Ten sa začal v januári 1968 a v celom svete sa stal známy pod označením Pražská jar. Uvoľnili sa styky so zahraničím, nastúpili nové trendy v kultúre, rozšíril sa priestor na súkromné podnikanie, prestala existovať cenzúra. No občianska sloboda nemala dlhý život…
Médiá o pohybe cudzích vojsk
Drastickému zásahu do vtedajšieho sľubného vývoja v ČSSR, známeho vo svete ako Pražská jar, predchádzal nezvyčajne rušný pohyb cudzích vojsk na našom území, o ktorom médiá, banskobystrické štúdio Čs. rozhlasu nevynímajúc, podrobne informovali. Presne dva mesiace pred osudným útokom začali spojenecké vojská na území Československa rozsiahle manévre pod krycím názvom Šumava, ktoré sa stali generálkou vojenského vpádu.
Skutočná zámienka na pritvrdenie postoja či intervenciu spojenci prišla 27. júna. V ten deň otriasla našou politickou scénou výzva publicistu Ludvíka Vaculíka, ktorej názov korešpondoval s približným počtom jej slov. Bolo ich dvetisíc. Výzvu publikoval štátny rozhlas, televízia a niektoré noviny v Čechách i na Slovensku. Autor v nej žiadal urýchlenie demokratizačného procesu.
Napriek tomu, že nešlo o konfliktný text a nebolo v ňom nič, čo by predtým počas Pražskej jari už neodznelo, sovietske vedenie ho interpretovalo ako výzvu ku kontrarevolúcii. Aj tu sa potvrdila tá známa biblická téza, ktorej môžeme a nemusíme veriť, že na počiatku bolo slovo…
Víťazstvo sily, brutality, neslobody a netolerancie býva vždy iba dočasné. U nás to trvalo 21 rokov. Za ten čas sa formovali, upevňovali, ale i lámali vzťahy medzi ľuďmi, no aj ich charaktery. V tom nešťastne zložitom dvojdecéniu, najmä na jeho začiatku, po nástupe normalizačného procesu, sa ukázalo, kto je kto, kto zostal neoblomný vo svojich názoroch, neochvejný vo svojom občianskom a ľudskom postoji.
Skutočná zámienka na pritvrdenie postoja či intervenciu spojenci prišla 27. júna. V ten deň otriasla našou politickou scénou výzva publicistu Ludvíka Vaculíka, ktorej názov korešpondoval s približným počtom jej slov. Bolo ich dvetisíc. Výzvu publikoval štátny rozhlas, televízia a niektoré noviny v Čechách i na Slovensku. Autor v nej žiadal urýchlenie demokratizačného procesu.
Napriek tomu, že nešlo o konfliktný text a nebolo v ňom nič, čo by predtým počas Pražskej jari už neodznelo, sovietske vedenie ho interpretovalo ako výzvu ku kontrarevolúcii. Aj tu sa potvrdila tá známa biblická téza, ktorej môžeme a nemusíme veriť, že na počiatku bolo slovo…
Víťazstvo sily, brutality, neslobody a netolerancie býva vždy iba dočasné. U nás to trvalo 21 rokov. Za ten čas sa formovali, upevňovali, ale i lámali vzťahy medzi ľuďmi, no aj ich charaktery. V tom nešťastne zložitom dvojdecéniu, najmä na jeho začiatku, po nástupe normalizačného procesu, sa ukázalo, kto je kto, kto zostal neoblomný vo svojich názoroch, neochvejný vo svojom občianskom a ľudskom postoji.
Nepodplatiteľný služobník žurnalistiky
V tejto súvislosti si nemôžem nespomenúť na svojho priateľa, rozhlasového kolegu, publicistu a spisovateľa, jedného z mála slovenských disidentských odporcov totalitného režimu, Pavla Hrúza, ktorý nás predvlani predišiel na ceste do večnosti.
Z voľakedajšieho mladého technokrata sa stal redaktor Matičného čítania. A že svoju novinársku prácu vykonával, ako sa patrí, dokazuje Zlaté pero za publicistiku z roku 1968. Nepísal ním dlho, v časoch poaugustovej normalizácie mu ho vtedajší politickí a literárni mocipáni zobrali, pre istotu prepustili zo zamestnania a vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov.
