Od polovice devätnásteho storočia až do konca druhej svetovej vojny sa Čína zmietala vo víre vojen a revolúcií. Posledné roky cisárstva znamenali len predlžovanie agónie, no po zvrhnutí vládnucej dynastie moc cisára akoby nemal kto nahradiť. Revolúcia, ktorá mala priniesť demokraciu a blahobyt, uvrhla Čínu do dlhoročného chaosu.
V druhej polovici devätnásteho storočia sa Čína zmietala medzi úsilím o modernizáciu a snahami o zachovanie vlastných kultúrnych tradícií. Po porážke v ópiových vojnách sa naplno prejavilo zaostávanie krajiny za Európou. Cestou z krízy mala byť modernizácia podľa vzoru západného sveta spojená s posilňovaním vlastnej kultúrnej identity. Tieto protichodné snahy však na seba narážali a ríša stagnovala na križovatke medzi starými tradíciami a úsilím o industrializáciu.
Na križovatke medzi tradičným a moderným
Modernizačné úsilie nenachádzalo u vládnucej mandžuskej dynastie veľkú podporu. Cisár bol bábkou v rukách autoritatívnej cisárovnej vdovy Cch’-si, ktorá polstoročie riadila politický život v Číne. Po manželovej smrti sa rýchlo zbavila politických protivníkov a vládla namiesto svojho syna, ktorý pred štátnickými povinnosťami uprednostňoval alkohol a ženy. Po jeho smrti dosadila na trón svojho synovca Kuanga-su. Pod vplyvom reformátorov, ako bol Kchang-jou-wej, vydal cisár v roku 1898 v priebehu sto dní štyridsať ediktov, ktoré mali modernizovať čínsku spoločnosť. Za túto trúfalosť cisár skončil v domácom väzení. Kchang-jou-wej ešte stihol utiecť do Japonska. Šesť ďalších reformátorov však nechala autoritatívna cisárovná popraviť.
Koniec cisárstva
Na sklonku devätnásteho storočia sa Čína stále viac zadlžovala a postupne sa stávala čoraz závislejšou od západných mocností, ktoré si v krajine delili sféry vplyvu. V jednotlivých častiach ríše rástol nacionalizmus a odpor proti cudzím okupantom. Provincie sa stále viac vymaňovali spod vplyvu centrálnej vlády. Krajinou sa šírila vlna banditizmu a rebélia. Terčom sa stali najmä kresťanskí misionári, ktorí reprezentovali cudziu kultúru. Kolovali fámy, že kresťania organizujú orgie a zabíjajú deti. Situácia sa ešte vyhrotila po ničivých záplavách a suchách v rokoch 1898 a 1900. Na obranu ríše sa medzi roľníkmi vytvárali spoločenstvá, ktoré spájali bojové umenia a starú šamanskú tradíciu. Z nich sa sformovalo tzv. boxerské hnutie, ktoré malo najväčší vplyv v provincii Šan-tung. Boxerom sa podarilo získať podporu cisárovnej Cch’-si, ktorá videla v spojení s hnutím príležitosť na záchranu dynastie. V roku 1900 sa povstalci a dostali až do Pekingu. Cisárovná oficiálne vyhlásila vojnu cudzincom. Boxeri ničili kresťanské kostoly, zabíjali misionárov a konvertitov. Útoky na zahraničné veľvyslanectvá riadené priamo z cisárskeho dvora a vražda nemeckého vyslanca C. von Kettelera vyvolali okamžitú odpoveď západných síl. Spojenecká armáda vpochodovala do Pekingu a oslobodila zahraničné ambasády.
Predstavitelia juhočínskych provincií vyhlásili vojnu za „obyčajné povstanie“ a uzavreli so západnými predstaviteľmi dohodu o neútočení. Celá vojna sa tak obmedzila iba na sever krajiny. Cisárovná bola nútená prijať potupné mierové podmienky. Čína musela počas tridsiatich deviatich rokov zaplatiť reparácie vo výške viac ako 67 miliónov libier so štvorpercentným úrokom. Hlavní vodcovia povstania, vrátane niektorých členov vládnucej dynastie, boli popravení.
Nacionalizmus, demokracia, všeobecné blaho
Ani reformy, ktoré sa vládnuca dynastia pokúšala zavádzať v prvých rokoch dvadsiateho storočia, nedokázali odvrátiť pád cisárstva. V roku 1908 zomrel cisár Kuang-su a zakrátko ho nasledovala aj cisárovná Cch’-si. Spolu s ňou sa končí aj obdobie cisárstva, o ktorého záchranu celý život bojovala. Na trón nastupuje ani nie trojročný Pchu-i. Do popredia sa začala stále viac dostávať proreformná mestská elita, ktorá sledovala najmä svoje ekonomické záujmy. Provinčnú džentry, ktorá investovala do výstavby železníc, pobúrili snahy znárodniť železnice v provincii Sečuan. Tento krok Pekingu vyvolal masívny odpor. V roku 1911 vypukla vzbura aj vo Wu-čchangu. Jednotlivé provincie začali deklarovať nezávislosť od centrálnej vlády. 1. januára 1912 bola v Nankingu vyhlásená Čínska republika. Jej dočasným prezidentom sa stal dr. Sunjatsen, ktorý stál v čele Revolučnej ligy. Tá hlásala program postavený na princípoch nacionalizmu, demokratizácie a všeobecného blaha. Päťročný cisár Pchu-i bol nútený abdikovať. Zakrátko sa svojej funkcie zriekol aj Sunjatsen a novým prezidentom sa stal Jüan Š´-kchaj.
