Nie nadarmo ekonóm svetového mena Joseph Stiglitz tvrdí, že najčastejšie citovanou štatistikou je tá o HDP. Pre ilustráciu: Eurostat zaradil medzi najpoužívanejšie štatistiky: HDP na obyvateľa, rast reálneho HDP, počet obyvateľov, štatistiku nezamestnanosti a zamestnanosti a ročnú a mesačnú infláciu.
Podľa frakcie Wall Street Journal (Smart Money) patrí medzi kľúčové ekonomické ukazovatele HDP, rast počtu pracovných miest, dôvera spotrebiteľov, týždenné tržby, mesačné tržby a rast miezd. Geograficky bližší Štatistický úrad SR zaradil do prvej pätice ukazovateľov ekonomického vývoja na Slovensku: HDP, zamestnanosť, nezamestnanosť, spotrebiteľské ceny (inflácia) a ceny výrobcov.
Chorá, či zdravá ekonomika
Percento rastu HDP je prvá a kľúčová štatistika, ktorou sa formuje mienka o zdraví ekonomiky. Keď sa zvyšuje, ekonomika je údajne v rozkvete, keď sa znižuje, ekonomická výkonnosť štátu klesá. Keď klesá dva štvrť roky po sebe, vyjadrujeme sa o stave ekonomiky ako o recesii. Už od obdobia veľkej hospodárskej krízy v 30. Rokoch minulého storočia, keď sa štatistika HDP zaviedla, ovplyvňuje fiškálne rozhodnutia vlád aj verejnú mienku viac než iné ukazovatele. Navyše, ako ukazuje nasledovný Stiglitzov príklad, štatistika HDP ovplyvňuje aj rozhodnutia vlád iných štátov:
„Pred krízou, keď rast americkej ekonomiky meraný podľa štandardného kritéria HDP vyzeral oveľa silnejší ako európsky, veľa Európanov sa vyjadrilo, že Európa by si mala osvojiť kapitalizmus na americký spôsob.“ Stiglitz však jedným dychom dodáva: „Ktokoľvek, kto chcel, mohol vidieť rastúcu zadlženosť amerických domácností.“
Tento kontrast mohli prehliadnuť asi len tí, čo vo svojej posadnutosti po meraní všeobecného úspechu, zabudli na to, že percento rastu HDP je iba číslo.
„Pred krízou, keď rast americkej ekonomiky meraný podľa štandardného kritéria HDP vyzeral oveľa silnejší ako európsky, veľa Európanov sa vyjadrilo, že Európa by si mala osvojiť kapitalizmus na americký spôsob.“ Stiglitz však jedným dychom dodáva: „Ktokoľvek, kto chcel, mohol vidieť rastúcu zadlženosť amerických domácností.“
Tento kontrast mohli prehliadnuť asi len tí, čo vo svojej posadnutosti po meraní všeobecného úspechu, zabudli na to, že percento rastu HDP je iba číslo.
Nejde o jediný či najdôležitejší ukazovateľ
Makroekonomická štatistika má zložitú úlohu: mala by odrážať, čo sa deje v spoločnosti (ktorá je extrémne diverzifikovaná) a vyjadriť svoje zistenia v číslach, ktoré by boli prehľadné, ľahko interpretovateľné a porovnateľné s minulými aj budúcimi obdobiami. Ideálne by bolo výsledky vyjadriť v jednom komplexnom čísle, ktoré nás bude efektívne informovať o tom, ako sa ekonomike darí. Tento ideálny stav však neexistuje.
Nemôžeme zredukovať komplexný celok na jedno číslo bez toho, aby sme „po ceste“ nestratili masu dôležitých ukazovateľov. Percento rastu HDP si môže obhájiť svoju pozíciu ako jeden z dôležitých ukazovateľov stavu ekonomiky, ale rozhodne nie ako jediný alebo najdôležitejší ukazovateľ. Na vyjadrenie ekonomického blahobytu alebo trhového vývoja HDP jednoducho nestačí.
