Bisexualita sa v súčasnosti neraz prezentuje ako novodobý módny a čoraz populárnejší fenomén. Hovorí sa o nej ako o najnovšom výstrelku módy či povinnom skalpe do zbierky sexuálneho experimentovania pre každého, kto chce byť „in“. Ale to, čo médiá označujú nálepkou bisexuality, s ňou má len pramálo spoločné. Bisexualita totiž rozhodne nie je „módnou novinkou“. V akademických kruhoch sa o bisexualite hovorí minimálne od čias Sigmunda Freuda a Alfréda Kinseyho, ktorých práce zásadne ovplyvnili nasledujúce skúmanie sexuality v 20. storočí. Zatiaľ čo Freud priniesol revolučný pohľad na bisexualitu ako „univerzálnu predispozíciu“ každého človeka, Kinsey svojim výskumom odhalil, že len malá časť populácie sa správa výlučne homosexuálne alebo heterosexuálne a naopak, mnohí ľudia majú skúsenosti s osobami oboch pohlaví. Bisexualita teda nie je žiadny novodobý výstrelok, ale dlhé roky prehliadaný fenomén, o ktorom sa z ostychu alebo aj celkom zámerne mlčalo. „Exoti“ Podobne je to s ľuďmi, ktorí sú nositeľmi bisexuálnych identít. Tieto osoby žijú medzi nami, ale sú len veľmi málo viditeľné. Pri bežnom vymenúvaní jednotlivých sexuálnych identít sa bisexualita síce zvykne menovať, v prevažnej miere však ostáva iba v rovine taxatívneho menovania, akoby do počtu. V médiách sa občas objavujú „bisexuálne“ témy, v porovnaní s homosexuálnou tematikou ale môžeme hovoriť o veľmi nízkej reprezentácií bisexuality. Aspoň to tak na prvý pohľad pôsobí. Mediálne predstavovanie homosexuálnych identít prešlo na Slovensku od čias pádu komunizmu, rovnako ako samotné hnutie gejov a lesbičiek, relatívne prudkým vývojom. Akoby sa slovenská postkomunistická komunita gejov a lesbičiek pokúšala v priebehu jedného či dvoch desaťročí naraz dobehnúť celé búrlivé obdobie hnutia prebiehajúceho v druhej polovici 20. storočia v západnom svete. Inšpirácií z vonka prichádzalo dosť, energie a entuziazmu bolo takisto na rozdávanie. Začiatkom 90-tych rokov prevažovali na Slovensku najmä články bulvárneho charakteru, senzácie a osobné spovede, v ktorých sa nám ponúkali buď akýsi „exoti“, prípadne zúfalí ľudia boriaci sa s psychickými problémami a traumami. V druhej polovici minulého desaťročia sa postupne začínajú objavovať informácie pozitívnejšieho charakteru. K slovu sa dostávajú aktivisti a aktivistky, ktorí ponúkajú pozitívnejšie obrazy lesbickej a gejskej (LG) menšiny. Do popredia sa čoraz častejšie dostáva obraz aktivistu, resp. aktivistky hrdých na svoju identitu a žiadajúcich rovnaké občianske práva a nediskriminujúce zaobchádzanie. Po roku 2000 sa téma homosexuality postupne zakotvuje v kontexte politických práv lesbičiek, gejov a bisexuálnych (LGB) ľudí. Otvára sa aj otázka postojov väčšinovej spoločnosti k LGB menšine. Hľadisko sa posúva od LGB ľudí k širším kontextom, k zodpovednosti celej spoločnosti. Priestor dostávajú aj kultúrne aktivity na LGB tematiku – objavujú sa filmy, literatúra, ale aj príklady pozitívnych modelov slávnych osobností zo zahraničia alebo z domova. Častejšie o mužoch Mediálne predstavovanie homosexuality sa v novom tisícročí preklopilo do pozitívnej roviny a výrazne sa diferencovalo. Aj individuálne príbehy gejov a lesbičiek v médiách sa zmenili na príbehy úspešných, šťastných, spokojných a tvorivých ľudí, pre ktorých je ich homosexuálna identita často len jedným sklíčkom v mozaike života. V súvislosti s predstavovaním bisexuality v súčasných slovenských médiách však o takomto