Druhá časť prepisu záznamu z Klubu NS, na ktorom sociológ Miroslav Tížik, PhD. prezentoval svoju publikáciu Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku. Zápasy o ideový charakter štátu a spoločnosti.
Vo vývoji vzťahu štátu a cirkví bol zaujímavý, aj keď nie výrazne prelomový, rok 2006. Tak ako od roku 1993 dominovala pozícia katolíckej cirkvi, rástol jej vplyv, práve v tomto roku, sa prejavili hranice, pokiaľ môže jej vplyv rásť. V tomto roku sa ukázalo, že politika sa začala autonomizovať od náboženstva. Tým príkladom bol rozpad vlády v roku 2006 na základe problému, ktorý bol problémom iba katolíckej cirkvi, teda zmluvy o výhrade svedomia. Dôvodom rozpadu vlády neboli politické alebo ekonomické problémy, ale vláda sa rozpadla na niečom, čo je existenciálny problém iba jednej z mnohých cirkví. Bolo to naznačenie hraníc, pokiaľ je politika ochotná ísť v prispôsobovaní sa tlaku náboženstva. Ak by sme uvažovali nad mocenskou stránkou pôsobenia cirkvi, dalo by sa povedať, že to bol vrchol mocenskej expanzie cirkvi.
Miroslav Tížik: Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku 1
Čo nemožno opomenúť, je otázka, ako je možné, že tak ľahko sa prijímali tieto zmluvy, a nielen preto, že to bolo aj výsledkom vystúpení politikov, ale že tu v podstate neexistoval verejný diskurz, ktorý by rozvíjal, kultivoval túto problematiku. Ak si spomeniete, tieto zákony boli prijímané konsenzuálne, nikdy nebol nikto proti. Pri prijímaní Vatikánskej zmluvy nebola voči návrhom žiadna opozícia. Keď sa tieto zmluvy pripravovali, tak chodievali do Vatikánu aj predstavitelia SDĽ, možno aj SDA a nevystupovali verejne, že by to bol nejaký problém. Bola to jednoducho neproblematizovaná téma. Pre mňa je to zaujímavé pri analýze diskurzu, ktorý v tom čase vznikal. Jeden z oponentov mojej knižky mi v osobnom rozhovore na to povedal: „ale taká bola doba“. No aká bola tá doba? Je zaujímavé vidieť, kto všetko sa na tom podieľal. Neboli to len mnohí aktéri – aby to nevyzeralo konšpiratívne, že katolícka cirkev tu mala všade agentov a všetci pre ňu pracovali –, ale bolo to naozaj aj dobové myslenie, často spojené možno s naivitou, s mechanickým preberaním niečoho, čo boli vtedy aktuálne trendy. Preto bolo pre mňa zaujímavé sledovať úlohu intelektuálov pri legitimizácii náboženstva. Preto som aj jednu kapitolku venoval sociologickým štúdiám, ktoré sa venovali téme náboženstvo, a zistil som, že aj mnohí sociológovia boli dôležití aktéri pri tom, že sa stalo spoločenskou požiadavkou, aby boli cirkvi odškodnené, a aby bola cirkev apriórne považovaná za pozitívneho a demokratizačného aktéra. Bola to vlastne silná spoločenská objednávka, kombinovaná s úsilím niektorých politikov a cirkvi, legitimizovaná aj intelektuálmi, že práve cirkev je tá, ktorá vyrieši problémy, s ktorými sme tu konfrontovaní.