Na dve desaťročia ho umlčali, ale on svojim inkvizítorom prešiel cez rozum a popri svojej robotnícko-kuričskej „stáži“, spestrenej funkciou odkôrovača na píle a údržbára tenisových dvorcov, napriek neustálemu dohľadu svojich eštebáckych „očiek“, u nás v Rádiovíkende – pod cudzím menom, pravdaže – prepašoval a publikoval svoje rozhlasové Výlety do histórie i ďalšie seriály a príspevky. Po novembri 1989 vstúpil na pôdu Literárnej redakcie Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici a ako jeden z hlavných predstaviteľov slovenskej literatúry druhej polovice 20. storočia sa dostal do školských učebníc.
Paľo Hrúz patril medzi tých čestných a statočných, nepodplatiteľných služobníkov slova, ktorí pre svoje vyhranené a pevné politické, profesionálne i ľudské postoje museli po roku 1968 opustiť rady redakcií. V našom rozhlasovom štúdiu ich bolo jedenásť.
Pri tejto príležitosti mi prichádza na myseľ všeplatná a vždy aktuálna sentencia, ktorú napísal geniálny ruský, ba svetový mysliteľ, humanista a spisovateľ, známy odporca každého druhu násilia, Lev N. Tolstoj: „Každému z nás je dopriaty nekonečne malý moment Slobody, v ktorom sa musíme rozhodnúť medzi Pravdou a lžou, medzi Dobrom a zlom, Krásou a ošklivosťou. Od toho, ako sa človek v tomto momente rozhodne, závisí nielen jeho vlastný osud, ale aj osud jeho národa, celého ľudstva.“
Z voľakedajšieho mladého technokrata sa stal redaktor Matičného čítania. A že svoju novinársku prácu vykonával, ako sa patrí, dokazuje Zlaté pero za publicistiku z roku 1968. Nepísal ním dlho, v časoch poaugustovej normalizácie mu ho vtedajší politickí a literárni mocipáni zobrali, pre istotu prepustili zo zamestnania a vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov.
Na dve desaťročia ho umlčali, ale on svojim inkvizítorom prešiel cez rozum a popri svojej robotnícko-kuričskej „stáži“, spestrenej funkciou odkôrovača na píle a údržbára tenisových dvorcov, napriek neustálemu dohľadu svojich eštebáckych „očiek“, u nás v Rádiovíkende – pod cudzím menom, pravdaže – prepašoval a publikoval svoje rozhlasové Výlety do histórie i ďalšie seriály a príspevky. Po novembri 1989 vstúpil na pôdu Literárnej redakcie Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici a ako jeden z hlavných predstaviteľov slovenskej literatúry druhej polovice 20. storočia sa dostal do školských učebníc.
Paľo Hrúz patril medzi tých čestných a statočných, nepodplatiteľných služobníkov slova, ktorí pre svoje vyhranené a pevné politické, profesionálne i ľudské postoje museli po roku 1968 opustiť rady redakcií. V našom rozhlasovom štúdiu ich bolo jedenásť.
Pri tejto príležitosti mi prichádza na myseľ všeplatná a vždy aktuálna sentencia, ktorú napísal geniálny ruský, ba svetový mysliteľ, humanista a spisovateľ, známy odporca každého druhu násilia, Lev N. Tolstoj: „Každému z nás je dopriaty nekonečne malý moment Slobody, v ktorom sa musíme rozhodnúť medzi Pravdou a lžou, medzi Dobrom a zlom, Krásou a ošklivosťou. Od toho, ako sa človek v tomto momente rozhodne, závisí nielen jeho vlastný osud, ale aj osud jeho národa, celého ľudstva.“
Bystričania vysielali najdlhšie
Novinári a spisovatelia, ktorí za svoj názor platili krutú existenčnú daň, sa v tom „nekonečne malom momente Slobody“ rozhodli konať síce proti vôli mocných nášho vtedajšieho sveta, ale zato v hlbokom súlade s nezvrátiteľnou dejinnou pravdou.
Prvou úlohou okupantov bolo popri internovaní politických predstaviteľov ČSSR aj obsadenie desiatich štúdií Čs. rozhlasu. Bratislavské a košické štúdio prestalo vysielať už v prvý deň okupácie okolo deviatej hodiny ráno. Banskobystrické štúdio, postavené na okraji mesta, nedokázali sovietski vojaci objaviť hneď po vpáde do sídla kraja.
