Mohlo by sa zdať, že tvorca čílskej dôchodkovej reformy José Pińera má Slovensko obzvlášť rád, keď k nám chodí tak často. Pravda je však úplne iná: minister Pinochetovej vlády sa živí tým, že chodí po svete kázať svoje „dôchodkové evanjelium“. Musí to robiť o to intenzívnejšie, o čo viac ľudia a štáty precitajú z ružového sna o bezprácnych ziskoch z dôchodkového sporenia. Aj na slovenských sporiteľov sa valí katastrofa v podobe mínusových úrokov na dôchodkových účtoch. Aby si sporitelia v druhom dôchodkovom pilieri neuvedomili pravdu, prišiel Pińera opakovať lži, ktoré sa aj tak nestanú pravdou. Na to, že rozpráva nezmysly, sme si už zvykli, veď nič iné sa nedá robiť, ak chce niekto obhájiť neobhájiteľné. Teraz však vytiahol „argumenty“ skutočne ťažkého kalibru: postavil veci z nôh na hlavu a suverénne tvrdil pravý opak toho, čo sa ukazuje v skutočnosti. Realita kontra dôchodkové sľuby Na to, čo Pinochetov minister predviedol minulý týždeň v Bratislave, existuje manipulačná teória. Podľa nej, ak chcete uspieť v situácii, keď nemáte nijaký argument, musíte čo najsuverénnejšie tvrdiť taký nezmysel, že protivník je vašou odvahou či drzosťou zaskočený natoľko, že sa nezmôže na odpoveď. Ak napríklad chcete poprieť, že prší, musíte bez mihnutia oka a dívajúc sa do očí soka tvrdiť, že ste sa iba spotili a to, čo držíte nad hlavou, nie je dáždnik, ale slnečník. Odzbrojujúci nie je v takom prípade obsah tvrdenia, ale to, ako suverénne (drzo) ho prednášate. A súper buď pohŕdavo mykne plecom v zmysle, že každému musí byť jasné, že klamete, alebo sa začne zúrivo až hystericky hádať, prípadne na vás (i fyzicky) zaútočí, ale v každom prípade máte vyhraté. Pokojnému súboju argumentov ste sa vyhli. Je nepochybné, že Pińerovi sa presne to podarilo. Dokonca aj verejnoprávna Slovenská televízia odvysielala v hlavnom spravodajstve jednostranný a neobjektívny príspevok, v ktorom zazneli iba Pińerove „argumenty“ bez akejkoľvek, čo i len trochu kritickej odozvy. Autorka suverénne ignorovala zjavné fakty, ktoré protirečia Pińerovým tvrdeniam buď preto, lebo problematike vôbec nerozumie, alebo o vyvážený pohľad jednoducho nemá záujem. Je síce pravda, že u nás sa (s výnimkou štátu) ani niet na koho poriadne obrátiť, ale oponentom politikovi má byť samotný novinár. Ak sa, pravdaže, vo veci vyzná. Na tomto mieste je ešte potrebné dodať, že väčšina médií vrátane STV dostáva peniaze od dôchodkových správcovských spoločností prostredníctvom reklamy. Znehodnotené úspory José Pińera ani nemohol prísť v inom čase. Iba pred necelými dvoma týždňami Hospodárske noviny v článku o vplyve inflácie na úspory „vyzliekli do naha“ aj tzv. druhý dôchodkový pilier. Prepočty „zhodnotenia“ dôchodkových úspor ukázali, že všetci občania, ktorí majú účet v nejakej DSS, od začiatku sporenia iba prerábajú. Výsledky, ktoré zverejňujú správcovia dôchodkových fondov, síce nemožno označiť za lži, v každom prípade však ide o silnú manipuláciu pravdy. Jej cieľom je zakryť skutočnosť, že budúci dôchodcovia prichádzajú každoročne o veľkú časť peňazí, ktoré DSS-kám odvádzajú. Porovnanie výnosov za posledných 12 mesiacov napríklad ukazuje, že nominálne všetky konzervatívne fondy (až na jeden) priniesli sporiteľom úroky presahujúce 4 percentá. Ide o fondy, z ktorých DSS investujú