Nixon – technológia moci a encyklopédia lži? (2)

Zločin v Bielom dome

Nebol zrejme ďaleko od pravdy poradca Kongresu v záležitostiach organizovaného zločinu Ralph Salerno, keď varoval: „Organizovaný zločin jedného dňa dostane do Bieleho domu nejakého človeka, a on o tom nebude ani vedieť, kým mu nepredložia účet“. No ako reagoval v septembri 1952 Nixon na to, čo je na Amerike skvelé: „Tu u nás stačí, keď sa ľuďom povie pravda a nič sa pred nimi neskrýva“. Tricky Dick vedel ako na ľudí.

Škandalózny rozmer mali aj jeho kontakty so saudskoarabským podnikateľom Adnanom Khashoggim, ktorý zrejme obchodoval so zbraňami, no nechával si hovoriť radšej „konektor“. Keď praskla Watergate, o tomto človeku pomlčali aj žalobcovia, lebo mal pevné kontakty v najvyšších vládnych kruhoch. Grécky prisťahovalec, podnikateľ Thomas Pappas spočiatku za príspevky nežiadal nič. Stratil len slovo za Spira Agnewa, takisto potomka gréckych prisťahovalcov, ktorí ešte v Grécku žili neďaleko Pappasovho rodiska. Nixon si ho vybral za spolukandidáta v prezidentských voľbách. Na lámanie chleba prišlo po roku 1967, keď sa v kolíske demokracie dostala k moci vojenská junta. Nová grécka vláda dúfala v otvorenejšie uznanie zo strany USA práve počas Nixonovej vlády a neopatrný Agnew to dal najavo, čím celý polokomplot prezradil. Na oplátku za náklonnosť, podľa gréckeho novinára Eliasa Demetrakopulosa, grécka spravodajská služba predala vysokú hotovosť vydanú gréckou centrálnou bankou Thomasovi Pappasovi, ktorí ich odviezol do Spojených Štátov. Všetko toto, podľa Anthony Summersa, po rokoch potvrdili neskorší riaditeľ služby Kostas Tsimas a Henry Tasca, ktorého Nixon menoval za veľvyslanca v Grécku.

Frustrovaný z JFK

Veľavravnou zostáva aj skoro zabudnutá príhoda z Moskvy v roku 1959 roku. Jednak viceprezident Nixon letel do ZSSR na novom Boeingu 707 leteckej spoločnosti TWA, ktorý vytvoril rýchlostný rekord, dostalo sa mu publicity a Nixonovmu fondu príspevku od riaditeľa TWA Charlesa Thomasa. A jednak sa s Chruščovom navzájom doberali v takzvaných „kuchynských debatách“ na Moskovských prezentáciách amerického spotrebného tovaru. Nixon vyhovel prosbe priateľa Donalda Kendala, predstaviteľa spoločnosti PepsiCo Inc., a strčil malému opulentnému Chruščovovi pri naťahovaní sa o moskovskej vode a newyorskom nápoji do ruky fľašu pepsikoly. Pripravení reportéri zareagovali a svet obletela fotografia ako „odmäkový“ aparátčik Chruščov zviera v ruke „symbol úpadkovej americkej spoločnosti“. Reklama bola úžasná a Kendall sa stal neskôr riaditeľom celej firmy, obojstranne výhodná spolupráca s Nixonom mohla pokračovať.