Sovietski vojaci prišli do štúdia v Banskej Bystrici až tesne pred polnocou, teda 24 hodín po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. Banskobystrický rozhlas sa po celodennom vysielaní rozlúčil s poslucháčmi hymnickou piesňou Kto za pravdu horí. Všetci sme museli ihneď opustiť svoje pracoviská, rozhlas zostali strážiť sovietski vojaci.
Pred kolektívom banskobystrického rozhlasového štúdia tak vyvstala historická úloha: po celý deň prinášať slovenskému poslucháčovi pravdivé a aktuálne informácie o dramatických udalostiach v republike.
Prvou úlohou okupantov bolo popri internovaní politických predstaviteľov ČSSR aj obsadenie desiatich štúdií Čs. rozhlasu. Bratislavské a košické štúdio prestalo vysielať už v prvý deň okupácie okolo deviatej hodiny ráno. Banskobystrické štúdio, postavené na okraji mesta, nedokázali sovietski vojaci objaviť hneď po vpáde do sídla kraja.
Sovietski vojaci prišli do štúdia v Banskej Bystrici až tesne pred polnocou, teda 24 hodín po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. Banskobystrický rozhlas sa po celodennom vysielaní rozlúčil s poslucháčmi hymnickou piesňou Kto za pravdu horí. Všetci sme museli ihneď opustiť svoje pracoviská, rozhlas zostali strážiť sovietski vojaci.
Pred kolektívom banskobystrického rozhlasového štúdia tak vyvstala historická úloha: po celý deň prinášať slovenskému poslucháčovi pravdivé a aktuálne informácie o dramatických udalostiach v republike.
Slobodný slovenský vysielač
Vtedy, toho pamätného 21. augusta, sa banskobystrické štúdio po 24 rokoch opäť stalo rozhlasovým srdcom Slovenska. Ako jediné bolo ostrovom slobodného slova v okupovanom mori. Celkom logicky a historicky kontinuálne do vysielania vstupovalo ako za Povstania v roku 1944 slovami: Hlási sa Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica.
V druhý deň okupácie sme vysielali pomocou krátkovlnného vysielača z Posádkovej správy. V tretí deň riaditeľ vysielača Ján Like sprostredkoval vstup do Rozhlasovej štafety, ktorú pre celé Československo koordinovalo pražské rozhlasové centrum. Postupne sme vysielali z ďalších utajovaných pracovísk zriadených vo vtedajšej Priemyselnej škole elektrotechnickej, Strednom odbornom učilišti spojov, Zosilňovacej stanici a napokon v Krajskej správe spojov. Príspevky sa zhromažďovali v redakcii, ktorú viedol šéfredaktor Viliam Mráz za pomoci korešpondentky Júlie Drahošovej. Odtiaľ ich na ilegálne pracoviská doručili vodiči Miroslav Mičev a Viliam Snopko, ale aj ďalší pracovníci štúdia.
Na ilegálnych pracoviskách sa striedal v turnusových službách celý kolektív techniky pod vedením Štefana Ivančíka. Z redaktorov sa na živom vysielaní Rozhlasovej štafety podieľali: Ján Baláž, Imrich Čierny, Milan Jurčo, Fedor Mikovič, Zdeno Oravec, Štefan Turňa, pražská redaktorka Soňa Mlčochová a Ota Plávková. Hlásateľsky vypomáhali Lýdia Faksová, Hana Kútiková a Milina Vlnová.
Do Banskej Bystrice prichádzali správy o pohybe okupačných vojsk z celého Slovenska. Žiaľ, aj správy o prvých obetiach, a tak štúdio vysielalo výzvy, aby sa občania zdržali zbytočných provokácií. Ľudia telefonovali, posielali telegramy, prichádzali do štúdia osobne. Vyjadrovali svoje rozhorčenie nad brutálnym potlačením pokusov o demokratizáciu spoločnosti, ale aj podporu internovaným predstaviteľom Československa. Spravodajstvo štúdia dopĺňali vstupy pražského rozhlasu, ktorý v tom čase vysielal už z ilegálnych pracovísk.