Ekonóm David Henderson tvrdí, že „zameriavaním sa na HDP uniklo jeho zástancom, že HDP neznamená to isté, čo blahobyt. Stiglitz mu dáva za pravdu, keď hovorí o tom, že nedostatočná štatistika môže dokonca „prispieť k zhoršeniu životných podmienok“.
Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, ktorý Josepha Stiglitza spolu s Amartyom Senom poveril vypracovaním inej štatistiky, ktorá by zohľadňovala aj „šťastie obyvateľov“, vyjadril svoj názor na preferenciu HDP slovami: „Svet pre zahľadenie sa na HDP uviazol v kulte čísel a kulte trhu.“ To sú naozaj vážne obvinenia.
Nemôžeme zredukovať komplexný celok na jedno číslo bez toho, aby sme „po ceste“ nestratili masu dôležitých ukazovateľov. Percento rastu HDP si môže obhájiť svoju pozíciu ako jeden z dôležitých ukazovateľov stavu ekonomiky, ale rozhodne nie ako jediný alebo najdôležitejší ukazovateľ. Na vyjadrenie ekonomického blahobytu alebo trhového vývoja HDP jednoducho nestačí.
Ekonóm David Henderson tvrdí, že „zameriavaním sa na HDP uniklo jeho zástancom, že HDP neznamená to isté, čo blahobyt. Stiglitz mu dáva za pravdu, keď hovorí o tom, že nedostatočná štatistika môže dokonca „prispieť k zhoršeniu životných podmienok“.
Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, ktorý Josepha Stiglitza spolu s Amartyom Senom poveril vypracovaním inej štatistiky, ktorá by zohľadňovala aj „šťastie obyvateľov“, vyjadril svoj názor na preferenciu HDP slovami: „Svet pre zahľadenie sa na HDP uviazol v kulte čísel a kulte trhu.“ To sú naozaj vážne obvinenia.
Štyri metódy výpočtu
Výpočet (nominálneho) HDP sa dá urobiť niekoľkými spôsobmi. Prvou je metóda jeho výpočtu prostredníctvom výdavkov na území štátu, ktorá sa vykonáva zrátaním všetkých ročných výdavkov, teda spotreby domácností, hrubých súkromných investícií, výdavkov vlády a čistého exportu. Táto metóda sa najčastejšie používa, pretože je najjednoduchšia.
Druhý spôsob výpočtu HDP sa zakladá na platforme príjmov: zrátame všetky ročné dôchodky na území štátu. Tretím spôsobom je meranie prostredníctvom pridanej hodnoty. Znamená to, že vytvoríme súčet pridaných hodnôt (výnosy znížené o hodnotu zaplatenú za tovary a služby nakúpené od iných podnikov) všetkých podnikov.
Tieto tri metódy výpočtu HDP by mali byť zlučiteľné. To znamená, že výsledky v tej istej ekonomike v tom istom období by sa mali pri všetkých troch výpočtoch približne zhodovať. S menšími rozdielmi sa v štatistike ráta, pretože nejde o presné výpočty všetkých existujúcich položiek, ale o odhad na základe dostupných údajov o nich. Vieme, že v mnohých prípadoch štatistiky HDP naznačujú, že ekonómii sa darí lepšie, ako to vníma väčšina občanov.
Všimnime si však problém, ktorý sa začína nepresnosťou a končí neefektívnosťou. Štatistika HDP má reprezentovať hodnotu vyprodukovaných tovarov a služieb v danej ekonomike, ale vo fiškálnej vládnej politike podľa Josepha Stiglitza „väčšinou nie je spôsob, ako to urobiť, a preto často meriame produkt jednoducho výdavkami“.
