(Peter Šulej: Koniec modrého obdobia, Drewo a srd, Bratislava, 2008)
Knihy čítame nejednotne. Zámerne aj nezámerne, napríklad sú knihy, ktoré si nás chytia ako dievčatá, iné si chytíme (tiež ako dievčatá). Šulejova kniha mi prišla do cesty: keď som ju mal v ruke, objavila sa otázka: čo s ňou.
Pri prvom listovaní som zistil, že je dosť silným podnetom na myslenie.
Poézia je dvojaká: prirodzená a umelá: ako hmota. Prirodzená je napríklad ako drevo. Viete, aká je mikroskopická a submikroskopická skladba dreva, aká je jeho chémia a alchýmia? Kto chce pochopiť drevo, má pocit „nekonečnej“ zložitosti. Máme ho, keď počúvame spev vtáka alebo báseň Janka Kráľa. Paradox: aj v jednoduchosti sa chvie „nekonečná“ príroda.
Umelosť zjednodušuje. Máme pocit, že povrch len využíva prírodnosť hĺbky. Umelosť má svojho génia, ktorý sa neporovnáva s prírodou. Pozrite sa na zbierku sklenených figúrok: cítite, že by mohli byť aj bez prírody. Kremeň je len náhoda.
Tretia možnosť: ne-poézia. Občas čítame básne, aj slávne, a zrazu sa opýtame: nie je toto próza? Je. Predstiera poéziu. Keby sme je prepísali do riadkov, do ktorých vpisujeme svoju „prózu“, nenapadlo by nám, že ide o „poéziu“.
Čo robí „poéziu“ poéziou, čím sa odlišuje od ne-poézie ?
Toto je, myslím si dosť bezmocne, „záhada“. Nenávidím slovo „záhada“.
Prihodilo sa mi, že text Kritiky čistého rozumu, exemplárne „suchý“, som zrazu čítal ako poetický. Kde je zdroj poetickosti? V texte alebo vo mne?
Analógiou môže byť vzťah zvuku a tónu. Zvuk patrí svetu, tón hudbe. Kto ich exaktne a definitívne rozlíši?
Čo je „Koniec modrého obdobia“? Šulejovo básnenie je, myslím si, exemplárne umelé. Nie je slávikom, ktorý spontánne produkuje tóny, ale strojom na výrobu asociácií.
„Meteorológia vízií je poézia“, myslí si Peter Šulej. Hm. Je meteorológ.
Vieme, aký podozrivý útvar je meteorológia.
Umožňuje život tvarov, ktoré nás mohutne presahujú. Dodnes nevieme presne, čo je blesk.
Šulej je „ťažký“. Jeho dikcia je štylizovaná, umelá, intelektuálska až šašovská. Prečo? Treba akcentovať umelosť. Príroda zo šulejovského sveta zmizla. Šulejovské asociácie sa akoby, (áno, AKOBY) vynárajú spoza horizontu, ktorý je predpísane umelý.
Zlomyseľne si možno pomyslieť: dnes SA takto píše „poézia“. Šuleja by sme mohli znevážiť ako stádového básnika. Ale predsa to neurobíme.
Šulej ako umelý stroj emituje text, ktorý nie je text. Text by mal byť celistvý ako biologické tkanivo. Šulej emituje slová v rôznych konfiguráciách. Akoby nám hovoril: myslite si, čo chcete. Podozrievam ho, že POKÚŠA. Nie je stádový básnik. Je čosi poeticky neutrálne: pokušiteľ. My sami sa prostredníctvom jeho „textov“ pokúšame.
Ako vieme z dejín, pokušenie je vynikajúca heuristická technika.
