Pomohol som si známym Marxovým sloganom, no trochu som ho upravil. Podstata sa však veľmi nelíši. Ide o to, že nastávajú zložité časy a nejako sa problémy musia vyriešiť – alebo: niekto ich musí vyriešiť.
Od pádu železnej opony sa Európa dostáva čoraz do hlbšej krízy. Najprv politickej, keďže nezvládla seriózne pridružovanie východnej Európy k západnej – a to politicky a nenápadne aj ekonomicky, čo má pochopiteľne sociálne dôsledky. Stále sa zväčšujúce sociálne rozdiely na linke západ – východ si zatiaľ vyžiadalo iba frflanie „východniarov“.
No potom prišla veľká migračná vlna, ktorú chceli západniari presmerovať na východ, hoci si to prisťahovalci nepriali. Nejako sme to ustáli, no pri zdvihnutom prste západu. Dôsledky by pre chudobný východ boli zdrvujúce.
Po prisťahovaleckej kríze nastal podivný diplomatický huriavk. Západ videl v prisťahovalcoch bič na východnú časť únie.
Po afére s miliónovým prisťahovalectvom nastala ďalšia skúška v podobe pandémie. Na rozdiel od migrantskej cunami však nebola vyvolaná západnými politikmi – akosi prišla sama od seba. No ale čo s ňou? Bruselské centrum nechalo riešenie na „národných“ vládach a pokojne sa prizeralo. Pochopiteľne, že pandémia poriadne otriasla ekonomikou asi všetkých krajín v Európe, no vždy je tak, že chudobnejší trpia viac. To už sa netýka iba východnej časti EÚ, ale všetkých nižších sociálnych vrstiev, takže akoby plošne. Znižovanie príjmov formou obmedzovania práce sa stalo akoby povinnou zložkou boja s pandémiou. Zníženie ekonomickej úrovne znamená sekundárne aj menej prostriedkov na boj s chudobou – ako radi hovoria pravicoví ekonómovia, bude menej prostriedkov na sociálne dávky.
Pandémia nastolila novú otázku: koho chrániť a ako bojovať s chudobou?
Vláda sa na Slovensku rozhodla, že v prvom rade bude ochraňovať malých podnikateľov, no nevedela ako. Tak sa stalo, že boli striedavo zatvárané a otvárané rôzne prevádzky, niektorí podnikatelia jednoducho zatiahli závesy a podnikali ďalej, iní zase skončili s podnikaním. Vláda sa vyhovárala na akýsi špecializovaný tím, ktorý takto rozhodoval. Parlament sa iba prizeral hraniu sa s obyvateľmi. Dôchodcom vláda vyčlenila určitý čas na nákup tak, že nahnevala dôchodcov a, samozrejme, aj tých ostatných.
Jedine bohatí si mohli voliť spôsoby vlastnej obsluhy, podobne ako členovia vlády, ktorí disponujú tzv. ochrankármi. Niektorí si zašli do cudziny a tam očakávali ďalšie udalosti.
Korunu ohrozenia sociálneho mieru nasadila až vojna na Ukrajine – taký frontálny útok na ekonomickú úroveň Európy tu ešte nebol. Toto poškodzovanie záujmov obyvateľstva „starého kontinentu“ má niekoľko rovín. Na jednej je to všestranná pomoc poškodeným občanom susedného štátu. Je prirodzené, že Európa pomáha po celom svete. No Európska komisia, ale aj väčšina vlád členských štátov posiela nekontrolovanú „pomoc“ vo forme mnohých miliárd eur, ale aj humanitárnej pomoci a spočiatku ľahkých zbraní. Nikto nekontroluje ich použitie, pričom EÚ rada kontroluje menšie sumy pomoci v rámci únie. Keďže centrum únie nemá toľko prostriedkov, tak sa bezstarostne zadlžuje – vlastne zadlžuje členské štáty, ktoré sa budú musieť poskladať na splácanie dlhov.
Druhou rovinou sú milióny imigrantov z Ukrajiny. Tentokrát ich prvým cieľom je východná časť EÚ. Tu sa lepšie dohovoria, aj kultúra je podobná. V poriadku, veď prisťahovalectvo je nielen pomoc, ale aj príležitosť pre tieto krajiny pri riešení vlastných zamestnaneckých problémov. No nikto sa nezamýšľa nad otázkami: čo s desaťtisícimi detí, kde budú ľudia bývať, z čoho budú žiť, ako poskytovať zdravotnícku starostlivosť?
Štatistika hovorí, že iba necelá polovica ukrajinských detí chodila v uplynulom polroku u nás do školy. Prečo? No ešte že tak, aj tak máme poddimenzované školstvo – chýbajú triedy, ale najmä učitelia. Chýbajú aj zdravotnícki pracovníci, chýbajú lacnejšie byty a budú drahšie energie. Z čoho budú vyplácané sociálne dávky?
Nikto sa však nezaoberá bezpečnostnou otázkou – ako je to s príchodom priekupníkov, otváraním drogových ciest, nárastom kriminality a potenciálom terorizmu? Aj to patrí k prisťahovaleckým vlnám.
Európska únia nemá sociálnu politiku, podobne ju nemá ani naša vláda. Robia niektoré sociálne opatrenia, no nejde o ucelený systém, ale o zhluk jednotlivých rozhodnutí.
Toto všetko sa odrazí na sociálnom postavení občanov. Niektorí to už riešia únikom do zahraničia – tým si vylepšujú svoju situáciu a zároveň zhoršujú situáciu „pozostalých“. Horné vrstvy si nejako poradia, navyše sa môžu spoliehať na pomoc zo strany vlád. Nižšie vrstvy sa budú musieť uskromniť. Už sa to začalo zdražením palív – všimli ste si, že na cestách jazdí menej áut? Horšie je to so zvyšovaním cien potravín a liekov. Tie potrebujeme všetci. Zdražiť – a to dramaticky – majú energie, takže budeme opäť svietiť sviečkami a lepšie sa doma obliekať.
Viditeľne sa schyľuje k potenciálu sociálnych nepokojov. Nejde o nespokojnosť proletariátu, ale všetkých nižších vrstiev, počínajúc strednými vrstvami.
Už v devätnástom storočí niektorí filozofi pripomínali, že najprv musí človek mať kde bývať a čo jesť – až potom sa bude zaoberať ideológiou. Nuž nastáva takáto podmienka. Takže by sa mali politici sociálnych strán zaoberať otázkou ako riešiť základy života našich občanov. K tomu by sa mali pridať aj aktivisti, ktorí radi riešia ľudské práva – je právo na život a zdravotnú ochranu to základné, alebo nie?
Takže zima, prípadne jar prinesú prejavy sociálneho znepokojenia, až nesúhlasu s vládnutím, teda absolútnym odtrhnutím sa mocenských vrstiev od ľudských osudov obyvateľstva. Vláda SR ako aj Európska komisia radikálne rozdelili obyvateľstvo na tých, ktorí môžu čokoľvek a tých, ktorí sa stali hračkami v rukách neskúsených vládcov. To by sa malo zmeniť a uvidíme, či pohár trpezlivosti „hračiek“ pretečie a kedy sa tak stane. No a to je podstata sociálnej revolúcie. Jej nositeľom tentokrát nebude jednotlivá sociálna vrstva či trieda, ale prienik viacerých urazených a zneužívaných vrstiev.