Bolo zaujímavé sledovať, ako boli tieto požiadavky spojené s jazykom, či už konzervativizmu alebo neoliberalizmu. Vtedy to nikto tak nenazýval, ale napríklad už od roku 1990 boli veľmi propagované myšlienky Michaela Novaka, ktorý tu bol častým hosťom. Jeho články výrazne nepropagovali, že treba cirkev podporovať, lebo bol odchovaný na americkej tradícii. No u nás ho interpretovali takýmto spôsobom a mechanicky preberali, že v Spojených štátoch je cirkev dôležitý aktér sociálnej pomoci a solidarity, tak sa u nás vychádzalo, že musíme vytvoriť taký model, aby cirkev mohla plniť túto funkciu, lebo je to pre ňu niečo prirodzené. Takto sa naturalizoval obraz cirkvi ako charitatívneho aktéra, ktorý robí verejnoprospešné a verejno-užitočné aktivity bez ohľadu na to, či naozaj také niečo robila alebo robí. Zaujímavé bolo a je, že tu chýbala akákoľvek kritická reflexia témy a takto cez jazyk intelektuálov, cez rôzne články, ktoré sa zaoberali občianskou spoločnosťou, bola medzi jej aktérov ako dôležitá zaraďovaná cirkev, a to apriórne bez akéhokoľvek kritického postoja alebo analýz. Keby ste si pozreli súhrnné správy o stave spoločnosti a aj mnohé odborné články, cirkev zaraďujú do občianskej spoločnosti alebo medzi charitatívne inštitúcie. To by bolo možno na jednej strane oprávnené, keby to bolo tak, že cirkev by bola schopná zo svojich zdrojov mobilizovať energiu, potenciál ľudí na to, aby vykonávali dobrovoľnícke a charitatívne aktivity.
Tretia časť mojej knihy je o tom, kde všade štát vytvára podmienky, ktoré sú priamo určené náboženskej klientele. Na týchto príkladoch je vidieť napríklad, ako štát dotuje katolícku charitu, no katolícka cirkev jej aktivity prezentuje ako charitu katolíckej cirkvi. Takto nepriamo štát aj cez rôzne ďalšie kanály podporuje agendu jednotlivých partikulárnych aktérov, ktorí za verejné peniaze realizujú svoju vlastnú agendu. Dalo by sa povedať, že štát v týchto prípadoch rezignoval na niektoré princípy neutrálneho štátu, ako sa sám definuje cez ústavu.
Záver mojej prezentácie a úvod do diskusie by som spojil s úvahou nad náboženskou neutralitou, ktorá je deklarovaným základným ústavným princípom Slovenskej republiky. Náboženská neutralita by mala mať tri piliere – odstránenie kontroly štátu nad náboženským životom, rovné uznanie všetkých svetonázorov a náboženských skupín v rámci spoločnosti a odluku štátu a cirkvi. Keď si porovnáme súčasnú situáciu s týmto modelom demokratického štátu postavenom na týchto troch pilieroch vidíme, že v súčasnosti je garantovaný a funguje len jeden z nich a to odstránenie kontroly nad náboženským životom. Čo sa týka rovného uznania všetkých svetonázorov, na rôznych príkladoch v knihe ukazujem, že to zatiaľ nebolo zabezpečené, čoho názornou ilustráciou je zákon o registrácii náboženských spoločností, no najmä tzv. Vatikánska zmluva, ktorá výrazne privileguje jednu cirkev nad ostatné a štát sa v nej zaviazal, že bude formovať občanov v duchu katolíckej náuky. A to už je pomerne výrazný záväzok zo strany štátu v prospech jedného svetonázoru. No a odluka cirkvi od štátu je práve kvôli Vatikánskej zmluve v podstate nenastoliteľná. Jedinou cestou by bolo vypovedanie Vatikánskej zmluvy, no to je aj z hľadiska medzinárodných záväzkov nerealizovateľné.
