Nekonečný konflikt

Pred 60 rokmi, 25. júna 1950, sa na Kórejskom polostrove začal ozbrojený konflikt, ktorý bol o tri roky ukončený iba prímerím. To je odvtedy pomerne často narušované ozbrojenými incidentmi. Napríklad 26. marca 2010 bola potopená juhokórejská vojnová loď. Najprv aj Soul hovoril o nešťastnej nehode, ale potom obvinil zo zodpovednosti za tento čin severných Kórejčanov. Kým od začiatku tohto storočia sa vzťahy medzi oboma kórejskými štátmi začali zlepšovať, po tomto incidente sa prudko zhoršili. Kam to môže zájsť? Podľa niektorých špekulácií až k obnoveniu vojny. Jedna krajina, dvaja vodcovia Kórea sa v stredoveku dostala pod silný vplyv Číny. Svoje záujmy tu chceli presadiť aj európske mocnosti, no po porážke Číny a Ruska Japonskom vyhlásilo Tokio v roku 1910 krajinu za svoju kolóniu. Počas 2. svetovej vojny Japonci kládli spojencom mimoriadny odpor, ktorý symbolizovali samovražední letci kamikadze. Američania si preto želali, aby v lete 1945 do vojny na Ďalekom východe vstúpil aj Sovietsky zväz. Samozrejme, nie zadarmo, ZSSR mal získať územia, ktoré stratilo cárske Rusko po vojne s Japonskom na začiatku 20. storočia: Kurilské ostrovy a čínske prístavy Lü-šun (Port Arthur) a Ta-lien (Daľnyj). Navyše Sovieti mali okupovať sever a Spojené štáty americké juh Kórejského polostrova. Ako demarkačnú línia dohodli 38. rovnobežku. Studená vojna medzi Východom a Západom sa ostro prejavovala aj vo vývoji oboch častí Kórey. Lídrom severnej sa stal Kim Ir-sen, ktorý istý čas bojoval v Mandžusko proti Japoncom a v roku 1940 sa uchýlil do Sovietskeho zväzu. Južnú časť krajiny viedol Li Syn-man, ktorý sa usiloval po 1. svetovej vojne vystúpiť proti japonskej anexii na mierovej konferencii vo Versailles a potom mal v roku 1919 na čínskom území vytvoriť dočasnú kórejská vládu. Napokon sa uchýlil do USA. Kým Kim Ir-sena inšpiroval sovietsky príklad, pre Li Syn-mana bol vzorom Západ. Obe časti Kórey sa po 2. svetovej vojne vyvíjali opačnými smermi. Sovieti presadili na severe ako hlavného predstaviteľa Kim Ir-sena, ktorý tam bol dovtedy prakticky neznámy, no napriek tomu si dokázal upevniť moc. Li Syn-man zasa začal ťaženie proti ľavicovým silám, v čom ho podporovali aj kolaboranti s Japoncami. V máji 1948 sa konali voľby na juhu a v auguste na severe. Oboje potvrdili moc tých, ktorí ovládali svoju časť krajiny. Rozdelenie polostrova Na juhu 15. augusta vyhlásili Kórejská republika, ktorej prezidentom sa stal Li Syn-man, a 15. septembra na severe Kórejskú ľudovodemokratickú republiku, na čele ktorej stál Kim Ir-sen. Ako prví – na konci roka 1948 – stiahli svoje vojská Sovieti. Američania až na jar ďalšieho roku. Na 38. rovnobežke vzápätí dochádzalo k ozbrojeným incidentom. V januári 1950 minister zahraničných vecí USA Dean Acheson predniesol prejav, v ktorom vyhlásil, že okrem Filipín, súostrovia Rjúkjú, Japonska a Aleutských ostrovov, nemožno iným oblastiam Tichého oceánu zaručiť bezpečnosť pred vojenským útokom. Podľa Henryho Kissingera to malo znamenať, že sa USA chcú vyhnúť vojne so ZSSR, a nie ich pasivitu v iných prípadoch. Prezident Harry S. Truman v máji 1950 poveril Johna F. Dullesa, vtedy funkcionára štátneho departementu, aby pripravoval mierovú zmluvu s Japonskom. Ten týždeň pred začiatkom kórejskej vojny navštívil Li Syn-mana, aby ho ubezpečil, že táto zmluva nebude narúšať záujmy Soulu. V juhokórejskom parlamente vyhlásil: „Vravím vám, nie ste sami!