné úmysly. Chcel sa predstaviť ako autor iného „diela“ – koncepcie legálneho prevzatia moci. A tak mu vydavateľ ponúkol iný názov: Mein Kampf. Môj boj. Prvý diel vyšiel v lete 1925 (Hitler sa dostal na slobodu už 11. novembra 1924). Kniha však bola nudná, nezaujala. V prvom roku sa nepredalo ani 10-tisíc výtlačkov (čo nebola na ľudnaté Nemecko veľká sláva), v druhom roku ešte menej. Druhý zväzok uzrel svetlo sveta v roku 1927, náklad klesol pod 6 000 exemplárov. Neskôr síce stúpol vďaka tomu, že pri civilnom sobáši dostal každý novomanželský pár jeden výtlačok do daru, no Mein Kampf sa nečítal, málokto mu rozumel. Korene nemeckého antisemitizmu Jednou z troch nosných tém knihy bola nezmieriteľná nenávisť voči Židom. Hitler napísal, že keď sa raz sa ponevieral po Viedni, natrafil „na zjav v dlhom čiernom kaftane s čiernymi kučerami. Ukradomky a opatrne chlapa pozorujem, čím dlhšie hľadím do jeho cudzej tváre a skúmam črtu po črte, tým viac ma osvieti vnútorné poznanie“. To bolo, podľa Hitlera, hodina vzniku jeho antisemitizmu, ktorého sa vodca nikdy nevzdal. Stal sa alfou a omegou jeho života. Muž v čiernom kaftane a s kučerami iste nebol príčinou neskoršej strašnej tragédie Židov. Hitler si totiž už dávnejšie hľadal obetného baránka. Niekto predsa musel zaviniť to, že ho neprijali na maliarsku akadémiu, že nezohnal stále zamestnanie ani byt. Nebola to konkrétna inštitúcia, ani nepriaznivá konštelácia hviezd či bludné teoretické učenie, ale človek z mäsa a kostí – Žid. Hitler bol presvedčený, že zlo musí mať ľudskú podobu. O pravosti svojho poznania nepochyboval. Od viedenského „objavu“ jeho nenávisť a krutosť rástli a z roka na rok boli neľudskejšie. Hitler však antisemitizmus „nevynašiel“, iba mu dal najohavnejšiu tvár. Budúci führer sa s ním musel stretnúť už dávno, prinajmenšom, keď v mladosti býval v hornorakúskom Linci. No a potom Viedeň, kde žil neskôr, bola priam oblepená protižidovskými heslami. Starostom hlavného mesta Rakúska bol Karl Lueger, predák kresťanských socialistov, národovec a zúrivý nepriateľ Židov. Katolicizmus a antisemitizmus sa vo vtedajšom Rakúsku nevylučovali. Hitler si začal kupovať štyridsaťhalierové antisemitské brožúry, ktoré vychádzali asi od roku 1906 každé dva týždne v edícii Ostara (starogermánska bohyňa jari). Vydavateľom bol Jorg Lanz von Liebenfeld, narodený vo Viedni v roku 1874 (zomrel roku 1954). Šľachtický titul si udelil sám. Podľa Dr. Lanza boli germánski bohovia „najstaršími kmeňovými formami ľudského pokolenia a ľudskej rasy“. V brožúrkach sa Hitler dočítal to, čo hlásal potom v knihe Mein Kampf: miešanie rás je hriech. A tzv. áriohériovia smú podniknúť všetko, čo urýchli vykynoženie nižších druhov človečenstva. Vo svojej knihe uviedol, že sa mu „spočiatku celá vec zdala taká neslýchaná a obvinenia také ťažké, že sa viackrát spätil“. Zrazu však vedel, na čo je povolaný. Veď je príslušníkom panskej rasy… A tá potrebuje mesiáša. Neslávne norimberské zákony Hitler tvrdil, že v pripravovanom zákone treba rozlišovať medzinárodne uznávaný status štátnej príslušnosti od práv, ktoré vyplývajú z ríšskeho štátneho občianstva. Predpokladal, že sa určí ostrá hranica medzi