Napriek tomu, že ambícia, jazyk tejto publikácie a aj veľká časť jej argumentácie je predovšetkým akademická, musím upozorniť, že je v nej obsiahnutý aj politicky angažovaný aspekt. Osobne ju vnímam ako príspevok kritickej sociológie k verejnému diskurzu na tému vzťahu štátu a náboženstva. Je v nej prítomný typ normatívneho prístupu – tým normatívnym ideálom, na základe ktorého je posudzované obdobie najmä po roku 1993, je ústava. Tá nejakým spôsobom definuje štát a na základe rozporov s teoretickým ideálom, ktoré je vidieť napríklad na konkrétnych opatreniach a zákonoch, normách alebo v príhovoroch politikov, je vidieť, kde všade dochádza k nesúladu s týmto základným dokumentom štátu. Práve cez tieto rozdiely sa môžeme pokúšať identifikovať, čo je vlastne v podhubí a čo skutočne identifikuje slovenskú spoločnosť. Môžeme vidieť, že to nie je deklarovaný charakter štátu, ktorý by mal byť nábožensky neutrálny alebo neviažuci sa na žiadnu ideológiu. To, čo sa vynára spod povrchu, je katolícko-evanjelický dualizmus. Ale je to asymetrický dualizmus, čo sa prejavilo v mnohých legislatívnych opatreniach. Ide o to, že ostatné cirkvi, a aj najprivilegovanejšia po katolíckej – evanjelická cirkev, iba dobiehajú kroky a privilégia katolíckej, prakticky sú len v jej vleku.
Otázky z diskusie po úvodnom slove:
Existujú nejaké sociologické prieskumy na jednotlivé otázky (napríklad výhrada svedomia, výučba náboženstva na školách a pod), lebo tam by sa asi ukázali iné výsledky, ako pri skúmaní, koľko ľudí sa stotožňuje s cirkvami?
Mám v knihe prezentovaných niekoľko sociologických prieskumov, zameraných na to, či je vplyv cirkvi veľký, primeraný alebo malý. Z výsledkov vychádza, že ľudia sú kritickí voči tomu, aký veľký je vplyv cirkvi. Jeden typ otázky bol, či ľudia vnímajú, aká by mala byť úloha cirkvi a v ktorých oblastiach vnímajú, že úloha cirkvi je dostatočná, kde je malá a podobne. Z výsledkov vyplýva, že ľudia akceptujú úlohu cirkvi, ale iba v určitých otázkach a vadí im, keď sa priveľmi angažuje v iných sférach. Keď ide o starostlivosť o duchovno, o rodinu, tak tam je verejnosť kritická, cirkev sa tam vraj málo angažuje. V týchto témach sú ľudia za to, aby sa tam cirkev angažovala. Kritickí sú aj voči tomu, že sa cirkev priveľmi angažuje napríklad v školstve.
Prečo by malo byť problematické, že štát financuje katolícku charitu, veď štát financuje mnohé mimovládky, ktoré robia charitatívnu prácu a tie tiež majú nejaký svetonázor?
Jedna kapitolka v mojej knihe je venovaná tomu, akým spôsobom štát financuje cirkvi. Bežne sú cirkvi financované cez rozpočet ministerstva kultúry, tam majú svoje kapitolky všetky cirkvi. A v tomto rozpočte ministerstva kultúry začali v určitom období pribúdať subjekty, ktoré tiež získavajú podporu z prostriedkov rozpočtu ministerstva kultúry určených na financovanie cirkví. Medzi tými subjektmi sa začali objavovať Konferencia vyšších predstavených ženských reholí a Konferencia vyšších rehoľných predstavených. A to nie sú registrované cirkvi, ale sú to subjekty, ktoré patria pod katolícku cirkev. Začali dostávať dotácie od štátu, napriek tomu, že nie sú samostatnými cirkvami. Takto sa ocitla medzi štátom dotovanými subjektmi aj Katolícka charita, ale aj evanjelická diakonia a ďalšie cirkevné organizácie. Tieto subjekty však nie sú v tomto prípade financované napríklad cez projekty v rámci Slovak Aid alebo, že by žiadali o podporu ministerstvo práce a sociálnych vecí na nejakú určenú agendu. Financovaní sú bez ohľadu na ich konkrétnu činnosť priamo z ministerstva kultúry, ako keby boli samostatnými cirkvami. Pritom medzitým bol prijatý zákon (v roku 2007), ktorý fakticky znemožnil vznik nejakej novej cirkvi, no zároveň s platnosťou reštriktívnejšieho zákona sa zrazu v zozname podporovaných subjektov ocitli nové organizácie spojené s tradičnými najväčšími cirkvami, ktoré získali možnosti, akoby boli cirkvami. Takže celková suma, ktorá ide na katolícku cirkev, prakticky aj vďaka týmto novým dotovaným organizáciám narástla.