“ Dulles navštívil aj opevnenia na 38. rovnobežke. Fotografie z tejto návštevy neskôr severokórejská propaganda považovala za dôkaz, že USA inšpirovali Li Syn-manov režim, aby sa pokúsil násilím zjednotiť krajinu a že o týždeň neskôr nešlo o útok, ale o úspešné odrazenie agresie a prenesenie vojny na územie protivníka. Prekvapujúci priebeh vojny Na jednej z našich televíznych staníc možno sledovať seriál MASH, ktorého dej sa odohráva v americkej vojnovej nemocnici. Hrdinami sú lekári, ktorí sa netaja kritickým postojom k najvyššiemu americkému veleniu. Napríklad voči veliteľovi okupačných vojsk v Japonsku Douglasovi MacArthurovi, ktorý sa stal známy už počas 2. svetovej vojny. Prevaha severokórejskej armády nad juhokórejskou bola spočiatku drvivá. Li Syn-manova vláda 27. júna utiekla do mesta Tedžon, o deň neskôr Soul obsadili Severokórejčania. V roku 1949 sa občianska vojna v Číne skončila víťazstvom komunistov, ktorí 1. októbra vyhlásili Čínsku ľudovú republiku a zvyšky porazených čankajškovcov utiekli na ostrov Taiwan. Vtedy Sovietsky zväz žiadal, aby členstvo v Organizácii Spojených národov, vrátane miesta stáleho člena jej Rady bezpečnosti, dostala ČĽR. Lenže USA mali vo Valnom zhromaždení OSN prevahu, a tak Čínu až do roku 1971 zastupovali čankajškovci. ZSSR so svojimi spojencami na protest svoje kreslá v OSN dočasne opustili a Moskva tak neuplatňovala právo veta. To umožnilo, aby Rada bezpečnosti označila KĽDR za agresora a rozhodla, že na kórejské bojisko vyšle vojská OSN, pričom ich väčšinu tvorili príslušníci americkej armády. Severokórejčania sa s vojskami pod zástavou OSN prvý raz stretli 5. júla pri meste Osan. Zvíťazili Severokórejčania, ktorí do septembra obsadili väčšinu územia na juh od 38. rovnobežky. Američanom sa podarilo ubrániť iba okolie prístavu Pusan. Generál MacArthur velil vyloďovacej operácii v tyle severokórejskej armády pri meste Inčchon, ktorá sa začala 15. septembra. Útok spustili aj jednotky z obkľúčeného Pusanu. Hoci mali vojská pod zástavou OSN mimoriadnu prevahu, severokórejská armáda kládla mimoriadne tvrdý odpor. Napriek tomu musela ustupovať, 26. septembra padol Soul. Opakované zvraty v bojoch OSN 1. októbra vyzvala severnú Kóreu ku kapitulácii, tá to však odmietla. Napriek odporu ZSSR a jeho spojencov OSN väčšinou odhlasovala, že vojská pod jej zástavou mohli prekročiť aj 38. rovnobežku. Už 19. októbra padlo hlavné mesto KĽDR Pchjongjang a vláde sa len tak-tak podarilo uniknúť. Severokórejská armáda sa stiahla k čínskym a sovietskym hraniciam. Hoci sa už vojská OSN považovali za víťazov, dochádza k ďalšiemu zvratu. Američania sa dostali do potýčok s čínskymi jednotkami. Číňania vyhlásili, že nejde o ich armádu, ale o ľudových dobrovoľníkov, ktorí chcú pomôcť Kórejčanom v boji proti agresii amerického imperializmu. MacArthur vydal 24. novembra rozkaz na silný útok proti čínskym vojskám. Tie však podcenil a preto utrpel ťažké straty a štyri dni musel dať rozkaz na ústup. Číňania pokračovali