Ak vláda míňa viac – aj keď neefektívne – výstupy narastajú. V posledných šesťdesiatich rokov sa podiel vládnych výdavkov na HDP v USA zvýšil z 21,4 na 38,6 percenta, vo Francúzsku z 27,6 na 52,7, vo Veľkej Británii z 34,2 na 47,6 a v Nemecku z 30,4 až na 44 percent.
Ak vláda, ktorá svojimi výdavkami určuje takmer polovicu HDP, bude uvažovať v intenciách zvyšovania štatistického čísla, a nie ekonomickej efektívnosti alebo blahobytu, takúto situáciu môžeme nazvať konfliktom obrovských rozmerov. Politickí lídri majú HDP maximalizovať, ale „občania tiež vyžadujú, aby venovali pozornosť zlepšovaniu sociálneho zabezpečenia, znižovaniu znečistenia vzduchu, vody, hluku a podobne – a všetko toto môže rast HDP znižovať“.
Druhý spôsob výpočtu HDP sa zakladá na platforme príjmov: zrátame všetky ročné dôchodky na území štátu. Tretím spôsobom je meranie prostredníctvom pridanej hodnoty. Znamená to, že vytvoríme súčet pridaných hodnôt (výnosy znížené o hodnotu zaplatenú za tovary a služby nakúpené od iných podnikov) všetkých podnikov.
Tieto tri metódy výpočtu HDP by mali byť zlučiteľné. To znamená, že výsledky v tej istej ekonomike v tom istom období by sa mali pri všetkých troch výpočtoch približne zhodovať. S menšími rozdielmi sa v štatistike ráta, pretože nejde o presné výpočty všetkých existujúcich položiek, ale o odhad na základe dostupných údajov o nich. Vieme, že v mnohých prípadoch štatistiky HDP naznačujú, že ekonómii sa darí lepšie, ako to vníma väčšina občanov.
Všimnime si však problém, ktorý sa začína nepresnosťou a končí neefektívnosťou. Štatistika HDP má reprezentovať hodnotu vyprodukovaných tovarov a služieb v danej ekonomike, ale vo fiškálnej vládnej politike podľa Josepha Stiglitza „väčšinou nie je spôsob, ako to urobiť, a preto často meriame produkt jednoducho výdavkami“.
Ak vláda míňa viac – aj keď neefektívne – výstupy narastajú. V posledných šesťdesiatich rokov sa podiel vládnych výdavkov na HDP v USA zvýšil z 21,4 na 38,6 percenta, vo Francúzsku z 27,6 na 52,7, vo Veľkej Británii z 34,2 na 47,6 a v Nemecku z 30,4 až na 44 percent.
Ak vláda, ktorá svojimi výdavkami určuje takmer polovicu HDP, bude uvažovať v intenciách zvyšovania štatistického čísla, a nie ekonomickej efektívnosti alebo blahobytu, takúto situáciu môžeme nazvať konfliktom obrovských rozmerov. Politickí lídri majú HDP maximalizovať, ale „občania tiež vyžadujú, aby venovali pozornosť zlepšovaniu sociálneho zabezpečenia, znižovaniu znečistenia vzduchu, vody, hluku a podobne – a všetko toto môže rast HDP znižovať“.
Blahobyt ľudí bokom pozornosti
Významné poučenie ako to vyzerá, keď sa zvyšuje HDP a klesá životná úroveň a blahobyt, nám podľa Hendersona poskytuje príklad 2. svetovej vojny v ekonomike USA: „Masívne vládne výdavky, ktoré sú výhradne deštruktívne, ale majú dôveryhodne ohraničený časový horizont, môžu pri zachovaní cien a pracovnej doby viesť k rastu ekonomickej aktivity v ukazovateľoch HDP. Budú mať však nízky alebo žiadny súvis s rastom ľudského blahobytu, alebo ešte pravdepodobnejšie: bude to prekážka v ľudskom blahobyte. Nie je zmysluplné snažiť sa akýmkoľvek spôsobom zopakovať tento precedens.“
Súčasná vojna v Iraku je však dôkazom, že Washington sa dopustila tej istej chyby viackrát. Zdroje, ktoré vláda USA vydala na militarizáciu, by si našli lepšie uplatnenie v produktívnych segmentoch ekonomiky. V dlhodobom horizonte takto vláda znižuje ekonomický rast a zvyšuje nezamestnanosť.