Koľko ľudí sa hlásilo vo vlaňajšom sčítaní ľudu k jednotlivým cirkvám, pretože sa zdá, ako keby boli tieto výsledky z nejakého dôvodu utajované.
Výsledky boli zverejnené už pred pol rokom a preto som ich mohol použiť aj v tejto publikácii. Ukázalo sa, že došlo k poklesu tých, ktorí sa prihlásili ku katolíckej cirkvi, alebo k cirkvám všeobecne a narástol počet ľudí, ktorí sa neprihlásili k ničomu, čo je skupina ľudí, ktorí sú bez vyznania alebo nevyplnili žiadnu kolónku. Tieto zmeny vypovedajú skôr o tom, že sa znížila sila identifikácie ľudí s cirkvami, teda nemusí to znamenať, že by ľudia odpadávali od viery. Skôr sa to začína podobať západoeurópskemu modelu náboženského života, keď ľudia svoju vieru riešia individuálnejšie, a nie prostredníctvom cirkvi. Podľa sčítania bolo 62 percent populácie rímskych katolíkov, 3,8 percenta grékokatolíkov, 5,9 evanjelikov, 1,8 reformovaných a 25,4 percent iné, neudané a bez vyznania.
Výsledky sú však len štatistické údaje, hoci sa to často využíva aj politicky. Katolícka cirkev, keď sa ukázalo, že k nej prihlásilo menej ľudí ako v minulom sčítaní, zasa dala obľúbené vysvetlenie – „lebo komunizmus“. To bol argument aj na to, keď od roku 1991 do roku 2001 pribudlo katolíkov. Teraz, keď ubudlo, sa použil rovnaký argument. Dôležité k samotnému sčítaniu je však vedieť, že cirkvi nie sú financované podľa počtu členov alebo tých, ktorí sa k nim prihlásili. Tieto údaje však hrajú úlohu pri rôznych typoch výpočtov, na koľko asi majú nárok, alebo akú verejnú a politickú legitimitu tým získavajú. Nepriamo sa stávajú tieto údaje relevantné aj v prípade rôznych iných typov podpory pre cirkvi. Štát totiž financuje aj duchovnú službu v armáde, polícii, ozbrojených zložkách, predovšetkým tu to hrá úlohu. Podporovaní sú najmä katolícki duchovní alebo v prípade Ekumenickej rady cirkví ide o podporu najmä zástupcov z radov evanjelickej cirkvi. Pri výpočtoch sa tu vychádza primerane z týchto podielov, väčšina je katolíkov, tak aj väčšina duchovných v dôstojníckom alebo policajnom zbore budú katolíci.
.
Nepredpokladám však, že ľudia budú výraznejšie odskakovať od cirkvi, nemajú na to dôvod, lebo, ako sa dlhodobo ukazuje, ľudia sú voči cirkvi kritickí, no vnímajú to tak, že cirkev, to nie sme my. Slovensko je v tomto ohľade, čo vychádza aj z výsledkov rôznych prieskumov, tradične kresťanská krajina preto, lebo ľudia sa prihlasujú k náboženstvu, no je zároveň antiklerikálna, predovšetkým preto, lebo si nedajú do svojich životov od cirkvi veľa hovoriť. Keď kňaz niečo povie proti ich štýlu života, tak to neberú vážne. Je to vidieť aj na tom, ako sa prejavujú vo svojich dôsledkoch pastierske listy a podobné aktivity – jedno hlásajú a ľudia si aj tak robia po svojom. To je v podstate praktický prejav vzťahu k cirkvi a takto to fungovalo celé storočie, rovnako to bude fungovať aj ďalej. Ľudia si budú žiť po svojom a cirkev si bude hovoriť svoje, ľudia ju nebudú oficiálne podporovať, no nebudú ani aktívnejšie protestovať…
Zaujímavé je porovnanie českých krajín a Slovenska za prvej republiky, ale aj – či práve – rozdielna súčasnosť. Napríklad, čo sa dnes v Česku (na rozdiel od priebehu cirkevných reštitúcií u nás) deje v súvislosti s cirkevnými reštitúciami… No k otázke: Slovensko je také, že väčšina sa hlási k cirkvi, ako ste povedali, no odmieta klerikalizmus. Čo si myslíte, nastal tu nejaký posun po prípade trnavský arcibiskup?