v ofenzíve, 4. januára 1951 dobyli Soul, no prišlo k novému zvratu. MacArthur navrhol Trumanovi použiť proti ČĽR jadrové zbrane. Prezident to odmietol, pretože by to znamenalo začiatok 3. svetovej vojny. Napokon MacArthura odvolal, vystriedal ho generálom Matthewom Ridgwayom. Ten začal 25. januára protiofenzívu, Soul padol 15. marca a o týždeň na to museli čínske jednotky ustúpiť na 38. rovnobežku. Tam sa vojna premenila na zákopovú. V júli sa začalo rokovanie o prímerí, ktoré trvalo dva roky. Nezriedka sa obe strany pokúšali preraziť líniu, kde sa zastavili boje, ale darilo sa im dosahovať iba minimálne úspechy. Jednou z najspornejších otázok rokovaní bol problém zajatcov – či všetkých vrátiť alebo dovoliť niektorým, aby ostali na druhej strane. Až 20. júla 1953 sa dohodla demarkačná línia, ktorá viedla nepatrne na sever od 38. rovnobežky, z oboch strán s dvojkilometrovou demilitarizovanou zónou. Dohodu o prímerí, podpísanú 27. júla, napriek očakávaniam dosiaľ nevystriedala riadna mierová zmluva. Obe časti Kórey prešli za 60 rokov úplne iným vývojom, takže rozdiely, ktoré vznikli po 2. svetovej vojne, sa prehĺbili tak, že by sme ťažko v dejinách našli niečo podobné. Napríklad rozdiely medzi východným a západným Nemeckom sa zďaleka nerovnali súčasným kórejským. Otázniky, ktoré ostávajú Keď ešte bola Kórea japonskou kolóniou, sever polostrova bol priemyselne rozvinutejší ako juh, ktorý bol typickou poľnohospodárskou krajinou. Otvorená vojna v rokoch 1950 až 1953 zanechala katastrofálne následky, milióny mŕtvych vojakov a civilistov, mestá v troskách a zničenú ekonomiku. Kim Ir-senov, ani Li Syn-manov režim sa ani zďaleka nedali považovať za demokratické. Lenže v južnej Kórei sa režimy (aj vojenské diktatúry) menili, dnes tam možno hovoriť o šiestej republike. Pri maximálnej kritickosti sa dajú za demokratické považovať iba režimy od 80. rokov minulého storočia. Vývoj v KĽDR akoby skamenel. Na jej čele bol od roku 1945 do smrti v roku 1994 Kim Ir-sen, po ňom nastúpil jeho syn Kim Čong-il. Od roku 1955 je oficiálnou severokórejskou doktrínou „čučche“. Niekedy sa toto slovo prekladá ako hlavný princíp, inokedy ako absolútna sebestačnosť. Hoci bol Kim Ir-sen spočiatku životne závislý od podpory Josifa V. Stalina a Mao Ce-tunga, po Stalinovej smrti vypracoval vlastnú doktrínu, ktorá už nemala veľa spoločného s marxizmom. Keď vypukol spor medzi Sovietskym zväzom a Čínou, Kim Ir-sen dokázal obratne lavírovať. Udržiaval s oboma rozhádanými krajinami priateľské vzťahy a získaval od nich aj materiálnu pomoc, hoci ju podľa niektorých svedectiev nepovažoval za dostatočnú. Kým vývoj v južnej Kórei od konca 70. rokov minulého storočia možno považovať za hospodársky zázrak, severnú charakterizuje v posledných desaťročiach narastajúci úpadok. Dnes je KĽDR závislá od potravinovej pomoci zo zahraničia. Zapríčinilo to aplikovanie ideológie čučche? V súvislosti s potopením juhokórejskej lode niektorí hovoria o vážnej hrozbe novej vojny. Pripomína sa tiež, že severná Kórea údajne vlastní nukleárne zbrane. S istotou však možno tvrdiť, že ak by aj kórejská vojna spred 60 rokov mala reprízu, určite by v nej už nebojovali čínski ľudoví dobrovoľníci. Autor je publicista