V roku 1912 vznikla Národná strana (Kuomintang), ktorá čoskoro získala väčšinu v parlamente. Jüan Š´-kchaj však postupne odstraňoval demokratické inštitúcie. Nechal rozpustiť Kuomintang aj parlament a v roku 1915 sa dokonca vyhlásil za cisára. V roku 1916 však zomrel a monarchia bola opäť nahradená republikou. V roku 1917 došlo k ďalšiemu pokusu obnovenie dynastie Čching. Za cisára bol vyhlásený Pchu-i, no jeho „vláda“ trvala iba niekoľko dní. Revolúcia uvrhla Čínu do obdobia krvavých zápasov o moc. Krajina bola rozdrobená a jednotlivé oblasti ovládali provinční generáli. Nasledujúce obdobie bolo preto charakteristické snahami o národné zjednotenie
Roky zápasov o moc
V roku 1919 Čína nedokázala presadiť svoje záujmy na mierovej konferencii v Paríži. Japonsko získalo provinciu Šan-tung, ktorú od roku 1914 okupovalo. Čína tak utrpela stratu napriek tomu, že nepatrila medzi porazené krajiny. Tieto správy vyburcovali najmä študentov a v roku 1919 sa sformovalo Hnutie 4. mája. Došlo k obnoveniu Kuomintangu a na jeho čelo sa postavil Sunjatsen. V roku 1921 bola založená aj Komunistická strana Číny, s ktorou Kuomintang vytvoril koalíciu za národné zjednotenie.
V marci 1925 však Sunjatsen zomrel a na čele strany ho vystriedal Čankajšek. Koalícia Kuomintangu a komunistov bola odsúdená na zánik. V roku 1927 bolo na Čankajšekov príkaz v Šanghaji zmasakrovaných päťtisíc komunistov. Šanghajským pučom sa začal dlhoročný boj o moc medzi Čankajšekom a komunistami. Kuomintang vytvoril vládu v Nankingu a Čankajšek sa stal novým prezidentom. Čínski komunisti postupne obsadili južnú časť krajiny. Kuomintang proti nim zorganizoval viacero ťažení. Po porážke sa zostávajúca časť komunistov na čele s Mao Ce-Tungom vydala na sever na legendárny Dlhý pochod. V priebehu roka prešli čínski komunisti asi 12 500 kilometrov. Pochod otvoril Mao Ce-Tungovi na výslnie. Pod vplyvom hospodárskej krízy sa začalo zintenzívňovať napätie medzi Čínou a Japonskom. V roku 1931 Japonsko napadlo severovýchod Číny a obsadilo oblasť Mandžuska. Na jeho území vyhlásili nezávislé cisárstvo Mandžukuo a na jeho čelo dosadili Pchu-i, posledného čínskeho cisára z dynastie Čching. Cisárstvo pretrvalo až do roku 1945. Čankajšek bol posadnutý bojom proti komunistom, ktorý bol preňho dôležitejší ako vojna s Japonskom. V roku 1936 ho preto zajali jeho vlastní generáli, ktorí chceli bojovať proti Japoncom. Nakoniec sa dohodli s komunistami a prinútili Čankajšeka súhlasiť s vytvorením spoločnej armády. Dôležitým momentom, ktorý ovplyvnil čínsku politiku, bola nepochybne porážka Japonska v druhej svetovej vojne. Súperiace bloky – Kuomintang a komunisti – sa mohli opäť sústrediť na vnútorný zápas o moc. Rozpútala sa nová občianska vojna. Víťazstvu komunistov nezabránila ani podpora USA Kuomintangu. Prvého októbra 1949 na pekinskom námestí Tchien-an-men Mao Ce-Tung slávnostne vyhlásil vznik Čínskej ľudovej republiky.
Dve Číny
Čankajšek sa po občianskej vojne stiahol na Taiwan, kde vyhlásil Čínsku republiku. Tá až do sedemdesiatych rokov reprezentovala Čínu aj v Organizácii Spojených národov. Na protest proti takejto politike sa Sovietsky zväz dlhé roky nezúčastňoval hlasovania v Bezpečnostnej rade. Preto nemohol napríklad vetovať vojenskú intervenciu OSN počas vojny v Kórei. Medzinárodné spoločenstvo uznalo vládu Čínskej ľudovej republiky za reprezentanta Číny až v roku 1971. Čínsku republiku na Taiwane dnes neuznáva prakticky žiadna svetová mocnosť. Až do svojej smrti v roku 1975 bol Čankajšek prezidentom Čínskej republiky. Vo funkcii ho napokon nahradil jeho syn Chiang Chin-kuo.
