My, oni a pozývacie listy III.

Stretnutie Šelest – Biľak sa uskutočnilo po 22. máji, keď ukrajinský prvý tajomník strany pricestoval do Užhorodu na odovzdanie vtedy známej Štafety priateľstva a mieru na hranici s Československom. Rozhovory sa konali najprv v Kamenyci, potom už v Užhorode (nahrávali sa KGB). Hovorili o nevyhnutnosti uskutočniť naplánované demonštratívne manévre, o schladení horúcich hláv a podobne… Šelest ďalej cituje Biľaka: „Ak sa do mesiaca nestaneme pánmi situácie, zahynie Dubček a my spolu s ním. Veľa sa s Dubčekom rozprávam, vravím mu: „Saša (a plačem), vráť sa do Bratislavy, nechytil si to za správny koniec, Saša.“ Žiadosť o pomoc ako povinnosť Sovieti brali situáciu tak vážne, že strata Československa sa pre nich rovnala strate toho, čo vybojovali vo Veľkej vlasteneckej vojne. Obaja „vyjednávači“ si teda boli načistom. Takmer o dva mesiace mal byť prostredníkom ich stretnutia János Kádár. Šelestovi to dal na vedomie sám Brežnev. Piotr Jefimovič teda odletel do Budapešti a po schôdzke s Kádárom, ktorý ho mal ďalej inštruovať, odišiel na Balaton, kde ho čakal Vasil Biľak. O stave vecí sa rozprávali vo vetristom počasí na brehu Balatonu – darmo Šelest potreboval rozhovor nahrávať, Biľak nechcel prijať jeho pozvanie navštíviť ho v hoteli. Rozprávali sa o poskytnutí pomoci, o tom ako to formálne zdôvodniť aj o forme akejsi legitimity, ktorú malo poskytnúť požiadanie vo forme listu. Šelest čakal iniciatívu od komunistických konzervatívcov, lenže oni sa obávali, že ich doma okamžite označia za vlastizradcov. Otázka nevyhnutnosti „požiadať o poskytnutie pomoci“ však bola nastolená a na obidvoch stranách začala pomerne rýchlo dozrievať. Dusno Šelest sa po schôdzke s Biľakom odobral ku Kádárovi do Budapešti a odtiaľ rovno na Kutuzovský prospekt do bytu L. I. Brežneva, ktorého závery prvého tajomníka Ukrajiny na istý čas uspokojili. Tak mohli dvadsiateho siedmeho júla členovia sovietskeho politbyra na troch lietadlách IL-18 odletieť do Mukačeva, odkiaľ v povestných „specvagonoch“ niekoľko dní pretínali hranicu do Čiernej nad Tisou na rokovania s československými predstaviteľmi. Atmosféra bola dusná, všetci boli nervózni, aj keď navonok sa tvárili, že sa nič zvláštne nedeje. Viacero zdrojov potvrdzuje, že najzdrvenejší bol zrejme Brežnev. Človek-komunista, sovietsky politik jeho razenia jednoducho nechápal, čo vlastne „výkladná skriňa socializmu“, za ktorú sa vtedy Československo považovalo, ešte viac chce. Na niektorých rokovaniach sa pre indispozíciu nezúčastňoval. Zmenil aj postoj k Dubčekovi: kým začiatkom roka bol preňho „dorogoj Aleksandr“, „Saša“ či Aleksander Stepanovič, po rokovaniach v Čiernej nad Tisou, niekedy v strede augusta, už Dubčekovi v neformálnych listoch a telefonátoch vykal. Vo východoslovenskom železničnom uzle sa však vyznamenal tvrdý Šelest, ktorý dokonca Dubčekovi tlmočil obvinenie, že československí súdruhovia chcú od ZSSR odrhnúť Zakarpatie a „sám veľký“ Kosygin s odporom vyhlásil, že s halíčskym Židom Kriegelom (predseda ÚV Národného frontu a člen predsedníctva ÚV KSČ)“ nemá o čom hovoriť. Samozrejme, rokovania sa takto trhali a politici opúšťali rokovaciu miestnosť. Pravdou však je, že zmierňujúcim prvkom bol Brežnev, pre ktorého celá záležitosť bola tak trocha osobnou pohromou podobnou vstupu sovietskych vojsk do Afganistanu na konci jeho kariéry. Kapekova kvapka V Čiernej nad Tisou však prišla iniciatíva zo strany ďalšieho z konzervatívcov – bývalého riaditeľa prestížneho koncernu ČKD Praha a kandidáta do Predsedníctva ÚV Antonína Kapeka. Ten údajne buď 29., alebo 30. júla