Jeden zo základných rozporov štatistiky HDP spočíva v tom, že to, čo je zadarmo, HDP nezvýši. Veľa tovarov a služieb sa z rozličných príčin nekupuje alebo nepredáva. Ak by sa s nimi obchodovalo, mali by trhovú cenu, ale keďže sú bezodplatné, nie sú zahrnuté v HDP.
Ekononóm Paul Samuelson v tejto súvislosti uvádza príklad muža, ktorý sa ožení so svojou slúžkou. Ak by všetky okolnosti ostali rovnaké, HDP by kleslo. Tento nesúlad spočíva v tom, že bývalá slúžka – teraz už manželka – by vykonávala všetky domáce práce tak ako predtým. Ale s tým rozdielom, že by za ne už nedostávala mzdu. Ale to neznamená, že jej práca zrazu stratila trhovú cenu.
Pretože s touto konkrétnou službou sa už na trhu neobchoduje, HDP ju nezohľadní, a teda už nesplní úlohu ukazovateľa „všetkých tovarov a služieb“. S mnohými cennými tovarmi a službami sa na trhu jednoducho neobchoduje. Tento nezohľadnený fakt vytvára dojem, že ak sa na ne zameriame na úkor obchodovaných statkov, znížime tým blahobyt krajiny, a pritom znižujeme iba štatistiku HDP.
Problém nezohľadnenia toho, čo je zadarmo, vstupuje do popredia napríklad pri environmentálnych otázkach. Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Stiglitz upozorňuje na to, že vláda môže urobiť nesprávne rozhodnutia, pretože HDP ju bude nútiť robiť kompromisy medzi zvyšovaním produkcie a ochranou životného prostredia. „Lepší systém merania ekonomickej výkonnosti by mohol ukázať, že kroky, ktoré sa urobia pre zlepšenie životného prostredia, sú pre ekonómiu prospešné,“ dodáva.
Súčasná vojna v Iraku je však dôkazom, že Washington sa dopustila tej istej chyby viackrát. Zdroje, ktoré vláda USA vydala na militarizáciu, by si našli lepšie uplatnenie v produktívnych segmentoch ekonomiky. V dlhodobom horizonte takto vláda znižuje ekonomický rast a zvyšuje nezamestnanosť.
Jeden zo základných rozporov štatistiky HDP spočíva v tom, že to, čo je zadarmo, HDP nezvýši. Veľa tovarov a služieb sa z rozličných príčin nekupuje alebo nepredáva. Ak by sa s nimi obchodovalo, mali by trhovú cenu, ale keďže sú bezodplatné, nie sú zahrnuté v HDP.
Ekononóm Paul Samuelson v tejto súvislosti uvádza príklad muža, ktorý sa ožení so svojou slúžkou. Ak by všetky okolnosti ostali rovnaké, HDP by kleslo. Tento nesúlad spočíva v tom, že bývalá slúžka – teraz už manželka – by vykonávala všetky domáce práce tak ako predtým. Ale s tým rozdielom, že by za ne už nedostávala mzdu. Ale to neznamená, že jej práca zrazu stratila trhovú cenu.
Pretože s touto konkrétnou službou sa už na trhu neobchoduje, HDP ju nezohľadní, a teda už nesplní úlohu ukazovateľa „všetkých tovarov a služieb“. S mnohými cennými tovarmi a službami sa na trhu jednoducho neobchoduje. Tento nezohľadnený fakt vytvára dojem, že ak sa na ne zameriame na úkor obchodovaných statkov, znížime tým blahobyt krajiny, a pritom znižujeme iba štatistiku HDP.
