Azef je neodmysliteľne spojený s pôsobením strany socialistov – revolucionárov, teda eserov, ktorá v prvej štvrtine 20. storočia v rôznej forme participovala na politickom živote Ruska. Ruské impérium narástlo do obrovských rozmerov, no v jeho politickej štruktúre a mocenskom usporiadaní národ stáročia mlčal, slovami Alexandra Sergejeviča Puškina – „bezmolstvoval“. Zlom priniesli prvé roky 20. storočia, keď nelegálne vzniká celý rad zväčša revolučných strán. Eseri sa hlásili k tradíciám narodničestva. Narodnici považovali roľnícku komunitu za najvhodnejšiu základňu budovania socializmu.
Organizácia Narodnaja voľa bola natoľko iniciatívna, že 1. marca 1881 sa jej podarilo úspešne vykonať centrálny teroristický akt, čo v ich terminológii znamenalo usmrtenie cára. Potom sa im ešte podarilo zabiť niekoľko vyššie postavených cárskych úradníkov. V polovici 60-tych rokov však organizácia prestáva pracovať, hoci v roku 1886 vzniká nová narodovoľská skupina, obvykle označovaná aj ako teroristická frakcia. Jej cieľom bolo uskutočnenie atentátu na Alexandra III. v marci 1887. „Druhý“ prvý marec sa však nekonal a piati hlavní iniciátori príprav, medzi ktorými bol aj Alexander Iljič Uľjanov, brat neskoršieho vodcu boľševického Ruska Vladimíra Iljiča Lenina, boli popravení v Šliseľburgskej pevnosti.
Štiepenie eserov
Práve na narodovoľcov (i narodnikov) sa koncepčne a obsahovo snažili nadviazať krúžky socialistov – revolucionárov, ktorých členovia boli známi ako tzv. eseri. Prvé sa objavili v polovici 70-tych rokov 19. storočia v Berne (1893). Bol to Zväz ruských socialistov – revolucionárov, v rokoch 1895-96 Kyjevská skupina a Zväz socialistov – revolucionárov (SSR), ktorý preniesol svoje centrum zo Saratova do Moskvy. Podobné organizácie vznikali vo Voroneži, Odese, Penze, Petrohrade, Poltave, Tambove či Charkove. Eseri neboli nijako zomknutí, hlásili sa k spoločným myšlienkam, združovali sa ako v Rusku, tak aj v emigrácii, vyhlásenia a programy publikovali napríklad v emigrantskom mesačníku Nakanune (V predvečer, Londýn 1899), časopise Vestnik russkoj revoľucii (Paríž, 1901), no hlavne v novinách Revoľucijonnaja gazeta, ktoré založil v Rusku A. A. Argunov v roku 1901, ale ktoré od tretieho čísla vychádzala v Ženeve pod vedením M. R. Goca a V. M. Černova. Tento časopis bol do roku 1905 ústredným orgánom a periodikom eserov. Práve rok 1901 sa považuje za rok vzniku strany eserov, hoci oficiálne vyhlásenie vyšlo v januári roku 1902 v treťom čísle Revoľucijonnoj Rossii. Do svojho zániku v 20tych rokoch však eseri prešli rôznymi frakčnými štiepeniami – v roku 1906 sa od nich oddelili národní socialisti a maximalisti, v revolučnom roku 1917 vznikli praví eseri, tzv. stred (centr) a ľaví eseri, v roku 1918 to boli revoluční komunisti, o rok neskôr Narod a podobne. Hlavne praví a ľaví eseri zohrali značnú úlohu v prevratných rokoch 1917 – 1921, keď dokonca spoločne s kadetmi a menševikmi úspešne konkurovali boľševikom, získajúc väčšinu v prvých sovietoch, dumách a zemstvách.
