Nedávno pápež Benedikt XVI. vydal vyhlásenie, podľa ktorého zomreté nepokrstené deti odteraz pôjdu rovno do neba… Kto tu teda vlastne rozhoduje? Všemohúci Boh alebo jeho zástupca na zemi? Ako k tomu prídu predtým zomrelí nepokrstení chlapci a dievčatká, ktorí musia vyčkávať v očistci?
To je len jeden prípad, ktorý cirkev iste hravo vysvetlí alibistickým nastolením nejakej vhodnej dogmy. V minulosti bolo takýchto prípadov viac. A podstatnejších. Jeden z nich sa riešil na koncile v Nice v roku 325. Nech už biblisti interpretujú rozhodnutia celosvetového stretnutia vtedajších biskupov akokoľvek, jedno je jasné: vynikajúci filozof, učiteľ a liečiteľ s menom Ježiš Kristus bude pasovaný za Božieho syna. O jeho živote sa bude písať len v intenciách evanjelistov z Nového zákona. Nasledoval logický príkaz, ktorým sa spustilo ,,čistenie“ a škrtanie dovtedy bežných názorov.
Výsledok cielenej propagandy
Iste si mnohí ešte pamätajú, akí sme boli rozhorčení, keď vtrhli vojská členských štátov Varšavskej zmluvy v auguste 1968 do Československa. Potom nastala tzv. normalizácia. Počas dvadsiatich rokov sme pod vplyvom enormnej propagandy skoro začali veriť, že vstup vojsk „priateľských krajín“ bola akcia, ktorá zachránila náš ľud. A to bolo len dvadsať rokov. Dokážeme si jasne predstaviť, ako sa dá cielenou propagandou zmeniť zmýšľanie ľudstva za takmer dvadsať storočí? Po nicejskom sneme bolo teda nevyhnutné zakomponovať do Nového zákona vo zvýšenej miere fakt, že Ježiš bol Božím synom. Knihy sa ešte ďalších trinásť storočí prepisovali ručne v temných kútoch kláštorov. Pisári museli akceptovať príkazy nadriadených. A tak sa predbiehali v tom, ako do príbehov o Kristovi zakombinovať jeho pôvod. Niekedy hádam stačilo zmeniť množné číslo na jednotné a tak vznikol namiesto pôvodného „náš nebeský otec“ spojenie „môj nebeský otec“. Od roku 325 teda žijeme v ilúzii, že ten, čo zomrel na kríži, bol Boží syn, a preto vstal z mŕtvych a mohol si dovoliť vykonať množstvo nevysvetliteľných činov. Zázraky v Biblii sú vecou názoru, pohľadu danej doby a najmä angažovanosti stredovekých pisárov, ktorí nepochybne verili v objav theizácie vykonaný snemom v Nice. Aj hromy a blesky sa napríklad dlho spájali s Božou rukou, znamením, upozornením, trestom. Dokonca ešte i dnes sa v maďarčine blesku povie „menykö“, čiže nebeský kameň. Kresťanstvo čoraz viac nadobúdalo charakter diktátu z vyššej moci, ktorý je vo svojej podstate síce ušľachtilý, ale iluzórnosť jeho pôvodu nemôžeme poprieť. Aj my si poplačeme, keď vidíme na filmovom plátne dojímavý ľudský príbeh. Hoci je iba iluzórny. A tak isto je nám teplo pri srdci, keď čítame krásne príbehy z Biblie o tom, ako Ježiš vyhral boj dokonca i nad smrťou. Takí sú ľudia. Fandia hrdinom príbehov a usilujú sa svoj život viesť v ich intenciách. Postupne zabúdajú, že sú obeťami ilúzií. Začínajú veriť vo svojich hrdinov.
Kto bol vlastne Ježiš?
Z hľadiska uvažovania na súčasnej znalosti niekdajšieho štýlu života Ježiš určite žil. Je to, aj keď len niekoľkými vetami z historických dokumentov doložená osobnosť v obšírnych dejepisných spisoch dvoch-troch vtedajších nezávislých historikov. Až na Jozefa Flávia nik o ňom nehovorí ako o Božom synovi. Skôr ako o rebelovi, ktorý vedel pozitívne ovplyvniť zmýšľanie ľudí. Flávius ho popisuje ako osobnosť mimoriadnych schopností s dodatkom ,,ak možno vôbec o človeku hovoriť“. Tento dodatok však je taký netypický pre Fláviov štýl, že sa mnohí historici zhodujú v tom, že v rámci „ponicejskej normalizácie“ niekto v zákutí stredovekého kláštora tento dodatok „v záujme veci“ dopísal. Napokon sama cirkev priznáva, že sa originály evanjelistov, v ktorých sa obšírne opisovalo Ježišovo účinkovanie, sa niekedy v druhom storočí stratili. To dovoľuje manipuláciu bez dôkazov. Možno reálne predpokladať, že sa Ježiš narodil ako nemanželské dieťa. Hneď po tom ho odviedol Jozef s matkou Máriou do Egypta. Vôbec nie preto, že Herodes prikázal zabíjať neviniatka. Ten totiž v tom čase už nežil. Zabíjali sa deti prostitútok, prípadne nemanželské. To bolo, žiaľ, v tých časoch bežné. Vieme si hádam predstaviť, akú vzburu by bolo v krajine vyvolalo nezmyselné zabíjanie všetkých chlapcov do dvoch rokov, preto ich nenávideli Rimania. To by si ani jeden cisár, či jeho miestodržiteľ nedovolil. Najmä nie v dobe, keď sa im v Judei neviedlo ideálne. Mária bola krásna žena a Jozef ju mal rád napriek tomu, že dieťa nebolo jeho. A tak chcel zachrániť ju, jej syna aj svoju česť. Od koho dieťa v skutočnosti pochádzalo, by sa hádam dalo iba naznačiť pri preberaní priateľov rodiny. Možno vlastný otec poskytol Ježišovi po sňatí z kríža svoju rodinnú hrobku. Jozef, Máriin manžel, sa totiž v procese umučenia Krista už vôbec neobjavuje. O to viac sa angažuje Jozef Arimatejský.