počas rokovaní v Čiernej nad Tisou odovzdal cez prostredníkov Brežnevovi list, ktorý sa po kritike „pravých, kontrarevolučných síl“ končil týmito slovami: „Preto sa k Vám, súdruh Brežnev, obraciam s výzvou a prosbou o poskytnutie bratskej pomoci našej strane a celému nášmu ľudu vo veci odporu tým silám, ktoré nielenže vedú proces demokratického ozdravenia života celej socialistickej spoločnosti na scestie, ale svojím konaním predstavujú nebezpečenstvo pre samotný osud socializmu v Československej socialistickej republike. Kandidát Predsedníctva ÚV KSČ Antonín Kapek.“ Celý list bol publikovaný v Izvesťijach, č. 164, 18. júla 1992, na str. 7 v rubrike Nové dokumenty o augustových udalostiach roku 1968 v článku Leonida Šinkareva Kto priglasil v Pragu sovetskije tanky? Po rokovaniach v Čiernej nad Tisou už bolo jasné, že zaberie len vojenská intervencia. Na staničnej lavičke povedal vtedy zodpovedný konzultant ústredného výboru a neskôr uznávaný novinár Alexander Bovin jednému z československých kolegov z aparátu ÚV KSČ Synekovi: „O tri týždne môžeš očakávať naše tanky v Prahe!“ Dovtedy sa však malo zariadiť odovzdanie závažnejšieho „pozývacieho“ listu, a to v Bratislave, kde sa zišli hlavní predstavitelia šiestich socialistických strán (ZSSR, Bulharska, NDR, Poľska, Maďarska a ČSSR). Brežnev tu očakával sľúbenú kolektívnu výzvu či žiadosť „zdravých československých konzervatívnych síl“ o poskytnutie pomoci v krízovej situácii. Pozývacie listy z toaliet Vasil Biľak sa cez príslušníka sovietskej bezpečnostnej služby skontaktoval so Šelestom a odovzdal mu list. Verzií, ako sa to uskutočnilo, je niekoľko: Šelest spomína, že list pre Brežneva dostal 3. augusta 1968 v priestore hotelových toaliet od V. Biľaka prostredníctvom agenta Savčenka. Biľak zasa tvrdí, že list odovzdal pracovník sekretariátu ÚV KSČ Radko Kaska, pomocník tajomníka ÚV KSČ Drahomíra Koldera. Leonid Šinkarev publikoval takéto znenie listu s tým, že existovali dve varianty – jeden list, ktorý československé „zdravé jadro“ napísalo po rusky, pre lepšiu konšpiráciu a druhý, štylisticky upravený ruskou stranou: „Vážený Leonid Iľjič, s vedomím plnej zodpovednosti za naše rozhodnutie, obraciame sa k Vám s týmto naším vyhlásením. Náš vskutku zdravý pojanuárový demokratický proces, náprava chýb a nedostatkov minulosti, ako aj spoločné politické riadenie spoločnosti sa ústrednému výboru strany postupne vymykajú z rúk. Tlač, rádio a televízia, ktoré sa prakticky nachádzajú v rukách pravicových síl, ovplyvnili verejnú mienku do takej miery, že sa bez odporu verejnosti začínajú na súčasnom politickom živote krajiny podieľať elementy nepriateľské strane. Dvíhajú vlnu nacionalizmu a šovinizmu, vyvolávajú protikomunistickú a protisovietsku psychózu. Náš kolektív – stranícke vedenie – sa dopustilo celého radu chýb. Nedokázali sme správne ubrániť a uviesť do života marxisticko-leninské normy straníckeho života, predovšetkým princípy demokratického centralizmu, vedenie strany už nie je schopné ďalej sa úspešne brániť pred útokmi na socializmus, nie je schopné proti pravicovým silám organizovať ani ideologický, ani politický odpor. V našej krajine je ohrozená samotná existencia socializmu. V našej krajine sú v súčasnosti do značnej miery paralyzované politické prostriedky, ako aj prostriedky štátnej moci. Pravicové sily vytvorili vhodné podmienky pre kontrarevolučný prevrat. V tejto ťažkej situácii sa obraciame k Vám, sovietskym komunistom, vedúcim predstaviteľom KSSZ a ZSSR, s prosbou o poskytnutie aktívnej pomoci všetkými prostriedkami, ktorými disponujete. Jedine s