Myslím si, že v rámci katolíckej cirkvi to je taká búrka v pohári vody. Tak ako sú ľudia antiklerikálni, tak si povedia, že cirkev je zlá, ale nič to v ich živote nezmení, nemajú dôvod, veď tu boli rôzne typy režimov, to nie je podstatné pre ich život. Použil by som ako príklad nedávny článok Veroniky Šikulovej, ktorá na to reagovala asi v tom zmysle, že pre ľudí katolicizmus nepredstavuje to, kto tam momentálne je, ale určitý typ poriadku. Postavy nie sú dôležité a v rámci katolíckej cirkvi charizmatická tradícia, ktorú reprezentoval Bezák, je nepodstatná. Slúži pre cirkev iba v určitých obdobiach, ako u nás bol takto prezentovaný Ján Pavol II., ktorý bol charizmatizovaný cez médiá, a práve cez svoju auru dokázal presadiť veľmi konzervatívnu etiku. Dokonca aj mnohé prúdy v rámci katolíckej cirkvi boli nešťastné z toho, čo dokázal presadiť.
K tomu porovnávaniu so situáciou v Českej republike mám však inú poznámku. Keď som sledoval, kto sa na Slovensku sociologicky venoval náboženstvu, zistil som, že je to len jedna kolegyňa. Aj preto okolo týchto otázok nevznikla v podstate žiadna sociologická diskusia. Zatiaľ čo v Česku je asi desať sociológov, nie religionistov, ktorí sa zaoberajú sociológiou náboženstva. V Česku je veľmi aktívna skupinka v rámci Masarykovej českej sociologickej spoločnosti, vydávajú knihy, vyšlo tam možno aj desaťnásobne viac kníh o náboženstve, o tom, čo sa dialo v Česku ako na Slovensku. To je možno symptomatický rozdiel medzi Českom a Slovenskom: na Slovensku je náboženstvo samozrejmosťou, nikto o ňom nepremýšľa. Je to akoby východisko všetkého – načo to analyzovať, veď všetci vieme, ako to je a tým pádom to nemusíme analyzovať.
V Česku je náboženstvo zasa predmetom intelektuálnej výzvy. Sociológovia o tom neustále bádajú a k tomu, napriek tomu, že nie sú klerikálni, sú veľmi pronáboženskí. Práve českí kolegovia mi hovoria – „Si veľmi hodnotovo zaťažený, lebo si kritický, asi máš s nimi nejaký osobný problém, asi ich nemáš rád.“ Ja im odpovedám, že chcem byť profesionálne korektný, zatiaľ čo oni, keď sú profesionálne korektní, nechcú byť sekularisti. Okrem toho, ako správni intelektuáli sa stavajú na stranu menšiny a preto sú v podmienkach Česka z toho hľadiska vlastne procirkevní – keďže katolíci sú akoby menšina, nemôžeme im ubližovať. Ich kritickosť spočíva v tom, aby nebolo ubližované menšine. Ale keď sme diskutovali o reštitúciách a Vatikánskej zmluve, najprv to vnímali ako niečo, čo nie je podstatné, lebo to u nich nebolo prijaté. No teraz, keď už je diskusia na tieto témy aktuálna aj tam, medzi sociológmi už nepočuť hlasy, ktoré by obhajovali odškodné cirkvi za reštitúcie, lebo to sami vnímajú ako politický problém. Takže už sa neangažujú v prospech cirkvi, lebo vedia, že to je už veľká politika a veľká ekonomika.