Charizmatický mladý muž
Mnohí historici špekulujú o tom, ako sa odvíjal Ježišov život od puberty do obdobia, keď začal kázať. Povolení evanjelisti v tomto prípade zaryto mlčia. Tu a tam sa však vynoria z prachu dejín nedopatrením strážcov tajných knižníc náznaky toho, čo sa dialo počas takmer dvadsaťročného úseku života zakladateľa kresťanstva. Mládenec vyrastal v statného, príťažlivého, charizmatického muža. Bol múdry, sčítaný, vedel krásne hovoriť. V domoch svojich príbuzných a známych sa stretával aj s rovesníčkami. Je také ťažké pochopiť, že pri opúšťaní diskusných schôdzok sa mládež prechádzala dlho do noci, vytvárala skupinky a páriky? Mal byť Ježiš výnimkou? Prečo by nakoniec nezakotvil v manželstve s Máriou z Magdaly, ženou skúsenou, múdrou, s podobnými liečiteľskými a filantropickými vlastnosťami, aké mal sám? Táto bohatá žena mala tak isto ako on kráľovský pôvod. Možno mali spoločnú ideu vrátiť Izraelu jeho pôvodnú slávu, ktorú Rimania tvrdo zdeptali. Dokonca sa nedal z diel evanjelistov vyhodiť popis Ježišovej svadby v Káne Galilejskej. Zatiaľ nevyjasnený Smolenický dokument, ktorý sa našiel 40 rokov pred vyjdením románu Dana Browna, dokazuje hlbokú Ježišovu lásku k manželke a jeho dieťaťu, ktoré nosila pod srdcom. Je na tom niečo čudné? Čudný by skôr bol muž, ktorý by v tom čase nemal manželku a potomstvo. Ježiš totiž žil v nepokojnej krajine a v búrlivej dobe. Židovský národ bol vyčerpaný a čakal osloboditeľa – mesiáša. Rád by ho videl ho v každom, kto ho nejako oslovil. Ježiš však bol fenomén. Bol iný. Hlásal nové, hlboké myšlienky odpúšťania a mierového spolunažívania. Hlásal ich tak, že presvedčil masy, ktoré sa na neho upli. Verili, že ich vykúpi z otroctva, z rímskej nadvlády. Ježiš bol teda vykupiteľ. Aký súvis má však toto slovo s dneškom? Z čoho vlastne vykúpil ľudstvo uplynulého a tohto storočia? Neustále sa hlása, že trpel a zomrel za nás, za naše hriechy. V tom zmysle teda zomrel nadarmo, lebo my hrešíme ďalej.
