Ak by sme chceli stručne, ale pritom jasne charakterizovať Vlada Clementisa, nenájdeme nič lepšie, ako zábavnú príhodu o jeho prvom neúspešnom pokuse emigrovať z rozbitého Česko-Slovenska, ako ju z rozprávania Lídy Clementisovej zaznamenal Drahoš Machala.
Lída dostala krátko po rozbití republiky vízum a mohla odcestovať do Francúzska, ale Vladovi ho nedali. Preto prešiel slovensko-poľské hranice a v prvej dedinke si objednal fiaker ťahaný koňmi. Usadil sa doň a takto sa viezol i naplno oddával ilúzii bezstarostnosti zo znovuzískanej slobody. Tú však prerušil poľský policajt, ktorý kontroloval na ceste každého, kto ňou prechádzal. Bola to skrátka rutinná cestná kontrola. Ich rozhovor netrval dlho. Pýtali sa ho na meno a povolanie. Samozrejme, že Vlado nezaprel svoje meno, na ktoré bol osobitne pyšný, ako aj povolanie: poslanec za KSČ. Tu si človek položí otázku: Nemohol ísť povedľa cesty, nejakým chodníkom či lesnou cestičkou do mesta, kam mal namierené? Správne – nemohol, lebo to by už nebol Clementis. Tá salónnosť správania bola typickou črtou jeho osobnosti. A nemohol zaprieť, že je komunistický poslanec, nemohol sa vydávať za obchodníka alebo nejakého štátneho úradníka? Pravdaže nemohol, lebo ani to by už nebol on, Vladimír Clementis. A tak ho poľské policajné orgány ako komunistu vyšupli pekne rúče naspäť na Slovensko. A to pre jediný detail: nezaprel svoje presvedčenie, ba ešte sa ním aj vystatoval – viezol si ho do emigrácie rovno na fiakri.