Ešte k tomu porovnávaniu, dlho som uvažoval, ako vznikol na Slovensku ten predsudok „českí ateisti“. Vznikal za prvej republiky, lebo sem prichádzali najmä českí učitelia a úradníci. Obdobie medzi rokmi 1921 a 1931 bolo jediné obdobie v histórii Československa, keď bola oveľa väčší presun obyvateľov z českej časti štátu na Slovensko ako naopak. Potom už iba Slováci chodili vo väčšom počte do Česka, nie naopak. Rozdiel je v tom, v akom kontakte boli ľudia. Veľká časť českej spoločnosti, ktorá bola sociálnym postavením rovnaká ako slovenská, zostala v Česku, na Slovensko chodila iba vzdelanejšia časť, tá, ktorá bola lojálna voči masarykovským ideálom a ktorí pôsobili vo verejnej alebo štátnej správe. Na Slovensko teda prichádzali reprezentanti vyššej vrstvy a bežní ľudia, keď videli Čecha, tak to bol Čech, ktorý bol v pozícii spoločensky vyššieho postavenia. Bola to z českej spoločnosti relatívne malá skupina a práve táto vytvorila obraz, že to sú tí českí ateisti. To je aj jeden z faktorov, že Slováci sa začali voči Čechom vymedzovať a to aj pre to, na aké pozície Česi prichádzali. Napokon aj autonomistické hnutie bolo postavené na tom, že Česi nám berú tú lepšiu prácu a to ukazuje aj na zápas o ekonomické zdroje a o pozície vo verejnej a štátnej správe.
Čo s nami ateistami? Čo sa dá urobiť, aby na Slovensku mohol byť človek ateistom? Lebo napríklad v Česku má ateista pocit, že je medzi svojimi…
V Česku náš ateista môže mať iba subjektívny pocit, že je medzi svojimi, objektívny asi len preto, lebo je tam približne rovnaké percento ateistov ako na Slovensku. Keď sme kládli otázku, opakovala sa v roku 1991, 1999 aj potom aj v roku 2008, v Česku bolo spočiatku asi o jedno percento viac tých, čo sa prihlásili za ateistov. Položená otázka znela, považujete sa za veriacich, neveriacich a ateistov. V Česku to bolo 5 percent, na Slovensku 3,5 až 4 percentá. Iba v roku 2008 to bolo v Česku už 15 percent, na Slovensku to bolo stále iba 5 percent. Takže na Slovensku je to dlhodobo rovnako veľká skupina ľudí, ktorí sa považujú za ateistov a to za obdobie celých posledných 18 rokov. V Česku ich podiel narástol iba v poslednom období. No vyžadovalo by si to kontrolný výskum, aby bolo vidieť, či to nebola len nejaká štatistická chyba alebo chyba výberu vzorky.
Čo sa týka veriacich, to skutočné jadro veriacich na Slovensku, je asi 15 percent ľudí, teda skutočne veriacich, tých, ktorí veria, chodia do kostola a napĺňajú ideálny obraz veriacich, Tí ostatní, bežne sa hlásiaci k náboženstvu a k viere, ktorých je 55 percent, sú bežní ľudia, ktorí náboženstvo nejako zásadne neriešia, iba vedia, že boli pokrstení a nemajú dôvod sa k tomu nehlásiť.
