XXXV
Pán Dušan bol mladý slovenský učenec, asistent profesora na malej univerzitnej katedre. Zariadenie katedry bolo chudobné aj na slovenské pomery. Vedúci bol mladý docent, jeho odbornosť vyvolávala úškľabky vo vedeckom spoločenstve. Pán Dušan bol ctižiadostivý, usiloval sa dostať „do sveta“, svojou životnou biedou opovrhoval. Dve viery ho oživovali. Prvá: podarí sa mu zamestnať sa napríklad vo Viedni alebo v Heidelbergu. Pekný plán, ale: možno ho splniť? Pán Dušan nebol priebojný ani oslňujúco nadaný. Druhá: v malých, smiešnych slovenských pomeroch, osamelý, vymyslí teóriu, ktorá oslní aj nemecké celebrity. Kým sníval pri kávičke v kaviarni Solo, fantázia ho utešovala. Pravdepodobnosť úspechu je malá, ale nie Žiadna. Žije sa z malých pravdepodobností, ale aj malá pravdepodobnosť, najmä, ak sa poskladá s inými malými pravdepodobnosťami, má výživnú hodnotu.
XXXVI
Pamätáte sa, vážení, na spisovateľa Borisa Viana?
Keď som bol mladý a hlúpy, očarúvalo ma jeho štýlové majstrovstvo.
Majstrovstvo? Krkolomnosť, hovorím si, keď znova čítam jeho texty, naschválnosti.
Hm. Spisovateľ rastie na sebe primeranej pôde.
Viete si predstaviť Viana ako autora Súostrovia Gulag?
Napíš o Gulagu bláznivé dielko na spôsob Vianových výstredností. Necítiš v tejto rozmarnej prosbe zlomyseľnosť? Chcú ťa nalákať na čosi nečisté.
Poviem si, starý, opotrebovaný: Boris Vian, už ťa nepotrebujem.
„Dráždiť meštiaka.“ Nihil novum.