Cesta do Bieleho domu nebola pre Nixona vôbec jednoduchá a navzdory svojej nepopierateľnej pracovitosti a politickému talentu musel urobiť kroky, ktorým možno nebol zo začiatku ani sám naklonený, na ktoré si zvykol, dokonca ich aj zdokonalil, no ktoré sa mu stali osudné. Tento politický, typicky americký „self-made-man“ sa vo voľbách v roku 1960 dostal do stretu s dobre známym synom iného „self-made-mana“ J. F. Kennedym. Z toho bol Nixon frustrovaný takmer celý život. JFK mal všetko – pochádzal z bohatej rodiny, mal najlepšie školy, najlepšie príležitosti, najlepšie ženy…

Nixon mu však zo svojou dravosťou, kvakerským puritanizmom, snáď aj spoločenskou neohrabanosťou dokázal odolávať a nechýbalo veľa a v Bielom dome by sedel Nixon. Mal v sebe, napriek všetkým svojim nedostatkom niečo, čo priťahovalo ľudí. Kissinger raz poznamenal: „Viete si predstaviť, aký veľký človek z neho mohol byť, keby ho mal niekto aspoň trochu úprimne rád?“

Zapracovali temné sily

Volebný zápas prehral s Kennedym len o 0,17%. Kennedyovci bojovali tými istými zbraňami, mali tie isté metódy, podobných priateľov z mokrej štvrte, možno lepší image, určite lepšie ženy a predsa to bolo len o chlp. V porovnaní s JFK bol Nixon apohlavným a asexuálnym tvorom. Za celú politickú kariéru naňho vyhrabali len akýsi platonický vzťah z hosteskou čínskeho pôvodu Mariannou Liuovou. Podľa niektorých odhadov Nixonovi dalo v prezidentských voľbách prednosť pred JFK viac voličov ženského pohlavia!

Dnes sa všeobecne pripúšťa, že pre Kennedyho zapracovali určité temné sily v štáte Illinois. Keď bol výsledok volieb na vážkach, misky sa náhle naklonili na stranu mocného írskeho klanu. Mickey Cohen, ktorý mal blízko k predstaviteľom chicagského podsvetia, tvrdil, že istí ľudia s chicagskej organizácie museli dostať Kennedyho do úradu. Pre Nixona to bola porážka, no viac ho poznačila neskoršia prehra v guvernérskych voľbách v 1962 roku. Vtedy sa dostal úplne do úzkych, netrpel len on, no zrútila sa skoro celá jeho rodina, hlavne manželka Pat. Po voľbách v 1962 roku si užíval kalifornské a floridské letoviská, pohostinnosť zámožných priateľov.

Konečne prezidentom

Dlho však nevydržal. Kariéra privilegovaného právnika ho nepriťahovala. Napriek sľubom, ktoré dával rodine sa rozhodol kandidovať znova v roku 1968. Klíma v Amerike sa dosť zmenila. Vojna vo Vietname kazila renomé USA vo svete, rasové a politické nepokoje radikalizovali celú spoločnosť. Preto Nixon navrhol mlčiacej väčšine seba ako záruku nastolenia poriadku a obnovenia dobrého mena USA na medzinárodnej scéne. V predkole porazil Nelsona Rockefellera aj Ronalda Reagana. Po vražde Roberta Kennedyho sa protivníci dlho nevedeli dohodnúť na tom správnom kandidátovi. Voľba padla na Herberta Humphreyho, ktorého sa takmer politickému stratégovi a poprednému predstaviteľovi írskej mafie Lawrenceovi  O´Brienovi v službách Demokratickej strany, podarilo dostať do Bieleho domu.

Nixon vyhral skoro takým istým rozdielom (0,7%), akým prehral pred ôsmymi rokmi. Konečne teda mohol Richard Milhouse Nixon položiť ruku na jednu z dvoch rodinných Biblií a 20. januára 1968 zložiť do rúk predsedu Najvyššieho súdu ústavou predpísaný sľub. Celá inaugurácia bola sprevádzaná nepokojmi, protestmi proti vojne vo Vietname. V prejave si otvoril nový prezident Bibliu na pasáži z Izajáša, kde sa píše o prekovávaní mečov na pluhy. Zásadnou vetou, ktorá v inauguračnom prejave odznela bol kvakersky ladený výrok, ktorý po smrti Nixonovi vyryli na náhrobný kameň: „Najväčšiu poctu, akú môžu zložiť človeku dejiny, je titul mierotvorcu“.          