Vašou pomocou je možné vyrvať ČSSR z hro-ziaceho nebezpečenstva kontrarevolúcie. Uvedomujeme si, že pre KSSZ a ZSSR by tento posledný krok na záchranu socializmu v ČSSR nebol jednoduchý. Preto my budeme bojovať vlastnými silami. No v prípade, keby sme vyčerpali naše sily a možnosti, alebo keby nepriniesli kladné výsledky, potom toto naše prehlásenie považujte za nástojčivú prosbu a potrebu Vášho konania a všestrannej pomoci. V súvislosti so zložitosťou a nebezpečným vývojom situácie v našej krajine Vás prosíme o maximálne utajenie tohto nášho vyhlásenia, ktoré z tohto dôvodu, napísané po rusky, adresujeme priamo Vám. Indra, Kolder Drahomír, Kapek, Švestka, V. Biľak.“ Tieto mená pod listom uvádza Šinkarev. Iné zdroje, napr. aj P. Šelest pod listom uvádzajú podpísaných Indru, Biľaka, Koldera, Barbírka, Kapeka, Riga, Pilera, Švestku, Kofmana, Lenárta a Štrougala. Známy ruský historik a bývalý disident Roj Medvedev uvádza, že originál listu, ktorý získal P. Šelest, a taktiež aj jeho varianty editované v ÚV KSSZ, koncom roku 1990 z iniciatívy M. Gorbačova odovzdali československým predstaviteľom. Nenormalizácia Aj keď od schôdzky v Čiernej nad Tisou prebiehali početné stretnutia na rôznych úrovniach, všetko vyzeralo tak, ako by sa rozprával hluchý s nemým. Všetci sa navzájom obviňovali z neplnenia prijatých uznesení. Tri dni pred vstupom spojených vosk socialistických krajín, na prijatí u Dubčeka, sa hlavný hostiteľ posťažoval na nedôveru zo strany Moskvy korešpondentovi Izvesťijí Vladlenovi Krivošejevovi: „Veď ja som v Zväze prežil sedemnásť rokov! Študoval som tam, vo vzťahu k Zväzu som úprimný a čestný!“. Sedemnásteho augusta sa s Dubčekom na hranici stretol János Kádár, ktorý mal neblahú skúsenosť, a ktorého prakticky zrodil päťdesiaty šiesty rok. Slovenskému kolegovi otvorene radil: „Buď urobíš tvrdou rukou v krajine poriadok ty, alebo bude nevyhnutne nasledovať vpád.“ Dvadsiateho augusta o 23.00 stredoeurópskeho času prekročili na dvadsaťjeden miestach spojenecké vojská piatich krajín Varšavskej zmluvy československé hranice. Skupina „turistov“ obsadila Ruzynské letisko v Prahe, aby „železné holuby mieru“ mohli bez problémov pristávať. Vpád vojsk sa napriek počtu okolo 700-tisíc vojakov, uskutočnil rýchlo, presne a efektívne. Československá armáda zostala podľa dohody v nečinnosti. Obetí bolo „minimálne“, občanom zostali len ruky a zachmúrené tváre pre pasívny odpor. Normalizovanie… Všetko sa napriek škrípaniu zubov mohlo začať vracať do normálu, ktorý dal ďalším rokom pomenovanie normalizačné. Na záver by som chcel uviesť postreh súčasného ruského novinára Leonida Mlečina: „Keď povstali východní Nemci, Maďari alebo Poliaci, nenávideli svoju vládu. V Československu však národ a moc boli zajedno. Ľudia, ktorí nenávideli komunistickú vládu, jej začali veriť. Vysvitlo, že osemdesiat percent obyvateľstva podporuje novú politiku komunistickej strany a bezvýhradne sa vyslovuje za socializmus. Z toho boli moskovskí lídri poriadne zmätení“. Možno bol však problém inde, ako to bezostyšne vyjadril neurotický pán Kraus na nitroglyceríne z filmu Pelíšky: „Co chtěj reformovat…? Sou to pořád ty samý lidi. Ty samí hajzlové.“ Jedno je však isté: ako sa zvykne v časoch veľkých udalosti dneška písať vo všetkých periodikách a ako neschádza z úst politikov a komentátorov – po auguste 1968 to v Československu (napriek normalizácii) už nikdy nebolo také ako predtým. Redakčné spracovanie a medzititulky Slovo Autor je odborný asistent Prešovskej univerzity, špecializuje sa na dejiny Ruska, Sovietskeho zväzu, zahraničnú politiku a špionáž