Problém nezohľadnenia toho, čo je zadarmo, vstupuje do popredia napríklad pri environmentálnych otázkach. Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Stiglitz upozorňuje na to, že vláda môže urobiť nesprávne rozhodnutia, pretože HDP ju bude nútiť robiť kompromisy medzi zvyšovaním produkcie a ochranou životného prostredia. „Lepší systém merania ekonomickej výkonnosti by mohol ukázať, že kroky, ktoré sa urobia pre zlepšenie životného prostredia, sú pre ekonómiu prospešné,“ dodáva.
Nezohľadňovanie rozdielu v príjmoch
Ďalším problémom, ktorý štatistike HDP uniká, je zvyšovanie rozdielov v príjmoch. Nedokáže zaznamenať rozdiel medzi priemerným príjmom (celkový príjem vydelíme počtom zarábajúcich) a mediánom príjmu, ktorý má vyjadrovať typický zárobok väčšiny. Keď niekoľko bankárov veľmi zbohatne, priemerný príjem môže stúpať, aj keď príjmy väčšiny obyvateľov klesajú.“
To je len triviálny modelový príklad, no ilustruje už povedané tvrdenie, že štatistika HDP nemusí odrážať, čo sa deje s väčšinou občanov v meranej ekonomike. Ak väčšine občanov klesá príjem a štatistiky HDP alebo štatistiky príjmov zaznamenajú nárast, dôvera v takúto štatistiku sa vytráca. V skutočnosti len jedna tretina občanov Veľkej Británie a Francúzska dôveruje oficiálnym štatistikám – a tieto štáty nie sú výnimkami.
Problém rapídneho bohatnutia malého percenta vyvolených a nezohľadnenie zárobku „smrteľníkov“ je aj reálnym problémom ekonomiky. Dokonca je to jedna z príčin súčasnej krízy, ktorá už dávno nie je iba hypotekárna. Ľudia s väčšinovým zárobkom totiž tvoria majoritu kúpnej sily. Keď sa ich reálna mzda zníži, ovplyvní to dopyt po tovaroch a službách viac, ako adekvátny nárast ziskov úzkej skupiny najbohatších.
Ekonomická štatistika sa zapísala do povedomia ľudí natoľko, že je náročné ju len tak zameniť za iné ukazovatele, ktoré by dôkladnejšie reflektovali, čo sa skutočne deje v ekonomike. Na percento rastu HDP by sme sa však mali naučiť pozerať ako na jednu z množstva interpretácií ekonomického stavu. Táto štatistika totiž nie je zlá sama osebe, nesprávny je len spôsob použitia. To, čo je naozaj potrebné – ako tvrdí Stiglitz – je „lepšie pochopenie použitia každej štatistiky“.
To je len triviálny modelový príklad, no ilustruje už povedané tvrdenie, že štatistika HDP nemusí odrážať, čo sa deje s väčšinou občanov v meranej ekonomike. Ak väčšine občanov klesá príjem a štatistiky HDP alebo štatistiky príjmov zaznamenajú nárast, dôvera v takúto štatistiku sa vytráca. V skutočnosti len jedna tretina občanov Veľkej Británie a Francúzska dôveruje oficiálnym štatistikám – a tieto štáty nie sú výnimkami.
Problém rapídneho bohatnutia malého percenta vyvolených a nezohľadnenie zárobku „smrteľníkov“ je aj reálnym problémom ekonomiky. Dokonca je to jedna z príčin súčasnej krízy, ktorá už dávno nie je iba hypotekárna. Ľudia s väčšinovým zárobkom totiž tvoria majoritu kúpnej sily. Keď sa ich reálna mzda zníži, ovplyvní to dopyt po tovaroch a službách viac, ako adekvátny nárast ziskov úzkej skupiny najbohatších.