posune zatiaľ hovoriť nemožno. A o bisexuálnom hnutí už vôbec nie. Spočiatku sa o bisexualite písalo len málo a články s touto témou pribúdajú až v poslednom čase. Väčšina z nich však bisexualitu predstavuje ako novodobý fenomén či módnu záležitosť. Aby som však nehovorila len o rámcových dojmoch, rozhodla som sa pristúpiť k vyhľadaniu konkrétnych článkov a k analýze tém, ktoré sa v nich s „fenoménom“ bisexuality spájajú v slovenskom mediálnom priestore. Vďaka internetovým archívom slovenských novín a časopisov som získala 64 článkov z posledných desiatich rokov. Drvivá väčšina z nich vyšla v tlači až po roku 2000. Už prvé zistenia základnej rodovej analýzy boli zaujímavé. Tretina článkov hovorila o téme všeobecne a viac ako 40 % sa zaoberalo mužmi. Zvyšok sa venoval buď ženám alebo obom pohlaviam. O mužoch sa hovorilo v skutočnosti dvakrát častejšie ako o ženách. Neskôr, v rámci hĺbkovej analýzy tém, sa ukázalo, s čím sa táto pozoruhodná rodová nevyváženosť spája. Ešte predtým však chcem spomenúť malú kuriozitu, ktorou bol článok o vtákovi – bisexuálnej pinke, ktorá ako „zriedkavý exemplár zostáva pre vedcov záhadou“. Bisexualita sa v tomto jedinom „zvieracom“ článku spomína v súvislosti s hormónmi a tzv. „mužskou“ a „ženskou“ podobou mozgu, resp. tela. „Zriedkavý exemplár bisexuálnej pinky spochybňuje teóriu, že mozog dostáva mužskú alebo ženskú „pečať“ výhradne pôsobením hormónov. Telo aj mozog tohto vtáka sú totiž na pravej strane samčie, na ľavej strane samičie“, píšu americkí vedci. Bisexualita sa tu teda jasne vedecky definuje ako biologická predispozícia. Toto spojenie s vedou však nebolo výlučne iba v oblasti zvieracej ríše, objavilo sa aj pri vysvetľovaní ľudskej bisexuality. Bisexualita ako vedľajšia téma Kvôli hlbšej analýze som články rozdelila do dvoch skupín. Prvá skupina zahŕňa väčšinu článkov, takmer štyri pätiny. V nich sa bisexualita spomína skôr okrajovo, len ako vedľajšia téma, niekedy v skutku iba jedným slovom. Druhú skupinu tvorí asi pätina článkov, v ktorých sa bisexualita objavila ako hlavná téma. Už samotný nepomer naznačuje, aký priestor, ale hlavne aká miera dôležitosti sa téme bisexuality prikladá v mediálnom priestore. V nasledujúcich častiach sa sústredím na témy, s ktorými je v oboch skupinách článkov bisexualita spojená, a na konci sa z oboch pokúsim zhrnúť závery. Hoci sa prevažná väčšina článkov bisexualite venuje len ako vedľajšej téme, práve častý výskyt tohto typu článkov zaručuje väčšiu mediálnu silu, ako je to v prípade článkov, kde sa síce o téme hovorí viac a hĺbkovejšie, ale veľmi zriedka. V rámci tejto skupiny článkov sa slovo bisexualita najčastejšie menuje len „do počtu“, napríklad: „zástupcovia homosexuálov a bisexuálov“, alebo „gejovia, lesbičky a bisexuáli“. Témou článku je buď boj za práva sexuálnych menšín, alebo známe osobnosti, ktoré tento boj otvorene podporujú. Vo všeobecnosti väčšina článkov v tejto skupine hovorí o známych osobnostiach z prítomnosti alebo minulosti (58%). Popri už spomínanej podpore LGBT hnutia zo strany celebrít ide niekedy aj o profily osobností, v ktorých sa medzi rečou spomenie aj ich bisexuálna (homosexuálna) orientácia alebo skúsenosti. V týchto prípadoch sa buď hovorilo o známych ľuďoch, ktorí svoje bisexuálne sklony zverejnili sami, resp. ktorých bisexuálna orientácia bola verejne známa, ale aj o takých, u ktorých sa hovorí iba o „údajnom podozrení.