Polícia s Azefom naďalej udržiavala kontakt. Nejasné zostáva, či sa naozaj počítalo s takzvaným centrálnym teroristickým aktom, ktorým malo byť zavraždenie samotného cára. Oveľa smelším však bol úmysel Azefa a Savinkova zaútočiť na cársku rezidenciu lietadlom. Bolo to neslýchané, veď sa písal len rok 1907 a iba pred štyrmi rokmi bratia Wrightovci dokázali od zeme odlepiť stroj ťažší než vzduch a preletieť ním niekoľko desiatok metrov. Podľa Savinkova sa na skutok sponzori našli až podozrivo rýchlo, no zo zamýšľaného projektu napokon zišlo.
Pokiaľ išlo o finančné zabezpečenie fungovania eserovskej organizácie, i tu Jevno Azef využil svoje praktické i teoretické skúsenosti. Peniaze pochádzali od rôznych sponzorov – podobne ako boľševici našli peňažný zdroj u známeho veľkopodnikateľa Savvu Morozova, ani eseri nemali núdzu o prílev prostriedkov. Dokonca existujú dôkazy, že do ruského revolučného hnutia plynuli peniaze cez Fínsko a Pobaltsko od darcov z Ameriky a Japonska, s ktorým bolo Rusko v rokoch 1904 až 1905 vo vojnovom stave. Azef dostával peniaze od polície, samozrejme plus prémie. Keď sa teroristické akty darili, objavovali sa aj štedrí podporovatelia, ak bol útlm, klesli aj príjmy od takýchto subjektov. Azef a prominentní straníci disponovali potrebným kapitálom, ktorý im zabezpečoval pohyb po západnej Európe, miestami i USA, a slušné trvalé prebývanie v emigrácii. Azef nepatril k asketickým revolučným činiteľom. K jeho práci plnej nebezpečenstva a napätia patrila aj kompenzácia, ktorú Azef hľadal vo verejných domoch, v náručí platených spoločníčok a kabaretných speváčok.
Pohár začína pretekať
Po roku 1905 bolo jasné, že nastane určitá stagnácia. Azef na istý čas prerušil kontakty s políciou, ktoré sa však obnovili v apríli roku 1906. Medzitým sa podieľal na príprave nových atentátov, zväčša na ministrov, ale ani eseri neboli ušetrení. Zrejme vďaka Azefovým informáciám bolo zatknuté takmer celé ústredie bojovej organizácie eserov. Azef organizoval teroristické akty, pri ktorých nezomierali terče, ale ľudia okolo nich, pritom padli do rúk skupiny teroristov, niektoré činy doviedol do úspešného konca, aby neutrpela jeho povesť neohrozeného vodcu revolučnej teroristickej skupiny. Robil to tak úspešne, že každá zo strán si myslela, že práve jej slúži oddane a verne.
Nemohlo to tak ísť donekonečna. K jeho odhaleniu a usvedčeniu vlastnými ľuďmi dospel paradoxne novinár. Azef sa dlhé roky takmer vždy ako prvý dozvedel o hroziacom nebezpečenstve, čo mu umožnilo náležite sa na vzniknutú situáciu pripraviť. Existovali však skupiny ľudí a jednotlivci, ktorí poctivo sledovali desaťročia trvajúce revolučné hnutie. V januári 1906 začal dokonca v Petrohrade vychádzať časopis Byloje, ktorý sa ako prvý seriózne venoval histórii tzv. oslobodeneckého boja v Rusku, ako aj jeho súčasnému komentovaniu. Redaktormi boli ľudia, ktorí niekedy taktiež patrili k revolučnému hnutiu a zároveň sa stali jeho prvými historikmi. Patrili medzi nich B. J. Bogučarskij, P. E. Ščegolev a Vladimír Ľvovič Burcev. Práve posledne menovaný sa vážnejšie sústredil na odhaľovanie podozrivých osôb v revolučných krúžkoch a organizá- ciách. Stále sa venoval novinárčine, no takmer do roku 1914 sa prísne sústredil na odhaľovanie všadeprítomných provokatérov. Sám musel v roku 1907 emigrovať do zahraničia a v Paríži obnovil vydávanie svojich periodík – obnovené Byloje, neskôr Obščeje Delo. Pomohla mu hlavne povesť nekompromisného žurnalistu, miestami až arogantne tvrdého. O tom, že Azef je podozrivý, sa dozvedel z viacerých zdrojov, niektorí, buď bývalí agenti ochranky alebo priamo členovia revolučných skupín, ho vyhľadávali osobne. K takým patril aj M. E. Bakaj, člen Varšavskej ochranky. Nebolo to však jednoduché, aj sami eseri boli mnohokrát informovaní, že Azef je agentom polície, takmer vždy to však pokladali za provokáciu, veď výsledky jeho práce boli veľavravné – agent polície predsa nemôže nastrčený v revolučnej teroristickej organizácii, ktorá organizuje atentát na najvyššie postaveného ministra v krajine.