Do akej miery sa podľa vás budú rozširovať cirkvi, ktoré tu neboli spomínané, v podstate nejaké moderné, netradičné cirkvi, ktoré majú hlavne trend v severnej Európe ako napríklad novopohanstvo a do akej miery sa tu začne rozširovať jedno z najväčších svetových náboženstiev, ktorému sme zatiaľ určili hranicu 20 tisíc, teda islam…
Naša legislatíva vytvorila v podstate tri kategórie náboženských entít. Jedny sú registrované, ktoré aj poberajú peniaze, druhé sú tie, ktoré z dôvodu učenia nepoberajú peniaze od štátu, ale sú registrované, a tretie sú neregistrované, tam sú napríklad aj rôzni pohania.
Ja by som to nevnímal, že by teraz dochádzalo k ich nejakej expanzii. Príkladom by mohli byť budhisti. Budhistov, takých čo sa angažujú, je na Slovensku pomerne dosť, ale je to predovšetkým záležitosť mladých ľudí a oni s veľkou pravdepodobnosťou nevydržia dlhodobo praktizovať toto náboženstvo a ani sa pravdepodobne nebudú celý život považovať za budhistov. Pravdepodobne zopár dlhodobo praktizujúcich zostane, už aj teraz je to druhá generácia tých, ktorí sú budhisti. No v sčítaní zostali marginálni a požadovaných 20 tisíc ich ani nebude. To isté sa týka aj pohanov a rôznych iných skupín. Tieto skupiny však otázku registrácie ani veľmi neriešia a nedeklarujú záujem sa spájať a deklarovať, že my sa musíme ukazovať, že sme náboženstvo. Fungujú bez toho, aby mali nutnosť sa registrovať, existujú ako občianske združenia.
Zákon o registrácii reprodukuje práve model katolíckej cirkvi, ten je základom princípov registrácie. To znamená, kto by sa chcel registrovať, musí predložiť okrem ustanovujúcej listiny a všetkých dokumentov, ktorého vychádzajú z tradičných modelov cirkevnej organizácie – a islam nie je takýmto spôsobom organizovaný. Čiže už z toho dôvodu by mal problém sa zaregistrovať, nielen preto, že by ich nebolo 20 tisíc. Potom druhá problematická vec je, že tieto malé skupinky sú veľmi rôznorodé a asi by sa nedokázali zjednotiť na jednej podobe a organizácii, aby si dokázali urobiť niečo ako stanovy organizácie, cirkevnú ústavu a podobne. Okrem toho, v prípade islamu u nás ide najmä o prisťahovalcov a tých pár nadšencov, ktorí to študujú, napríklad arabisti, ale tí sa nebudú zaraďovať do takýchto skupín. Takže je veľmi pravdepodobné, že by bol problém vôbec dokázať vytvoriť také dokumenty. Potom museli by to byť občania Slovenskej republiky, čo je ďalší problém. Mnohí občanmi nie sú a ani nemajú takú ambíciu.
Keď sa začalo hovoriť o sprísnení podmienok na registráciu, veľmi sa argumentovalo islamom. Pritom to nebol žiaden takýto problém, nebolo tu ani riziko, že by tu také skupinky vznikli. Bola to jednoducho zámienka na to, aby sa legitimizoval sprísnený zákon. Totiž v situácii, keď si ľudia predstavia nejaké ohrozenie a vtedy to bol najintenzívnejší boj proti terorizmu, veľmi účinne sa to dalo využiť a aj sa to využilo. Napriek tomu po sprísnení tohto zákona sa ukázalo, že najviac začala vyťahovať peniaze z verejného rozpočtu práve katolícka cirkev a to cez rôzne ďalšie organizácie, ktoré sa nejakým neznámym spôsobom objavili na zozname podporovaných inštitúcií. Keď sa sprísňoval zákon, hovorilo sa, aby sa nezneužívali verejné zdroje a zákony a za takýchto potenciálnych zneužívateľov boli označení moslimovia a ešte aj ateisti, ktorí si vraj chceli zaregistrovať ateistickú cirkev.
(Autorizovaný prepis záznamu podstatnej časti vystúpenia)
Foto: Emil Polák
