VIII
S kamarátom patológom si vybavil nočný samotársky „študijný“ pobyt v pitevni. Na pitevnom stole ležal mŕtvy, čakateľ na pitvu. „Mal by byť v chladničke,“ povedal patológ, „ale kvôli tebe som urobil výnimku.“ Návštevník bol logik a skeptik, neveril na nadprirodzené procesy. Do novín občas napísal článok proti „tmárstvu“.
Ale: keď si predstavil noc v pitevni, pochopil, že ľudská istota nie je dokonalá. Je celkom vylúčené, že existujú rusalky, trollovia, mátohy? Teda: CELKOM?
Pri nočnom pobyte s mŕtvolou, v tme a v tichu, striedavo prežíval chladnokrvnú odvahu a naivný strach. Vo fáze strachu občas akoby počul zašuchotanie: ako keď spiaci mení polohu. Azda prirodzená mŕtvola mátožnela? Ale nie. Ležala a šuchot bol očividne ilúziou. Bolo aj zasvetielkovanie okolo mŕtvej tváre: akoby sa rozsvecovalo vyhasnuté svetlo.
Ráno sa veľmi tešil zo života. Bezvládna mŕtvola neukázala svoju moc. Ale v skeptikovi ostal sediment strachu. Opytovalo sa v ňom: „Nenavštívi ma mátoha dodatočne?“ Čo sa opytovalo? Svoju príhodu tajil.
IX
Zaujímam sa o problém premeny kalifa na bociana: teda o problém premeny človeka na neľudského živočícha, napríklad na psa alebo blchu.
Ide teda o prevteľovanie, ktoré ľudí všeobecne pokúša. Živočích, človek či nečlovek, prežíva: má svoj pocit života, ktorý, musíme veriť, závisí od skladby nervového systému.
Pocity života rôznych živých tvorov sú vo vzájomnom vzťahu a podobnosti ich nervov.
Keby pes zrazu bol človekom, mohol by jeho ľudský mozog spoznať psí pocit života?
Šípime, že azda pes a človek prežívajú, čo sa vzájomne dosť podobá. Napríklad verím, že psia a ľudská láska sa môžu vzájomne zastúpiť.
Čo cíti blcha? Keby som sa stal blchou, nemohol by som spoznať ľudský pocit života, lebo mozog blchy nemá receptory.