privilegovanými „árijcami“ a občanmi nižšej kategórie, Židmi. Ale myslel aj na iných. Onedlho anektoval cudzie územia. Veď sa treba poistiť… To, čo chcel v septembri 1935 urobiť hnedý diktátor so Židmi, priveľmi zasahovalo do občianskych práv. Všetko, čo zahrnul do hanebných paragrafov, ktoré vošli do dejín ako Norimberské zákony, predstavovalo maximum toho, čo považoval momentálne za únosné. Hitler predsa nesmel pripustiť, aby mu unikla obrovská propagačná kampaň Letných olympijských hier v Berlíne v budúcom roku. Sám sa preto vyjadroval oveľa jemnejšie. Zatiaľ. Znovu sa zahral na obeť útoku a prenasledovaného úbožiaka, ktorému záleží iba na tom, aby ochránil tretiu ríšu pred cudzími vplyvmi. Dokument hanby teda nacisti farizejsky nazvali Zákonom na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti. Išlo v podstate o dve súbežné akcie: o zúrivý antisemitizmus nielen zakladajúcich členov NSDAP, ale najmä malých funkcionárov. Keď bol teraz Hitler v Berlíne a patril mu celý štát, nástojili na odmene za svoj „boj“. Odmena musí byť konkrétna. Musí uspokojiť „ideológiu“, organizácie NSDAP, aj súkromné vrecká. Čím väčšmi sa stupňuje jasot okolo poloboha minulých víťazstiev a budúcich lúpežných výprav, tým pažravejšie a nástojčivejšie naliehajú mladí gardisti strany na vodcu „svojich“ víťazstiev, aby konal. Hitler vytušil nebezpečenstvo Spoznal, že by prehnaný antisemitizmus mohol jeho „hnutie“ zahnať oveľa ďalej, ako si to v zahraničnej politike mohol vtedy dovoliť. Postupoval teda pekne po poriadku: vyriekol maximum a potom sa usiloval o typický hitlerovský kompromis. Hitler podstrčil divým mužom zopár šťavnatých propagačných šlágrov a súčasne prikázal nenávideným právnikom a úradníkom, aby mu vypracovali zákon, čo by neodvolateľne („je to moja neotrasiteľná vôľa“) odmietol antisemitizmus uviesť do „legálneho koryta“ a umožnil mu, aby „nemilosrdným“ nasadením štátnej moci znemožnil ďalšie „mimoriadne akcie“. Táto závora niekoľko rokov skutočne fungovala. Neskoršie priam neopísateľné pogromy vraj neboli dôsledkom norimberských zákonov, vznikli napriek ich existencii. Pravda, len preto, že ten istý Hitler, ktorý chcel práve svojimi norimberskými zákonmi znemožniť nekontrolovateľné výčiny, ihneď podnikol všetko preto, aby prostredníctvom kontrolovateľných excesov sabotoval vlastný zákon. Zákaz uzatvárania manželstiev medzi príslušníkmi „nemeckej krvi“ a Židmi, zákaz ich nemanželského pohlavného styku, zákaz, podľa ktorého nesmeli Židia zamestnávať v domácnosti Nemcov mladších ako 45 rokov – všetky kodifikovali za pekelného rehotu ríšskeho snemu. Pritom išlo len o skutočnosti, ktoré sa už aj tak udomácnili pod brutálnym nátlakom ako zvykové právo. Tresty za hriechy prarodičov Židom tento akt poníženia, čo im uštedrili hnedí zákonodarcovia, asi nepripadal ako príkorie. Skôr naopak. „Konečne aj pre stranu a gestapo záväzné usporiadanie znemožní aspoň dočasne vidieckej čvarge zabrániť Židom vojsť do árijských obchodov, nemeckého lesa alebo do dopravných prostriedkov.