Terorista a provokatér
Vráťme sa však do obdobia vzniku oficiálnej strany eserov v rokoch 1901 – 1902. Vďaka kontaktom z emigrácie sa Azefovi, ktorého náležite inštruoval šéf ochranky Zubatov, podarilo preniknúť do Severného zväzu socialistov revolucionárov založeného Argunom. Eseri sa pri svojom vzniku snažili v politických proklamáciách deklarovať prostriedky politického zápasu, ktoré by používali „v takej forme a takým spôsobom, ktoré zodpovedajú konkrétnym podmienkam ruskej skutočnosti“. Metódy, formy i prostriedky ich zápasu boli rôznorodé: propaganda a agitácia, činnosť vo volených a zastupiteľských ustanovizniach a tiež všetky druhy tzv. mimoparlamentného boja (štrajky, bojkoty, demonštrácie, povstania). Od ostatných socialistických strán sa eseri odlišovali práve uznávaním systematického teroru ako prostriedku politického boja. Paralelne so sformovaním eserov ako strany, v ktorej sa objavili také zvučné mená ako M. R. Goc, M. F. Ceľjuk, E. K. Breško-Breškovskaja či G. A. Geršuni bola zriadená aj Bojová organizácia strany socialistov – revolucionárov, ktorá mala byť praktickým vykonávateľom uznesení straníckeho ústredného výboru. Azef síce nepatril do úzkeho vedenia, no stál hneď v druhom rade, blízko k vedúcim predstaviteľom ústredia i bojového krídla. Bol presne tým jazýčkom na váhach, ktorý ich nakláňal podľa potreby a podľa inštrukcií ochranky buď na jednu alebo na druhú stranu, čo bolo veľkým paradoxom i pre taký policajný štát, akým bolo imperiálne Rusko tých čias. Žil striedavo v Rusku i v zahraničí, podľa toho, či bolo nutné niekoho vyprovokovať k chybnému kroku no zároveň si zachovať železné alibi, alebo naopak uskutočniť akt revolučného protestu (dokonca pripraviť atentát na člena vlády), aby si získal dôveru revolučných druhov. Azef v tomto období začína zúročovať praktické skúsenosti z terénu zakázaných revolučných krúžkov, organizácií a strán spojených s teoreticko-praktickými skúsenosťami, o ktoré sa s ním podelila skúsená a vypočítavá ochranka. Zrejme málokomu prišlo na um, že z takéhoto človeka sa môže stať nekontrolovaný subjekt, ktorý si postupne začne okolo prsta omotávať aj jednu aj druhú stranu. Z „korešpondenta“ sa stal prvotriednym agentom vnútorného vplyvu, ktorý len čo nastúpil k eserom, oznámil polícii informácie vedúce k zatýkaniu či emigrácii mnohých členov. Dokázal to robiť tak, že ho nezasiahol ani najmenší tieň niečej pochybnosti. S jeho pomocou zlikvidovala ochranka moskovský krúžok strany eserov a vyradila sa ich typografia v Tomsku, čo sa v tých časoch považovalo za veľký úspech. Typografia – tlačiareň agitačnej literatúry už vtedy znamenala technológiu agitácie a šírenia straníckych myšlienok. Zhabanie samotného tlačiarenského stroja s výbavou, obsluhou a sieťou distribútorov letákov znamenalo pre celý tím ochranky okamžitý postup, vyšší plat i hviezdičku na výložkách. Veľa z toho pre svojich nadriadených zabezpečil nevypočítateľný Jevno Azef. Je taktiež pozoruhodné, že svojimi schopnosťami si získaval prvých mužov strany eserov. Tajná politická polícia Azefovi zvýšila slúžne na nebývalých 500 rubľov mesačne a zároveň mu Andrej Alexandrovič Argunov, vedúci niekoľkých odnoží revolučnej strany pre prípad svojho zatknutia ako najdôveryhodnejšej osobe prezradil všetky heslá, šifry a adresy konšpiračných bytov. Spleť týchto faktorov robila z Azefa pána situácie. Aj keď ho riadili politickí nadriadení, veľa záležitostí zostávalo v jeho kompetencii a záležalo jedine na jeho schopnostiach, zámeroch a momentálnej improvizácii. Žiaden pevný scenár mu v podmienkach, v akých pôsobil, nemohol zaručiť prežitie.
Pomery v krajine i revolučnom hnutí postupne doslova tuhli. Vyjadrením napätia a nezmieriteľnosti zúčastnených strán bol atentát na ministra vnútra Dmitrija Sergejeviča Sipjagina 2. apríla 1902. Úspech atentátu povzbudil eserov k ďalším plánom. Uvedomili si, že terorizmom sa zrejme dá dosiahnuť viac než politikárčením. Obvyklé formy politického protestu sa ukázali byť neúčinné, ba v podmienkach ruskej samoderžavnej monarchie niekedy nemožné. Teror bol viditeľným a veľavravným prostriedkom. Ak dokonca prišiel o život nepopulárny a tvrdý minister alebo gubernátor, „verejná mienka“ bola na strane teroristov.