Úspechy vo svete

Úradovanie v Bielom dome sa začalo pre Nixona a celé USA leskom pristátia na mesiaci v júli 1969, čo trocha dvihlo sebavedomie vietnamskou vojnou zdecimovanej americkej verejnosti. Prezident však vedel, že tento technologický úspech sa stane postupne všedným. Najnaliehavejšou zostávala vojna vo Vietname. Sľúbil predsa, že ju ukončí. Tzv. „Nixonová doktrína“ hlásala nahradenie amerických vojakov juhovietnamskými vojskami. Odchod asi 550 000 amerických vojakov sa začalo už v júni 1969 a skončilo sa v marci 1973 roku.

Nebolo to vôbec jednoduché podujatie, skôr ukážka jednej z najpokryteckejších akcií studenej vojny, ktorá po Parížskych rokovaniach priniesla Nobelovu cenu mieru dvom hlavným vyjednávačom H. Kissingerovi a Le Duc Thoovi. Nezvratné úspechy v zahraničnej politike – zblíženie sa s Čínou a ZSSR, osobné rokovania s Mao Ce Tungom a L. I. Brežnevom, ukončenie vojny vo Vietname, rokovania o odzbrojení SALT a protivzdušnej obrane, angažovanosť v blízkovýchodných záležitostiach, kedy Nixona po prímerí v 1974 roku Egypťania oslavovali skutočne ako mierotvorcu, – to všetko zatienilo nepodarené a podľa niektorých takmer bezvýznamné vlámanie sa do washingtonských kancelárii národného výboru demokratickej strany.

Kŕč politickej pokryteckej emocionality

Lavína podozrievania a odhalení sa spúšťala pomaly, ale isto. Nixon tomu spočiatku neprikladal dôležitosť, podobné veci sa v politike robili. Navyše jeho šikovná administrácia vedená takými ostrými chlapíkmi politického boja ako boli šéf kancelárie H. R. Haldeman, poradcovia J. D. Ehrlichman a John W. Dean, zažehnali už väčšie prechmaty. Olej do ohňa začal prilievať Kongres, kde mali väčšinu demokrati. Keď sa v júli 1973 jeden z pracovníkov Bieleho domu priznal, že sa pracovné rozhovory nahrávajú, začal sa ozajstný politický lov. Pritom takáto činnosť mala dlhú tradíciu. Truman používal na odpočúvanie kazety, Eisenhower ich striedal s diktafónmi, Kennedy odpočúval aj manželku a Johnson používal magnetofóny odjakživa. Po príchode do Bieleho domu dal odpočúvacie zariadenia Nixon zlikvidovať, no skutočnosť ho poučila o ich potrebe a nechal inštalovať ešte modernejšie zariadenia.

Postupne začali na hlavu prezidenta padať obvinenia takmer zo všetkých „typicky politických zločinov“ – odpočúvanie rozhovorov vládnych úradníkov a novinárov, vznik tzv. „čiernej listiny“ nepriateľov Bieleho domu, otváranie pošty, daňové úniky, protislužby za príspevky pre veľké spoločnosti a bohatých jednotlivcov, zneužívanie tajnej služby, hradenie súkromných podujatí štátnymi peniazmi, vznik „inštalatérov“, ktorý zapchávali kanály, ktorými mohli unikať štátne tajomstvá. Tak, či onak, určité (a pomerne rozvadené) oligarchické kruhy prostredníctvom Kongresu a všemocných oznamovacích prostriedkov nasadili uzdu silnejúcej funkcii prezidenta. Najprv sa do väzby dostali niektorí členovia prezidentovej administrácie, niekoľko „inštalatérov“ a „impeachment“ skolil aj Nixona.       

Foto: Nixonove športové gesto „víťazstva“ počas kampane vo Filadelfii, júl 1968.
Autor foto: wikipedia.org

Foto: Nixon počas prezidentskej kampane, 1972.
Autor foto: wikipedia.org