Takmer dokonalé zdanie
Eseri neverili ani vtedy, keď zatkli celé ich bojové skupiny. Burcev však roky zhromažďoval a porovnával potrebný materiál. Ústredie eserov nepresvedčil. Uvedomoval si, že bude musieť nájsť niekoho, kto mu potvrdí predpokladané závery. Nakoniec sa našiel vhodný kandidát – priamo bývalý dočasný riaditeľ Departamentu polície Alexej Alexandrovič Lopuchin. Ten sa okrem zvučného priezviska tešil aj vysokým postom a kariére – bol prokurátorom, zastupoval riaditeľa polície, bol estónskym gubernátorom. Osudným sa mu však stal teroristický akt proti veľkokniežaťu Sergejovi Alexandrovičovi, keď bol odvolaný. Keď sa začiatkom septembra vracal z kúpeľov, na trati Kolín – Berlín si k nemu prisadol Burcev. Lopuchin potvrdil, že sporný „Raskin“ je Azef. Tým mal Burcev svoje podozrenia potvrdené. Odišiel do Paríža, kde sa stretol s Borisom Savinkovom, jedným z najbližších Azefových spolupracovníkov. Keď mu oznámil novinu, Savinkov ho spolu s Lopuchinom označil za policajného dezinformátora. Vytrvalý Burcev sa však nedal odradiť a tak boli eseri nútení zvolať kompletný ústredný výbor. Nie však preto, aby prejednávali Azefovu vinu, ale Burcevove „klebety“ a ohováranie. „Súdružský súd“ sa konal v Paríži v októbri a novembri 1908 a zúčastnil sa ho výkvet narodovoľsko – anarchisticko eserovského hnutia: Vera Nikolajevna Fignerová, Piotr Alexejevič Kropotkin, German Lopatin, Viktor Černov, Mark Natanson i Boris Savinkov. Všetci si mysleli, že jednoducho obvinia Burceva z ohovárania a celá kauza sa uzavrie. Burcev sa však zmienil o Lopuchinovi a celá kauza pokračovala ďalej. Usvedčiť Burceva pricestoval z Ruska významný predstaviteľ eserov A. A. Argunov. Všetko však naďalej zostávalo nejasné. Azef s rodinou zatiaľ žil v Pyrenejach pri známom letovisku Biarritz a občasne vycestúval za povinnosťami po hlavných mestách Európy, a keď to bolo neodkladné, i do Ruska. Burcevovi neostávalo nič iné, ako osobne kontaktovať eserov a Lopuchina. Schôdzka sa konala v decembri 1908, keď bol Lopuchin v Londýne. Sprevádzali ho agenti ochranky, no predsa len sa s ním v deň jeho odchodu z Londýna stretli Argunov, Černov, Savinkov, ktorým potvrdil, že Azefa pozná ako policajného agenta. Časti eserov to stačilo, niektorí však výpoveď Lopuchina považovali len za snahu znova na seba upútať pozornosť po potupnom odvolaní s najvyšších byrokratických postov impéria. Lopuchin oznámil, že Azef ho navštívil 11. novembra toho istého roku v Petrohrade, pričom revolucionárom tvrdil, že bol v tom čase v Mníchove a Berlíne. Eseri poslali overiť berlínske alibi svojho človeka, ten ho však nepotvrdil. Pochybnosti sa postupne rozplývali. Azef po celý čas procesu so svojimi druhmi spolupracoval, doposiaľ sa vždy dokázal obhájiť – jeho vynachádzavosť, pevné nervy, absencia paniky a hlavne včasné a presné informácie mu vždy zaručili bezúhonnosť a „čistý štít“.
