Ak existuje vzťah, ktorý možno označiť za rýdze, čisté, úprimné a hlboké kamarátstvo, tak to je – bol – vzťah Vlada Clementisa a Laca Novomeského. Samého ma prekvapilo, keď som v tejto súvislosti zistil pravdu o pozadí básne Aký si zo zbierky Svätý za dedinou.
Bože, aké to len muselo byť kamarátstvo. Jeden sa narodil v Tisovci a druhý v Budapešti, Vlado bol o dva roky starší, ale nikdy sa nad mladšieho jemného básnika nevyvyšoval. Boli tak trochu sprisahanci, lebo si tie najintímnejšie názory nechávali iba na nočné „pohúľanky“ pod viechou, či vo Fajke, ktorá bývala pre Laca „trefpunktom“, keď prichádzal na nedeľu od vlaku z ostravskej Hlavnej stanice, kde redigoval Pravdu.
Knižka od Laca
Pre Novomeského predstavovala nedeľa cestu do Bratislavy, teda voľný deň. Nedeľa – to bola jeho človečenská, duchovná slávnosť, lebo sa stretával s priateľmi, ktorých zbožňoval. Nedeľa – to bolo ľudská, aj tvorivá eufória mladých ľavicových intelektuálov. Medzi nimi mal Clementis postavenie nielen kamaráta, ale najdôvernejšieho dôverníka. Koncom januára 1927 vyšla Nedeľa ako prvý zväzok Knižnice Davu. Pre Clementisa mohol byť prvý iba Novomeský! Taká nezištnosť v kamarátstve, akú verejne ukazovali títo dvaja „bratia“, už dnes azda ani nie je možná… Vlado Clementis od začiatku stál pri básnikovi Novomeskom ako jeho krstný otec. Je na tichú závisť tá jemná noblesa mladých ľavicových intelektuálov, ich odvaha meniť svet i podoby poézie na Slovensku. Ak píšem o vzťahu Clementisa a Novomeského, musím sa vrátiť do leta roku 1941. V tom čase Vlada Clementisa konečne prepustili z internačného tábora na Ostrovoch a on sa mohol slobodne vydať hľadať svoju manželku Lídu, o ktorej vedel, že bola v Londýne už dávno pred ním. Našiel ju na ulici Sutherland Avenue č. 151. Tu sa nanovo rozhorela príslovečná Clementisova pracovitosť. Vybuchla ako gejzír, hneď po tom, čo mu Lída ukázala básnickú zbierku Novomeského Svätý za dedinou, ktorú tento z prvej republiky dobre vycvičený konšpirátor prepašoval cez všetky vojnové kontroly rovno do mesta nad Temžou. Na titulnej strane bolo venovanie: „Milý Vlado a milá Lído, prijmite túto knižku ako rozpomienku a znamenie stáleho a stáleho spomína Vášho L. Novomeského na Vás. V Bratislave 1. júna 1940.“
Svätý Vlado za dedinou
Túto historickú knižku mi Lída Clementisová venovala pred vyše dvadsiatimi rokmi v penzióne na Dobříši, kam som ju chodil navštevovať, ako vďaku za môj obdiv k Vladimírovi Clementisovi. Keď som si ju začal prezerať, objavil som na strane 52 báseň Aký si, a pod ňou bolo tým istým čiernym atramentom napísané – Vladovi Clementisovi. Týmto objavom sa zmenili všetky dovtedajšieho úvahy literárnych kritikov a vykladačov, že oným „svätým za dedinou, v nej však nevítaným“ myslel Novomeský symbolicky seba. Nie, nie! Svätý za dedinou je Vladimír Clementis! Až keď si pozorne prečítate Novomeského verše v básni Aký si, otvoria sa vám oči, kto je ten „emigrant bez vlasti a všade s domovom“, kto je ten „cynický svetobežník s tajnou nostalgiou a večný žid na brehu babylonských vôd“. No predovšetkým pochopíte magickú silu metafory o Clementisovi „sám svätý za dedinou, v nej však nevítaný,/ to si ty,/ to si ty.“ Slovenské prekliatie, že každý prorok, ktorý sa v tejto krajine narodí, každý jedinečný mysliteľ, ktorý spod Tatier vzíde, je vlastne svätý za dedinou, v nej však nevítaný. Metafora, aká skrsne iba v hlave geniálneho básnika.
Opäť spolu
V byte na Sutherland Avenue prijal Vladimír Clementis aj viacerých letcov, ktorí ušli zo Slovenska počas vojny, aby vstúpili do britských kráľovských leteckých síl. Keď sa po vypuknutí Slovenského národného povstania SNR rozhodla vyslať do Londýna za prezidentom Edvardom Benešom osobitnú delegáciu, bol jej členom okrem Jána Ursínyho za občiansky blok a vojaka Mirka Vesela práve Laco Novomeský. V sobotu 7. októbra 1944 pristál na letisku Tri duby americký liberátor. Slovenskú delegáciu najskôr dopravili do talianskeho mesta Bari. Odtiaľ ich odviezli do Neapola, odkiaľ odleteli 10. októbra na jedno z letísk pri Londýne. Novomeského, Ursínyho a Vesela ubytovali v hoteli Claridges. Práve v ňom sa po rokoch odlúčenia stretli Clementis s Novomeským. V dlhom nočnom rozhovore pripravoval právne erudovaný Clementis básnika Novomeského na rokovanie s prefíkaným Benešom. Jemný a kultivovaný literát zaskočil sebavedomého prezidenta tým, ako jednoznačne a kategoricky nastolil otázku rovnoprávneho postavenia slovenského národa v povojnovom Československu. Pre Clementisa prišla skutočná satisfakcia až v roku 1945, keď sa plaviac na lodi v Stredozemnom mori dozvedel, že ho nominovali na štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí ČSR. Za touto nomináciou nemožno hľadať nikoho iného, ako Novomeského, ktorý zaňho loboval priamo v Moskve.
Autor je spisovateľ
Text vyšiel v roku 2002 ako súčasť série väčších článkov