“ Ďalšou skupinou sú príklady historických a fiktívnych postáv s bisexuálnymi sklonmi. Nezaujímavé partnerky… Vnímanie bisexuality v článkoch o slávnych osobnostiach sa pohybovalo predovšetkým v dimenziách sexuálneho experimentovania, slobodného sexuálneho správania, prípadne v duchu vyvažovania mužskej a ženskej energie v každom človeku. Bisexualita sa v súvislosti so známymi ľuďmi spája s negatívnymi fenoménmi, akými sú napr. mladícka nezrelosť, roztopašnosť, drogové a alkoholové opojenia, skupinový sex a pod. Ak sa známej osobnosti venoval rozsiahly článok, aj téma bisexuality dostala viac priestoru. Jedna z bisexuálnych žien, ktorá si vyslúžila prezývku „bisexuálny anjelik“, bola opakovane vykresľovaná príbehom búrlivého obdobia dospievania, keď „experimentovala s drogami a súčasne zbierala lesbické skúsenosti“ (článok o speváčke Pink). Aj keď o ženách sa hovorí menej často, rodový rozdiel je výrazný. U žien sa napr. zdôrazňuje, že sú to „sexy ženy“, ktoré by len ťažko odmietol hociktorý muž. Konkrétne (menami) sa však spomínajú iba tí mužskí partneri, s ktorými „konečne“ našli to „pravé“ šťastie a usadili sa: „Rozvody, bisexuálne škandály, alkohol. To všetko už má za sebou. Po rokoch škandálov, hľadania a tápania, že by konečne dostala rozum?“ Naopak, o ich lesbických partnerkách sa nedozviete nič. Považujú sa len za nazbierané skúseností z (minulých) experimentálnych období, prípadne z fázy hľadania seba samej, ktoré sa nepovažujú podstatné, no žene dodávajú ten správny sexappeal. Bisexualita žien sa teda vníma iba ako spestrenie imidžu, ktoré jej dodáva sexy „šmrnc“, nakoniec sa však samozrejme očakáva, že mladícka roztopašnosť ju jedného dňa prejde a ona sa usporiadane usadí, samozrejme s mužom. Tento model nebol v článkoch ani raz spochybnený. …ale zaujímaví partneri Naopak, v súvislosti s mužskými osobnosťami sa bisexualita vníma ako šokujúci alebo závažne kompromitujúci fakt. Bisexualita sa spája (podobne ako u žien, ale s omnoho negatívnejším podtextom) s promiskuitou a získavaním sexuálnych trofejí, prípadne so závislosťou od alkoholu a drog: „Mal za sebou skúsenosti s alkoholom, drogami i bisexualitou, predsa však jeho literárne kvality boli a zostávajú nespochybniteľné.“ (Po smrti jedného z najvýznamnejších arabských literátov súčasnosti Muhammada Šukrího.) Mužská bisexualita zvykne asociovať účinkovanie v pornofilmoch, exhibicionizmus, rozvody, samoúčelnú rebéliu alebo vy-počítavé pokusy šokovať a získať si tak pozornosť médií s cieľom dosiahnuť vyššiu popularitu: „Ako sa stať „celebritou“: treba sa udržiavať v pozornosti ďalšími novými atrakciami – bisexualitou, holým zadkom, vyčlenením, novou frajerkou a pod.“ Ak sa hovorí o konkrétnych skúsenostiach známych mužských osobností, zvyknú sa spomínať mená všetkých ich partnerov, či už ženských alebo mužských. Partnerom sa teda prikladá rovnaký význam ako partnerkám, neraz dokonca význam väčší. Pri konštatovaniach bisexuality mužských osobností možno totiž neraz medzi riadkami jasne vnímať, že homosexuálne sklony u mužov sú oveľa neprípustnejšie ako u žien. Bisexuálne skúsenosti mužov na rozdiel od žien častejšie vedú autorov a autorky k prepojeniu na homosexualitu. Pri jednej mužskej osobnosti sa dokonca otvorene hovorí o bisexuálnej fáze, ktorá predchádzala otvorenému priznaniu k homosexualite: „Prvý raz šokoval, keď sa otvorene pri-znal k bisexualite. Po rozvode sa definitívne prestal tváriť, že je bisexuál. Potom sa priznal, že bisexualita bola preňho „kompromisom“ a predstavil svetu svoju dlhoročnú lásku (muža).