Čo nasledovalo po ukrižovaní
Potupné ukrižovanie sa zväčša končilo smrťou. Nemuselo to však byť aj v tomto prípade. Evanjelisti sa zhodujú v niekoľkých faktoch, ktoré smrť vylučujú. Ježiš bol silný, vytrénovaný človek, neustále v pohybe, vydržal veľa. O smrteľnej rane oštepom píše len jeden evanjelista. V starších zobrazeniach ukrižovaného niet po rane ani stopy. Krv tečie z rúk a nôh, ale povestná smrteľná rana v boku chýba. Zločincom po jeho pravej a ľavej strane vojaci polámali hnáty. Ježišovi nie. Ako liečiteľ a dobrý znalec anatómie ľudského tela, sa iste usiloval, aby sa neopustil na kríži, neupadol do predsmrtnej letargie. Mária Magdaléna v studenej kamennej hrobke svojimi liečiteľskými schopnosťami iste robila všetko možné, aby to prežil. Veď predsa od neho čakala dieťa. V bazilike vo francúzskom Vézelay vystavujú obraz, na ktorom oznamuje očividne tehotná Ježišova manželka správu o jeho „zmŕtvychvstaní“. Evanjelisti sa svorne zhodujú v ďalších dvoch faktoch, ktoré sa odohrali na tretí deň po ukrižovaní. Ako prvá videla oživeného Ježiša Mária Magdaléna. Našla odvalený hrobný kameň, stretla svojho milovaného pred hrobkou a vzápätí ho chcela objať. Známe „non mi tenere“ by vyslovil impulzívne každý, ktorého telo by bolo obsypané trojdňovými ranami. Ukazoval dokonca svoje prebodnuté ruky a nohy učeníkom. Ďalším faktom bolo, že Ježiš za dni útrap očividne vyhladol. Zašiel k svojim učeníkom a pýtal si jesť. Neznie to všetko logicky a najmä ľudsky? Jednoznačne chcel svojej žene a priateľom dokázať, že žije. Pri podrobnom čítaní príbehov evanjelistov sa dajú vcelku presne vymedziť historické fakty a uveriteľné epizódy. Duchovno, ktoré má zdôrazňovať Ježišovo božstvo, je z hľadiska dnešnej doby a znalostí príliš prosté, dogmatické a okato nesie v sebe znaky raného stredovekého uvažovania. Aj Ježišovo nanebovstúpenie, ktoré uzatvára popis jeho pôsobnosti na Zemi, je len akýmsi faktickým záverom, ktorý sa bežne objavoval v predchádzajúcich pohanských príbehoch, kde bohovia a ďalší hrdinovia lietali bez väčších problémov. Nanebovstúpenie sa účelovo použilo, aby sa zabránilo ďalšiemu pátraniu po Ježišovi ako človeku.
Ťažký údel života
Ježiš bol pre súdobých nezainteresovaných historikov v podstate nezaujímavou osobou. Takže o jeho živote po chvalabohu neúspešnom ukrižovaní nevieme veľa. Čo by asi urobil človek, ktorý prežil svoju potupnú smrť? Ako by tento hrôzostrašný akt ovplyvnil život jeho rodiny? Asi by sa prestal venovať kázaniu a odišiel by z krajiny, v ktorej bol jeho život v ohrození. Napriek tomu, že sa vtedy mnohí z kazateľov a prorokov, ktorí putovali po Svätej zemi, podobali ako vajce vajcu (boli bosí, zarastení, mali dlhé vlasy a skromné handry prehodené cez plece), skôr či neskôr by ho spoznali. Rany na nohách a rukách boli ešte dlho zreteľné. Aby neohrozoval ženu a budúce dieťa, poslal ich určite tam, kde by mohli pokojne žiť. Je dosť možné, že Ježiš odišiel s nimi, alebo neskôr v tichosti skonal vo svojej vlasti utiahnutý, zdeprimovaný ťažkým údelom v niektorej z množstva jaskýň ako tulák a čudák poznačený psychicky i telesne. Ešte predtým odovzdal svoje vedomosti učeníkom a našiel pokračovateľa pre svoje názory. Podľa Biblie bol Peter dosť samoľúby na to, aby sa danej úlohy hrdo zhostil. A Mária Magdaléna? Južné Francúzsko, okolie Marseilles je posiate dedinami a mestečkami s jej menom. Najmenej dva chrámy sa pýšia jej relikviami. Je teda pravdepodobné, že sa „nechala niesť morom“ a v krajine krásnych lesíkov, vône bylín a blahodarného južného vetra sa venovala výchove dcéry Sáry. Madelene je doteraz jedno z najobľúbenejších francúzskych krstných mien.
Ľudia nepotrebujú zázraky
Katolícka cirkev sa prispôsobovala novým faktom, ktoré prinášala doba. Či už vedeckým alebo spoločenským. Neustále pretrváva trápne úkony, ktoré mládež v dnešnej vecnej, nesymbolickej dobe berie s úsmevom. Napríklad pojedanie Kristovho tela a pitie jeho krvi, či výroky typu „Ježiš z panny zrodený“ sa stávajú ustálenými spojeniami, ktoré sa síce povedia, ale zväčša sa neberú vážne. Sami vyznávači islamu si nedovolia tvrdiť, že Mohamed bol Božím synom, aj keď si ho vážia nadovšetko. Predsa to bol „len“ človek, prorok, učiteľ. S týmto pojmom má problém aj súčasný, inak vcelku veľmi konzervatívny pápež Benedikt XVI. V knihe Ježiš z Nazaretu priznáva, že titulom Boží syn sa v antike bežne pomenúvali králi a cisári. Potom sa však vo svojom vysvetľovaní ponára do prekrásneho duchovna, kde je z titulu Božej vôle všetko dovolené. Lepšie by bolo, keby raz nový pápež vynikajúceho učiteľa, filozofa, liečiteľa a bojovníka za nový životný štýl povýšil na človeka. Ježiš v takomto poňatí by bol určite súčasnému ľudstvu konkrétnejší a prijateľnejší. Ľudia 21. storočia sú schopní žiť v Ježišových intenciách aj bez pomoci jeho nadprirodzených, božských schopností. Tie mu síce pridali dávku iluzórnej moci, ale ubrali hrejivú ľudskú blízkosť.
Autor je slovenský publicista žijúci v Nemecku