Do vypuknutia prvej ruskej revolúcie teror zatieňoval ostatné formy straníckej činnosti eserov, no bol to práve teror, vďaka ktorému strana vstúpila do povedomia širokej verejnosti. Ich bojová organizácia uskutočnila teroristické akty proti dvom ministrom vnútra – Dmitrijovi Sergejevičovi Sipjaginovi v apríli 1902, Vjačeslavovi Konstantinovičovi Pleve v júni 1904, ako aj proti gubernátorom – zavraždili charkovského I. M. Obolenského (v júni 1902) a ufimského N. M. Bogdanoviča (v máji 1903). V atmosfére, ktorá sa všeobecne charakterizuje ako revolučná, vznikali okrem ústrednej bojovej organizácie aj bojové družiny. V hlavných ruských provinciách (Gomeľ, Odesa, Ufa, Podmoskovje, Nižný Novgorod atď.) ich vytvárali miestne výbory socialistov – revolucionárov. Okrem „veľkých“ teroristických činov vykonali miestne bojové družiny v roku 1905 viac než tridsať atentátov, v roku 1906 sedemdesiatštyri a o rok neskôr päťdesiatsedem.
Teror ako štátna aj protištátna politika
Najstrašnejším faktorom, nech to znie akokoľvek zvrátene, však nebol samotný teror, ale jeho využitie v prospech záujmov určitých oficiálnych štátnych inštitúcií. Azef mal totiž od Zubatova rozkaz propagovať myšlienky terorizmu medzi esermi a nabádať ich k ešte väčšej aktivite. Šéf moskovskej ochranky vychádzal z justičnej reality, čo ho priviedlo k myšlienke, že politická polícia sa dokáže efektívnejšie vyrovnať s bojovými skupinami než s agitátormi. Teoretizujúceho politického agitátora bolo oveľa ťažšie obviniť pred súdom než vykonávateľa jeho myšlienok, teda praktického teroristu. Zubatov preto veril, že kontrolu a informovanosť zvnútra mu zaručia provokatéri. A číslom jedna bol medzi nimi Jevno Azef.
Aj v súčasnosti polícia a iné zložky využívajú provokáciu ako spôsob získania informácií (prípadne prichytenia pri čine) za účelom usvedčenia osôb a skupín z obzvlášť závažnej trestnej činnosti. Ruská jurisdikcia definuje provokatéra ako „policajného agenta, ktorý svojou činnosťou nabáda, podnecuje osoby ku krokom, ktoré sú pre nich nevýhodné a vedú k ich usvedčeniu a zatknutiu“.
V Azefových časoch však nezáležalo na presnej definícii toho, čo robil. Slovom „provokator“ sa dokonca označovali osoby a príslušníci polície, ktoré na základe oficiálnych rozkazov vykonávali nesankcionované kroky ochranky. Kvalifikácia pojmu provokatér sa v Rusku začala až po revolúcii v roku 1917, keď musela nová vláda vyriešiť otázku týkajúcu sa zodpovednosti úradných osôb zvrhnutého režimu za spáchané služobné zločiny, tak ako sa to deje po každej revolúcii. Aj boľševici sa po revolúcii (či prevrate), museli vyrovnávať s provokáciou a jej vykonávateľmi. Na Lenina donášal jeden z jeho najbližších spolupracovníkov a člen boľševickej frakcie dumy Roman Vaclavovič Malinovskij, ba dokonca jeden z popredných organizátorov predobrazu prvých ruských odborov a smutne známej Krvavej nedele v januári 1905, ktorá spustila tzv. prvú ruskú revolúciu, agent ochranky Georgij Apollonovič Gapon (Novych). Podľa niektorých ho revolucionárom vydal práve Azef.
V prvom desaťročí 20. storočia rozohral najlepšiu partiu provokatérstva na pozadí eserovského terorizmu Jevno Azef. Spomínaná vražda ministra vnútra Sipjagina spustila vlnu zatýkania a Azef až vtedy polícii prezradil, že teroristický akt má na svedomí bojové krídlo eserovskej organizácie. Niekedy v tom čase začal policajný agent nadŕžať niektorým zo svojich revolučných druhov. Najvyšší predstavitelia eserov mu bezmedzne dôverovali. V tom čase dosiahol eserovský teror svoje „romantizujúce apogeum“, ktoré vyvrcholilo likvidáciou nenávideného ministra Pleveho a neskôr člena cárskej rodiny a moskovského generálneho gubernátora, veľkokniežaťa Sergeja Alexandroviča.
(Pokračovanie nabudúce)