V druhý deň okupácie sme vysielali pomocou krátkovlnného vysielača z Posádkovej správy. V tretí deň riaditeľ vysielača Ján Like sprostredkoval vstup do Rozhlasovej štafety, ktorú pre celé Československo koordinovalo pražské rozhlasové centrum. Postupne sme vysielali z ďalších utajovaných pracovísk zriadených vo vtedajšej Priemyselnej škole elektrotechnickej, Strednom odbornom učilišti spojov, Zosilňovacej stanici a napokon v Krajskej správe spojov. Príspevky sa zhromažďovali v redakcii, ktorú viedol šéfredaktor Viliam Mráz za pomoci korešpondentky Júlie Drahošovej. Odtiaľ ich na ilegálne pracoviská doručili vodiči Miroslav Mičev a Viliam Snopko, ale aj ďalší pracovníci štúdia.
Na ilegálnych pracoviskách sa striedal v turnusových službách celý kolektív techniky pod vedením Štefana Ivančíka. Z redaktorov sa na živom vysielaní Rozhlasovej štafety podieľali: Ján Baláž, Imrich Čierny, Milan Jurčo, Fedor Mikovič, Zdeno Oravec, Štefan Turňa, pražská redaktorka Soňa Mlčochová a Ota Plávková. Hlásateľsky vypomáhali Lýdia Faksová, Hana Kútiková a Milina Vlnová.
Do Banskej Bystrice prichádzali správy o pohybe okupačných vojsk z celého Slovenska. Žiaľ, aj správy o prvých obetiach, a tak štúdio vysielalo výzvy, aby sa občania zdržali zbytočných provokácií. Ľudia telefonovali, posielali telegramy, prichádzali do štúdia osobne. Vyjadrovali svoje rozhorčenie nad brutálnym potlačením pokusov o demokratizáciu spoločnosti, ale aj podporu internovaným predstaviteľom Československa. Spravodajstvo štúdia dopĺňali vstupy pražského rozhlasu, ktorý v tom čase vysielal už z ilegálnych pracovísk.
Morálni víťazi po 41 rokoch
Pri 60. výročí vzniku ČSR, 28. októbra 1968, odmenil Národný front za augustové vysielanie pamätnými plaketami technikov Štefana Ivančíka a Karola Demutha. Vzápätí, po nástupe tzv. normalizácie však nasledovali previerky, vypočúvanie agentmi ŠtB a prepúšťanie z práce. Čs. rozhlas museli opustiť: Ján Baláž, Ondrej Bartoš, Imrich Čierny, Mikuláš Kováč, Viliam Mráz, Zdeno Oravec, Ota Plávková a Štefan Turňa. Technikov Štefana Ivančíka a Karola Demutha odvolali z riadiacich funkcií. Všetkých po roku 1989 rehabilitovali, no vek a zdravotné problémy už niektorým nedovolili, aby sa vrátili do pôvodných pracovných pozícií.
Čs. rozhlas sa v auguste 1968 zapísal zlatými písmenami do histórie žurnalistiky. Vysielanie dokázal udržať napriek obsadeniu rozhlasových budov okupačnými vojskami a navzdory tankom. Aj jeho zásluhou naši občania morálne zvíťazili nad polmiliónovou okupačnou armádou. Napriek tomu, že sa o tom hovorí len zriedka a potichu, k tomuto víťazstvu výraznou, ba rozhodujúcou mierou, prispel aj vtedajší kolektív pracovníkov banskobystrického rozhlasového štúdia.
Čs. rozhlas sa v auguste 1968 zapísal zlatými písmenami do histórie žurnalistiky. Vysielanie dokázal udržať napriek obsadeniu rozhlasových budov okupačnými vojskami a navzdory tankom. Aj jeho zásluhou naši občania morálne zvíťazili nad polmiliónovou okupačnou armádou. Napriek tomu, že sa o tom hovorí len zriedka a potichu, k tomuto víťazstvu výraznou, ba rozhodujúcou mierou, prispel aj vtedajší kolektív pracovníkov banskobystrického rozhlasového štúdia.
Autor bol od roku 1968 redaktor Čs. rozhlasu Banská Bystrica, v rokoch 1989 až 1993 jeho riaditeľ
(Celkovo 12 pozretí, 1 dnes)