“ (o Eltonovi Johnovi) U ženských osobností sa bisexualita spája skôr s fázou neškodného experimentovania, po ktorom sa žena predsa len „vráti“ k heterosexualite a usadí sa v „napĺňajúcom“ heterosexuálnom vzťahu. U mužov teda bisexuálne experimentovanie znamená skôr vážne homosexuálne sklony, u žien predstavuje len akési anonymné „sexy“ spestrenie jej obdobia „dospievania“. Sexuálne experimenty Je úplne jedno, či sa hovorí o verejne známych osobnostiach alebo len o údajných podozreniach u tých, ktorí to popierajú alebo odmietajú podobné „náznaky“ komentovať. Rovnaké je to aj v článkoch, ktoré sa píšu o historických alebo fiktívnych postavách. Obraz bisexuality sa nemení. Opakujú sa drogy, alkohol, u mužov neschopnosť zmieriť sa so svojou „skutočnou“ homosexuálnou orientáciou. Ako ďalší dôkaz sa u mužov podsúva ešte aj zženštilosť a jemné črty. Vo fiktívnych príbehoch okrem drog a bohémskych radovánok obraz dokresľuje dnes už takmer klasická filmová zápletka „bisexuálneho“ milostného trojuholníka a nevery. Inak to nie je ani v zopár príkladoch zo „skutočného“ života, keď sa téma bisexuality spájala so sexuálnym experimentovaním žien, najčastejšie vo forme „trojky“. Tieto ženy sa jednoznačne predstavujú ako ukotvené v heterosexualite alebo sa aspoň týmto spôsobom plánujú „usadiť“ a bisexuálne hry im slúžia na spestrenie akéhosi symbolického herbáru sexuálneho skúseností. V rámci jednej nemenovanej reality show neubehlo dokonca medzi „lesbickým“ experimentom a manželstvom ani 24 hodín, keď si to podľa autorky „dve bisexuálky rozdali v sprche“ a na druhý deň sa konala svadba, vďaka ktorej sa stala „z milenky poslušná manželka.“ Obraz rizikovej skupiny V mediálnom obraze, ktorý nám ponúkajú články s vedľajšou témou, nechýbalo ani spojenie bisexuality s pohlavne prenosnými chorobami, prípade priamo s výskytom HIV a AIDS (12%). Napr. v rámci témy „dovolenkové lásky“ som sa dočítala, že: „nikdy nemôžete stopercentne vedieť, s kým sa milujete, ani to, akých sexuálnych partnerov mal pred vami. Dotyčný môže byť aj bisexuál so skúsenosťami s mužmi i ženami – a teda aj s ich ochoreniami.“ V súvislosti s HIV a AIDS sa píše o tom, že „homosexuálni či bisexuálni muži nesmú pre zvýšené riziko infekcie AIDS darovať krv “, prípadne sa zdôrazňuje, že tvoria značnú časť populácie s HIV infekciou (napr. 41% v Amerike). V prvom citáte sa bisexuálny muž podsúva ako hlavný roznášač pohlavných chorôb, ale článok sa nezmieňuje o tom, že pravdepodobnosť, že narazíte v cudzine na bisexuálneho partnera je omnoho nižšia ako pri heterosexuálnom partnerovi. V ďalšom úryvku sa uvádzajú ako rizikoví výlučne muži, špeciálne homosexuálni a bisexuálni muži, teda zdôrazňuje sa ich orientácia, nie správanie. Chýbajú informácie o tom, že v skutočnosti je rizikovým nezodpovedné správanie, nie orientácia. Mediálne posolstvo, ktoré tieto texty podsúvajú, je teda jednoznačné – bisexuálni muži sú nebezpeční kvôli svojej orientácii a za hlavné nebezpečenstvo šírenia AIDS sa teda nepovažuje rizikové správanie bez ohľadu na sexuálnu orientáciu. Poslednou témou, s ktorou bola spojená bisexualita, je zločin – v dvoch článkoch bol bisexuálny muž spomenutý ako obeť vraždy. (Dokončenie v ďalšom čísle) Autorka je odborníčka v oblasti rodových štúdií a queer štúdií Prevzaté zo zborníka iniciatívy Inakosť so súhlasom vydavateľa, medzititulky Slovo