Ekonomická štatistika sa zapísala do povedomia ľudí natoľko, že je náročné ju len tak zameniť za iné ukazovatele, ktoré by dôkladnejšie reflektovali, čo sa skutočne deje v ekonomike. Na percento rastu HDP by sme sa však mali naučiť pozerať ako na jednu z množstva interpretácií ekonomického stavu. Táto štatistika totiž nie je zlá sama osebe, nesprávny je len spôsob použitia. To, čo je naozaj potrebné – ako tvrdí Stiglitz – je „lepšie pochopenie použitia každej štatistiky“.
Ponúka sa jedno riešenie
Príklad si môžeme zobrať z Francúzska. Bola to pravdepodobne kríza, ktorá potvrdila predošlé dohady o tom, že HDP na reflexiu blahobytu krajiny jednoducho nestačí. Zároveň bolo treba vysvetliť, ako sa štatistika HDP používa, či ako sa nemá používať. A tak sa prezident Sarkozy rozhodol vo svojej krajine zaviesť okrem štatistiky HDP aj iný významný, tentoraz komplexnejší systém ekonomickej štatistiky.
Mala by hodnotiť blahobyt francúzskej ekonomiky a jej navrhnutím Sarkozy poveril Komisiu pre meranie ekonomickej výkonnosti a sociálneho pokroku (CMEPSP). Predsedá jej Joseph Stiglitz, hlavným poradcom sa stal Amartya Sen a činnosť týchto dvoch Nobelových laureátov spolu so svetovými autoritami v oblasti ekonómie sa podujal koordinovať francúzsky ekonóm Jean Paul Fitoussi.
Projekt by mal vytvoriť vyšší počet ukazovateľov, ktoré budú charakterizovať blahobyt a ekologické aspekty ekonomiky presnejšie, než to dokáže súčasný ukazovateľ HDP. Zároveň by mal navrhnúť zlepšenia, ktoré pomôžu štatistike HDP a podobným štatistikám lepšie vystihnúť stav ekonomiky aj spoločnosti.
Komisia sa rozhodla postupovať nasledovným spôsobom: zistiť aké informácie (okrem štandardných štatistík) treba na zostavenie relevantnejších ukazovateľov sociálneho pokroku, vyskúšať ich realizovateľnosť a platnosť a zaviesť ich do používania. Profesor Stiglitz sa margo tohto projektu vyjadril:
„Súčasné metodologické pokroky nám pomohli lepšie hodnotiť, čo prispieva k pocitu blahobytu obyvateľstva a zozbierať údaje potrebné na to, aby sme tieto hodnotenia mohli robiť pravidelne. Tieto štúdie napríklad overujú a kvantifikujú to, čo by malo byť zjavné: strata práce má širšie dôsledky, ako len tie, ktoré môžeme priradiť strate príjmu. Tiež demonštrujú dôležitosť previazania sociálnej komunity.“
Mala by hodnotiť blahobyt francúzskej ekonomiky a jej navrhnutím Sarkozy poveril Komisiu pre meranie ekonomickej výkonnosti a sociálneho pokroku (CMEPSP). Predsedá jej Joseph Stiglitz, hlavným poradcom sa stal Amartya Sen a činnosť týchto dvoch Nobelových laureátov spolu so svetovými autoritami v oblasti ekonómie sa podujal koordinovať francúzsky ekonóm Jean Paul Fitoussi.
Projekt by mal vytvoriť vyšší počet ukazovateľov, ktoré budú charakterizovať blahobyt a ekologické aspekty ekonomiky presnejšie, než to dokáže súčasný ukazovateľ HDP. Zároveň by mal navrhnúť zlepšenia, ktoré pomôžu štatistike HDP a podobným štatistikám lepšie vystihnúť stav ekonomiky aj spoločnosti.