peniaze sporiteľov do najmenej rizikových, ale aj najmenej ziskových aktív. Štvorpercentný úrok nie je taký zlý, poviete si. Bola by to pravda, keby išlo o reálne zhodnotenie. Lenže nejde. V skutočnosti – po započítaní vplyvu inflácie – dosiahli úroky od mínus pol do mínus jedného percenta. Sporiteľom teda DSS nevyrobili zisk, ale čistú stratu, ktorá je v skutočnosti ešte vyššia, lebo tento prepočet nezahŕňa poplatky, ktoré musia sporitelia dovádzať. Pritom konzervatívne fondy skončili najlepšie. Horšie sú na tom sporitelia, ktorí majú peniaze vo vyvážených a úplne katastrofálne dopadli úspory v rastových fondoch – tie sa iba po započítaní inflácie prepadli o vyše päť percent v každej DSS (v ING „iba“ o 4,48 %), po započítaní poplatkov asi o percento viac. Aby bolo jasné, o akú totálnu katastrofu ide, podľa Hospodárskych novín lepšie skončili aj obyčajné termínované úspory v bankách. Inými slovami, lepšie sa dnes na dôchodok zabezpečíte, ak si peniaze uložíte do banky, než keď ich „sporíte“ na nejakom fiktívnom účte v DSS. Ľudia strácajú, DSS zarábajú José Pińera označil tzv. prvý pilier za „sľubotechnu“, postavenú len na aktuálnej vôli politikov. Lenže dôchodok z prvého piliera garantuje zákon, nie sľub, ktorý politik nemusí dodržať. Ak je pre Pińeru zákon iba akýmsi pre politikov nezáväzným sľubom, potom je celý právny systém v každej krajine iba zdrapom papiera. Ministrovi fašistickej vlády, ktorá dlhodobo potláčala základné ľudské práva, mučila a vraždila svojich odporcov a museli pred ňou utekať za hranice, sa, samozrejme, nemožno čudovať, že má takýto postoj k právu. Demokraticky zmýšľajúci človek by si však nikdy nedovolil takto spochybňovať princípy právneho štátu. A zákon jasne hovorí, že DSS negarantujú sporiteľom vôbec nič. Peniaze od ľudí získavajú iba prázdnym sľubom, že im ich zhodnotia, čo sa im však evidentne už celé roky nedarí. Niežeby nemali aj dobré obdobia, ale sú krátke a prichádzajú po nich obdobia ešte horšie, takže v konečnom dôsledku doteraz každý účastník tzv. druhého piliera zaznamenal na svojom účte hlbokú stratu. Ziskové sú iba DSS, ktorým sa podľa Hospodárskych novín majú ich investície do reklamy a vymývania mozgov sporiteľov vrátiť najneskôr už o tri roky. Nečudo, veď zákon im umožňuje strhávať si poplatky každý mesiac bez ohľadu na to, ako hospodária s peniazmi sporiteľov. Zástancovia dôchodkového hazardu budú určite opakovane kričať, že nemožno argumentovať trojročnými výsledkami pri tridsaťročnom sporení. Lenže tým najlepšie ukazujú, ktorý penzijný systém je pyramídovou hrou: proti trojročnej realite ponúkajú občanom tridsaťročné sľuby. V Čile sa pre pár rokmi kritika dôchodkového systému stala hlavnou „kartou“ v prezidentských voľbách. „Na čilský štát sa valí vlna starobnej chudoby a s ňou veľmi vysoké výdavky,“ varoval už v septembri 2004 nemecký prestížny ekonomický denník Handelsblatt. „V roku 2002 platil štát 40 mil. USD – 0,05 % HDP – na minimálne dôchodky, v roku 2015 by sa podľa ministerstva financií toto číslo mohlo vyšplhať na 1,5 % HDP.“ Hoci by si to mnohí želali, ani stokrát opakovaná lož sa nestane pravdou. Ide len o to, či ju tým hlučným opakovaním dokáže umlčať. Treba však priznať, že v prípade dôchodkového sporenia zatiaľ lož vyhráva. Autor pracuje na Úrade vlády SR