“ Nemohli ich zatiaľ pranierovať ani žltou Dávidovou hviezdou. Nešlo teda o zveličovanie, keď sa tvrdilo, že si od tohto zákona sľubovali istý druh ochrany pred ďalším šikanovaním nielen optimistickí úradníci, ale aj samotní Židia. Ťahačky na ríšskom sneme nastali pre niečo iné. Zákon nevyjasňoval, kto je vlastne Žid. Zúriví partajní funkcionári sa neuspokojili s „čistokrvnými“, ba ani s polovičnými Židmi. Hľadali aj ľudí so štvrtinou, či osminou židovskej krvi. Bolo treba potrestať aj hriechy prarodičov, a to až do vyvlastnenia majetku a vyhnania. Nemecko zachvátila anarchia. Dochádzalo k veľkým tragédiám. Samotné prijímanie zákona bola veľká fraška. Začala sa hneď v prvý deň, pri príchode Lösenera. Minister Frick oznámil, že Hitler si praje čistopisy štyroch rozličných verzií návrhov. Od najostrejšej, označenej písmenom A, až po najmiernejšiu – D. Navyše ešte vyžadoval, aby mu predložili text návrhu základného zákona o ríšskom štátnom občianstve. Na námietku, že ide o veľmi zložitú problematiku a taký zákon už existuje, Frick povedal, že Hitler chce text zákona v duchu knihy Mein Kampf. Kolotoč predkladania návrhov U führera vtedy sedel jeden z najostrejších propagátorov protižidovských opatrení, šéf ríšskych lekárov Gerhard Wagner. A tak sa začal kolotoč predkladania a vracania argumentov, ktorý Lösener neskôr opísal takto: „Frick prevzal návrh, zdvorilo odmietol akékoľvek informácie a išiel za Hitlerom. Tomu Wagner nasugeroval svoje výhrady. Neinformovaný Frick nemal na vodcove námietky vecné pripomienky… Ja som sa týmto pálčivým problémom zaoberal, zozbieral som argumenty za dva roky usilovnej práce. Toľko argumentov, že by to určite presvedčilo aj Hitlera. V sobotu sa niekoľkokrát zopakovalo to isté. Frick prišiel s návrhom, o ktorom nemal ani poňatia. Po Wagnerových pripomienkach sa vracal s Hitlerovým príkazom zmeniť to a ono. Tak vzniklo množstvo návrhov. O polnoci sa konečne vrátil… Oznámil nám, že Hitler chce zákonodarstvo zaokrúhliť. Ale každé utrpenie sa raz končí. Bolo málo času, a tak sme zosmolili návrh, ktorého jadrom bola jedna fráza. Na jeho vypracovanie sme mali asi hodinu. Frick sa s ním vydal k Hitlerovi. Vrátil sa a oznámil, že ho führer schválil. Snem sa zíde o dvanásť hodín. Ktosi nám pošepol: „Hitler schválil verziu D.“ Radosť však bola predčasná. Diktátor zabudol jednu vetu, do ktorej Bernhard Lösener vkladal všetky nádeje: „Tento zákon sa vzťahuje len na čistokrvných Židov.“ Čoskoro sa dozvedel, že ju Hitler vyškrtol. „V Berlíne som mal potom ešte raz v rukách originál,“ spomínal Lösener, „vynechaná veta v ňom bola. Pretože nik zo zákonodarcov nevedel, ako sa Hitler rozhodol, trvali hnedí znova na rozšírení pojmu Žid aj na ľudí s osminkou židovskej krvi. Vodca povedal, že niektoré body zákona treba objasniť. Stane sa tak po dohode strany s ministerstvom vnútra.“ Führer 29. septembra 1935 v Mníchove vyhlásil pred uzavretým straníckym grémiom, že aj „polovičných Židov považuje za Židov“. Tým sa to v podstate skončilo. Hitlerov pobočník Rudolf Hess, ktorý vo veku 93 rokov zomrel 17. augusta 1987 ako posledný väzeň Spandau, vyhlásil zasadnutie za prísne dôverné. Holokaust Židov v Nemecku a neskôr aj v ostaných európskych „spojeneckých“, či obsadených krajinách sa mohol na základe nacistickej legislatívy naplno rozkrútiť. Autor je publicista