Všetko len dočasu
Teraz však intuitívne cítil, že je potrebné cúvnuť. Koncom decembra 1908 Azefa v byte na bulvári Raspail v Paríži navštívila skupinka eserov na čele s Černovom a Savinkovom a vyzvala ho, aby priamo porozprával o svojich kontaktoch s ochrankou. Azef zámerne naťahoval rozhovor do nočných hodín a navrhol pokračovať ráno. Azef sa rozlúčil s manželkou L. Mankinovou, ktorá ho vraj vyprevadila až na stanicu Gare du Nord, odkiaľ „odhalený provokatér“ smeroval priamo do Berlína k milenke. Je len samozrejmé, že mohol odísť, lebo to tak chceli viacerí zúčastnení. Siedmeho februára roku 1909 vyšla v New York Times správa „Polícia i červení poľujú na Azefa“. Všetci si kládli otázku, kto ho vypátra prvý a kto sa stane jeho katom – cárska polícia alebo revolucionári. Kým si však verejnosť i politici kládli podobné otázky, Azef si začal pod novým menom pomaly organizovať nový život. Jeho tridsať strieborných, ktoré dostával z viacerých strán, sa za tie roky rozrástli na slušnú sumu. Disponoval ruským pasom na meno A. A. Neimeyer, na ktorý sa mu podarilo zamestnať v jednej z berlínskych elektrotechnických firiem. Takto žil až do roku 1915. Venoval sa obchodu, snažil sa nenadväzovať kontakty s ochrankou, tobôž nie s bývalými druhmi z revolučného podzemia. Hoci neskôr musel meniť bydlisko a striedať penzióny, takmer vždy sa mu podarilo zahladiť stopy. Keďže sa začala prvá svetová vojna, určite vedel, že po ňom ako po bývalom dvojitom agentovi pôjde nemecká polícia. V júni 1915 mu prehľadali byt a odviedli ho do väzenskej pevnosti Moabit. Odsedel si dva a pol roka a v decembri roku 1917, teda už po októbrovom prevrate boľševikov, bol prepustený na slobodu. Vo väzení sa mu však zhoršilo zdravie. Zomrel v berlínskej Západnej nemocnici 24. apríla 1918.
Geniálne monštrum
Jevno Fišelevič Azef nebol ojedinelým zjavom v činnosti, ktorú vykonával, ojedinelou bola jej intenzita a dopad. Tretieho septembra 1909 bol v novinách Novoje Vremja uverejnený rozhovor s predsedom ruskej vlády Petrom Arkadievičom Stolypinom, z ktorého sa do sveta rozletelaokrídlená fráza: „Doprajte štátu dvadsať rokov pokoja, a nespoznáte súčasné Rusko.“ Je otázne, či Azef dovtedy pomáhal tento pokoj budovať. Rusko však svojich dvadsať pokojných rokov nikdy nedostalo. Prišla prvá svetová vojna, revolučný rok 1917, ktorý vyústil do občianskej vojny a do protirečivého a zložitého represívneho stalinizmu, prišla kataklizma druhej svetovej vojny a vojny vlasteneckej, zložité povojnové roky. Ani Chruščovov „odmäk“ nemohol narýchlo odstrániť dedičstvo krvavého polstoročia. Paradoxne Rusko, samozrejme v systéme ZSSR, zaznamenalo pomerne pokojné obdobie za Brežneva.
Príroda obdarila Azefa mnohým: dala mu železné nervy, bezchybný úsudok, fantastickú fotografickú pamäť – nič si nezapisoval, v hlave si dokázal udržať mená, adresy, miesta schôdzok a stretnutí, čísla telefónov, topografiu celých miest a oblastí. V Petrohrade a Moskve poznal každý podchod a zadný únikový východ. Disponoval živočíšnym pudom sebazáchovy špióna v dúpäti nepriateľa. Nedostalo sa mu jediné – výzor Rogera Moora či sovietskej filmovej ikony Viačeslava Tichonova. Na rozdiel od Stirlitza v podaní Tichonova z kultových Sedemnástich zastavení jari, ktorý na rozčarovaniu jeho hlavného protivníka Müllera i časti divákov viedol desaťročia mníšky životný štýl, bol Azef ženatý s nie príliš príťažlivou dámou, bol aktívnym zhýralcom a návštevníkom bordelov. Pre časť historikov bol len jedným z mnohých, dokonca iba produktom a obeťou systému, pre iných mimoriadne schopný agent. Mal mnoho mien a ešte väčším počtom prívlastkov ho obdarilo okolie. Mal mnoho tvárí ako Janus, bol všadeprítomný ako Figaro, záhadný ako Casanova, bol to Harlekýn – sluha dvoch pánov, v ruskom prostredí Truffaldino z Bergama, najväčší Judáš dvadsiateho storočia, sofistikovaný ničomník, v porovnaní s ktorým je Shakespearov Jago len neskúseným dieťaťom. Azef prerástol do nejasného symbolu, stal sa predmetom skúmania historických monografií i hrdinom beletrie, filmu i divadelných dosák. Problematika Azefa je dodnes aktuálna, spôsob jeho života má i v súčasnosti nasledovníkov. Aj dnes existujú Azefovia, na príklade ktorých, slovami ruského autora Felixa Lurjeho, nami jednoznačne otrasie hĺbka úpadku ľudského ducha. Krv, zrada, bezhraničný cynizmus, špinavé peniaze, slizká lož tvoria uzavreté a vrtkavé bahnisko, v ktorom tonú stovky i tisíce ľudí.
Medzititulky Slovo