Komisia sa rozhodla postupovať nasledovným spôsobom: zistiť aké informácie (okrem štandardných štatistík) treba na zostavenie relevantnejších ukazovateľov sociálneho pokroku, vyskúšať ich realizovateľnosť a platnosť a zaviesť ich do používania. Profesor Stiglitz sa margo tohto projektu vyjadril:
„Súčasné metodologické pokroky nám pomohli lepšie hodnotiť, čo prispieva k pocitu blahobytu obyvateľstva a zozbierať údaje potrebné na to, aby sme tieto hodnotenia mohli robiť pravidelne. Tieto štúdie napríklad overujú a kvantifikujú to, čo by malo byť zjavné: strata práce má širšie dôsledky, ako len tie, ktoré môžeme priradiť strate príjmu. Tiež demonštrujú dôležitosť previazania sociálnej komunity.“
Piloti bez kompasu
Podľa Stiglitza je pri hodnotení ekonomiky štatistikou nevyhnutné vziať do úvahy aj trvalo udržateľný rozvoj a degradáciu kvality životného prostredia – rovnako ako je pre firmu dôležité vyjadrovať odpisy svojho majetku.
Komisia odpovedá aj na otázku vzťahu ekonomickej štatistiky ku kríze: „Jeden z dôvodov, prečo kríza mnohých prekvapila, je, že náš systém hodnotenia zlyhal a (alebo) účastníci trhu a predstavitelia vlády sa nezameriavali na správne štatistické ukazovatele. Podľa nich ani súkromné, ani verejné účtovné systémy neboli schopné včas varovať (…) aby vlády mohli podniknúť rýchle opatrenia, aby sa vyhli súčasnému zmätku alebo ho aspoň zmiernili.“
Ak by sa viac vedelo o obmedzeniach štandardných štatistík ako je HDP, bolo by podľa názoru komisie menej eufórie nad ekonomickým výkonom pred krízou. Štatistika, ktorá zohľadní, čo sa naozaj deje v systéme, bude nielen pripomienkou toho, k čomu nemuselo dôjsť, ale aj vhodnou prevenciou, aby sa už podobný scenár v dejinách nemusel opakovať. Pretože: „Tí, čo sa snažia riadiť ekonomiku a naše spoločnosti, sú ako piloti snažiaci sa riadiť kurz bez spoľahlivého kompasu. Rozhodnutia, ktoré (…) robia, závisia od toho, čo meriame, aké spoľahlivé sú naše štatistiky a ako dobre im rozumieme.“
Komisia odpovedá aj na otázku vzťahu ekonomickej štatistiky ku kríze: „Jeden z dôvodov, prečo kríza mnohých prekvapila, je, že náš systém hodnotenia zlyhal a (alebo) účastníci trhu a predstavitelia vlády sa nezameriavali na správne štatistické ukazovatele. Podľa nich ani súkromné, ani verejné účtovné systémy neboli schopné včas varovať (…) aby vlády mohli podniknúť rýchle opatrenia, aby sa vyhli súčasnému zmätku alebo ho aspoň zmiernili.“
Ak by sa viac vedelo o obmedzeniach štandardných štatistík ako je HDP, bolo by podľa názoru komisie menej eufórie nad ekonomickým výkonom pred krízou. Štatistika, ktorá zohľadní, čo sa naozaj deje v systéme, bude nielen pripomienkou toho, k čomu nemuselo dôjsť, ale aj vhodnou prevenciou, aby sa už podobný scenár v dejinách nemusel opakovať. Pretože: „Tí, čo sa snažia riadiť ekonomiku a naše spoločnosti, sú ako piloti snažiaci sa riadiť kurz bez spoľahlivého kompasu. Rozhodnutia, ktoré (…) robia, závisia od toho, čo meriame, aké spoľahlivé sú naše štatistiky a ako dobre im rozumieme.“
Autorka absolvovala štúdium na Filozofickej fakulte a na Fakulte manažmentu UK Bratislava
(Celkovo 6 pozretí, 1 dnes)
